Vyvŕbilo sa to zo dňa na deň. V piatok dopoludnia mladšia dcéra oznamuje, že zajtrajší výlet do Londýna s priateľom padá, on nemôže a celý štvordňový uhradený výlet zrejme prepadne. Navrhuje nám, či nepôjdeme s manželkou, že prebookuje letenky. Druhá možnosť je, že pôjde s jedným z nás...
info
Kategória: Plávaná
Vyšiel v čísle: OKTÓBER 2023
Počet strán v magazíne: 6
Od strany: 58
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 27.03.2024.
Ešte v piatok vypisujem z práce cez WhatsApp manželke, nech ide, že ja veľmi nie, nemám nahlásenú dovolenku, a tak... Skrátka, chcel som, aby išla ona. Začala sa vykrúcať, tak som vytiahol tajnú zbraň a zaútočil som: reku, nejdeš, pôjdem ja a basta! Situácia sa rapídne zmenila a už popoludní si manželka balila veci na cestu (bol som rád, skrátka, ženy v mojom živote boli a sú vždy na prvom mieste)...
Čo s tým voľným časom?
Stratégia vyšla, hurá na ryby! To istotne, len kam, kedy a na aký druh? V lebke sa mi okamžite začali hemžiť kombinácie aj kombinácie tých kombinácií. Nočná, celý deň..., ale kde a akou technikou? Všetko sa dá, je koniec júna, tak čo s tým voľným časom odrazu? Poviem vám, celý zvyšok piatkového dňa som premýšľal nad tým, ako naložím hneď s tým nasledujúcim dňom – sobotou. Reku, dám sumca – nemám kŕmne pelety, rybky šanujem. Muška? Hlásia horúco, ráno sa nedá, treba vypraviť polovičku na lietadlo. Feeder? Veľa vecí! Pstruhová prívlač? Aktuálne moje tajné miesto s predpokladom trofejného pstruha okupuje bobor s vycerenými zubami! Kam, sv. Petrík...? Poraď biednemu rybárovi, kde uchýliť svoju hlávku i háčik udičný potopiť? A keďže davy nemusím, musí to byť miesto, kde budem sám ako prst. Verte, neverte, Petrík popracoval a navrhol: „Ber plaváky, bež k viacerým revírom, pochytaj a uži si!“
Akože fajn, páčila sa mi táto myšlienka, reku, beriem, no vyšperkujem si túto akciu. Budem loviť plávanou na viacerých revíroch a výnimočne vynechám tenký kmeňový vlasec a naopak – zvolím priemer oveľa, oveľa, hrubší, zväčším aj veľkosť háčika so zameraním na krajšiu rybu. Viem, že to bude iba o pár záberoch, no uvidíme, ako dopadnem.
Odrazu bol na mojej tvári záhadný úsmev, čo naopak neveštilo nič dobré v manželkiných očiach. Isto tušila, že na druhý deň vypálim za rybami ako neriadená strela.
Väčší pleskáč vysoký z Vranieho jazera.
Belička, ktorá mala kukuricu narvanú v papuľke.
Namierené na trofej
Budík ručí – je sobota 24. júna 2023, 6.00 hod. Let do Londýna je plánovaný na 10.35, lúčim sa s manželkou a o 8.00 nekontrolovateľne pálim do rybárskeho obchodíka na sídlisku – treba biele a hnojové červy, idú sa kúpať. Doma čaká ešte kukurička Bonduelle. Beriem „matchku“, menší Shimano navijak, na ktorom je navinutý vlasec 0,18 mm. Zdôrazňujem, dnes mám namierené na nejakú trofej. Dva druhy háčikov, nie moju obľúbenú riečnu dvanástku, ale oveľa väčší na rieku, a menší háčik, ktorým budem loviť na kukuricu, resp. jedno zrnko na stojatej vode. Taký je plán. Základom je, že sú z hrubšieho drôtu a „podržia“ aj značnú rybiu hmotnosť. Zopár vecí, upaľujem na zastávku MHD a presúvam sa k Hornádu.
Na mojom obľúbenom Hornáde – zastávka prvá
* 4-0631-1-1 – Hornád č. 1 b (48°42´39"N 21°16´41"E), kaprový revír, miesto pod splavom Opátske
Zadumane pochodujem okolo rieky a pozorujem všetko navôkol. Ako sa zmenila za tých viac ako päťdesiat rokov, čo sa dôverne poznáme, aj na týchto miestach. Zmenil sa tok, pribudol tu betónový most, mimoúrovňová križovatka, betónový chodník, rieka dostáva riadne zabrať. Betón, betón, hluk a hurhaj od kamiónov. Šliapem k miestu, kde budem loviť. Prekvapuje ma zárast krásnych záhradných ľalioviek, ktorých hľuzovité korene sem s určitosťou dopravila samotná rieka. Aspoň niečo pekné, vravím si v duchu. To poteší! Prichádzam na lovné miesto pod kaskádou. Spustlo a zarástlo ostricou, objavujú sa aj prvé náletové dreviny ako vŕba a jelša. Príprava je rýchla, jednoduchá plávaná – 3 g plavák, tri broky a spomínaný väčší háčik. Voda je po búrkach stále prikalená a vyššia, čo je hlavný tromf na ulovenie peknej ryby. Poďme na to! Chytám na červa, na rozhraní silnejšieho prúdu, plavák nechávam splavovať nejakých dvadsať metrov a sťahujem späť. Viem, že prichádzam o zábery svojou silnejšou montážou, no viem aj to, čo chcem uloviť. Veľa falošných záberov v podobe naplavených konárov, no neskôr konečne evidentný záber. Prisekávam a cítim slabšie kopance pri zdolávaní. Je to nosáľ, no trofej určite nie. Za ním po chvíli ďalší a ďalší. Menšie jedince, s červom narvaným v papuľke. Ani po hodinke sa vytúžený záber nedostavil. Skúšam blízo brehu spod kameňov vyprovokovať útok mieňa, no nedarí sa. Táto prikalená a vyššia voda ich dokáže prebudiť z letargie, no keď nie, tak nie. Odrazu, asi dvadsať metrov po prúde v tichšej vode, vynára sa väčší kapor. To fakt? Žiadny výskok, iba hlava s otvorenou papuľou. Dobrý päť-šesťkilák. Hovorím si, ty budeš môj!
Mením taktiku, s plavákom opúšťam prúd a začínam loviť blízko brehu, tak na tri-štyri metre. Miesto dobre poznám, dno je čistý piesoček, a to zrejme kapríkom, s ktorými som sa tu stretol prvýkrát pred pár rokmi, vyhovuje. O chvíľu plavák reaguje na záber ryby, posúva sa k hlavnému prúdu. Zásek a väčšia ryba. Ďalšie prekvapenie – statný karas striebristý. Z mojich pätnástich väčších červov (jedna krabička) rýchlo ubúda a keďže v prúde, kde som čakal veľkú mrenu alebo „potočáka“, nič nebolo, uchýlim sa k tomuto lovu v tichšej vode... Zatiaľ to funguje. Záberov prichádza viac a viac, len kapor nie, aj napriek tomu, že na háčik zdupľujem červa. Prichádzajú ďalšie karasy, podustva, jalec hlavatý a dokonca aj krásny hrúzik. Slnko páli, moja koža reaguje, je čas ukončiť lov. Tri hodinky úplne stačili.
Cestou k inému revíru rozmýšľam o tom, ako sa rieka zmenila. Na tomto mieste som ešte pred pár rokmi ani nechyroval o nejakom karasovi, tobôž nie o kaprovi. Naopak, časy keď som tu lovil pstruhy potočné, sú už asi dávno preč. To zamrzí, čo už. Už len korytnačka písmenková tu chýba... Pozorujem prebúdzajúce sa útržky bývalých lúk okolo vody i kvety, ktoré sa opäť prinavrátili. Naopak, stojaca a striehnuca volavka popolavá nepoteší plosky pásavé či menšie jalčeky. Pochodujem smer pivo zhruba dva a pol kilometra k Pubu u Pirátov na sídlisku nad Jazerom, kde ma víta ceduľka „Od 1.6. z technických príčin zatvorené“. Od slnka zhrubnutá koža na perách signalizuje chýbajúci mok. Prichádzam k štrkovisku, kde je tiež možnosť, no aj tam zatvorené! Do frasa! Posledná možnosť, Hostinec splav – ľudovo zvaný „U žaby“ (po mojom „U hrúza“) pri splave, je kľúčová. Otvorené, štyri kilometre chôdze priniesli svoje ovocie – Zlatý bažant 73. Odpíjam z krígľa a kontrolujem fotografie. Celkom dobré, myslím si, hlavne tá s karasom sa mi páči. Rozmýšľam o druhom revíri, ktorý vidím aj odtiaľ. Je za haťou rieky Hornád a je vlastne jeho odstavným ramenom. Čo ma tam čaká v ďalších hodinách?
Jediná plotička z revíru č. 3.
Pleskáčik má stále hlad.
Zastávka druhá
* 4-4081-1-1 – Vranie jazero (48°41´27"N 21°17´34"E), kaprový revír za splavom Jazero, vľavo, posledné lovné miesto (vľavo je padnutý strom)
Staré, odstavné rameno rieky Hornád, dvojhektárové. Poznám ho už od čias výstavby sídliska Nad Jazerom, ktoré sa nachádza hneď za riekou, učupené pod zosúvajúcim sa pieskovcovým svahom. Predtým (pred 40 rokmi) lovisko krásnych ostriežov, šťúk, lieňov, úhorov i vyhľadávané miesto kaprárov. Dnes (2023) veľké ostrieže vymizli, šťuka áno, lieň áno a pribudol aj amur.
Prichádzam k vode a už pri prvom pohľade zmeraviem. Veľká čierna guľa sumčekov čiernych sa pohybuje blízko brehu. Spomínam na časy, keď nás „odborníci“ presviedčali o tom, že táto invázna ryba sa v našich podmienkach nebude množiť, podobne ako je to s inváznymi korytnačkami. Boli, sú a množia sa! Bisťu, to nie je dobré znamenie! Posúvam sa po brehu, vynárajú sa mi spomienky z rybačiek na tomto ramene. No tá doba je už dávno preč. Prichádzam na posledné lovné miesto na strane od Hornádu. Vľavo padnutý strom vo vode – to sa mi páči. Schádzam dolu a čistím miesto od odpadu. Vybaľujem prút, kompletizujem montáž. Na vlasec ide väčší 6-gramový plavák, dovažovacie olovká a malý, ale silný háčik na jedno zrnko kukurice Bonduelle. Jednou konzervou prekrmujem pred potopeným stromom. Nahadzujem, prút vkladám do rázsošky a... Plavák sa rozbieha temer okamžite po nahodení. Prisekávam, je to menšia rybka – pleskáč vysoký. Som aj nie som rád, pretože túto partiu húfnych a vždy hladných rýb nerád vidím v okolí mojej nástrahy. Nevadí, hádam sa to zmení, ak dôjde kaprík, lieň a vyplaší tých usmrkancov.
Ďalší a ďalší hod a všetko ako cez kopirák. Náhod, skoro okamžitý záber a zásek. Po hodine a zdolaní niekoľko desiatok menších rýb je jasné, že dnes na tomto mieste to bude naozaj ťažké a „ruže mi nepokvitnú“! Prevahu majú sumčeky čierne, malé pleskáčiky, sem tam aj väčší, ukáže sa aj plotička, dokonca belička, ktorá má to zrnko kukurice doslova napchané na doraz v papuľke. Chudera, ach jaj! Ale užívam si zábery, pekný deň i ďalší druh – väčšieho karasa striebristého, ktorý došiel tiež na hostinu. V tretej hodine lovu už myslím na odchod, pretože som presýtený okamžitými zábermi. Vravím si, že ešte raz nahodím a pôjdem na tretí revír. A čo sa niekedy udeje pri takýchto posledných hodoch? Určite tušíte a ja pritakávam. Máte pravdu.
Nahadzujem, po chvíľke prichádza záber ako mnoho iných predtým. Plavák sa jemne pohne, rozbieha sa smerom k potopenému stromu. Prisekávam, „zzzzzzzz“ – ozýva sa tichom, prút sa okamžite mení na luk, na hladine sa rýchlosťou ryby vytvorí vlna a... Je v potopenom strome. Pár sekúnd, možno štyri, a je po rybe! Som oparený ako knedľa, jedno šťastie, že som mal dostatočne povolenú cievku navijaka. Amur je skrátka amur a tých je tu v poslednom období dosť a pekných. Montáž uviazla v konároch stromu, trhám a balím. Najkrajší moment dnešnej plávanej, taká čerešnička na torte. Ryba zvíťazila nad rybárom svojou šikovnosťou, tak sa nehnevám. Bola lepšia... Presúvam sa od ramena, ešte fotím krásne scenérie, ktorých pánom je bobor. Wow, či žiaľ? Poteší prelietajúci rybárik, ktorý sa piskotom lúči a smeruje k svojmu hniezdu, vyhĺbenému v pieskovcovom svahu na druhej strane, kŕmiť potomstvo. Videl som, zachytal som. Niekedy zas dovidenia, Vranie jazero...
Zastávka tretia
* Jazero Košice (48°41´24"N 21°17´11") 4-0840-1-1, kaprový v mestskej časti Sídlisko nad Jazerom
Moja posledná zastávka na revíroch v dnešný deň. Pred týždňom som sa tu zabával retro rybačkou – lovom na varené kolienko. Reku, či rybky nezabudli na príchuť rumu. Nie, nebol som spokojný, poviem vám. Akože rybky áno, no záberov nebolo veľa. Viem, že s Bonduelle to bude iné. Teším sa! Montáž identická ako na Vraňom jazere, jedno zrnko kukurice. Voda ako olej, veľmi teplo a pred búrkou. Verím vo veľmi skoré zábery, no tie neprichádzajú ani takmer po hodine aj napriek tomu, že som jemne prekŕmil. Všade samá korytnačka, obávam sa stretu, čo je tu pri love na kukuricu časté. Opäť kamarátka jašterica v trsoch ostrice, vážky... Zo stavu na porazenie ma preruší začínajúci hurhaj oproti zátoke vo vŕbach. Mladíci v podnapitom stave dokazujú, že patria už na prvé odborné vyšetrenie a pri nich devy, zrejeme už v polohe ležmo a podobne opitom stave. Všetko dedukujem, nevidím nikoho. Vrieskajú po sebe, nadávajú dievčatám. Toľko surovosti, nadávok a primitivizmu som pri vode už dávno nezačul. Z tej celej „psychiatrie“ ma vyruší prvý záber po dlhej hodine. Výsledok? Malá plotička, čo už. Opäť nahadzujem, opäť škeriaca sa korytnačka a už skoro rev opilcov z druhej strany. Balím a premýšľam, veď aj ja som mal dvadsať, no takéto správanie? Som znechutený z rybačky na tomto poslednom mieste, aj z tých mladých ľudí oproti v kriakoch, no ale, čo som čakal? Je v centre sídliska a odtiaľ radšej niekedy utekať...
Malý, ale pevný háčik je kľúčový.
Bonduelle – top číslo 1.
Rekapitulácia
Dobrých desať hodín plávanej, rôzne druhy rýb na rôznych typoch lovísk. Zámer uloviť obludu sa nakoniec zmenil v nespočet záberov a príjemnú rybačku poznačenú nepríjemným záverom. Pokúsil som sa vás previesť niektorými z mojich obľúbených miest v Košiciach, kde si viete príjemne oddýchnuť a zároveň aj niečo pochytať. Skúsiť rieku či tichú vodu v utajenom kúte na Vraňom jazere, iba pár desiatok metrov od sídliska – rozhodnutie bude iba na vás pri návšteve Košíc. Cestou domov sa ešte raz vo mne niečo pohne a vnútorný hlas sa opýta: „No, kde máš tú obludu, pako jeden, veď ráno si mal taký úmysel?!“ Zamyslím sa a v duchu mu odpovedám: „Vieš čo, obluda nebola, máš pravdu, no rybačka na tých troch revíroch to bola parádna, to musíš uznať! Veľa druhov rýb, veľa záberov i jedna čerešnička v podobe amura, ktorého som nedal! Niekedy poteší aj záber od obyčajného sumčeka v tôni či nosálika v rieke a rybárovo srdiečko sa naplní spokojnosťou. A obluda bude možno už nabudúce!“
Hlas stíchol, zvečerilo sa. Spokojný a unavený odchádzam domov. Zaspávam, v mysli pri pretáčaní momentov z dnešnej rybačky...
Karas striebristý z Hornádu.
Podustva severná si podobné sústo
nenechá ujsť.
Jalec hlavatý, ten červy miluje.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
