Lovu hlavátok som prepadol už ako malý chalan a nikdy ma to neopustilo. Už samotná prívlač bola od útleho detstva mojou srdcovkou. Vďačím za to môjmu, žiaľ, už nebohému otcovi. To on mi odhalil kúzlo rybačky, vložil do srdca lásku k nej a zasial semienko túžby uloviť kráľovnú. Som mu za to navždy vďačný!
info
Kategória: Prívlač
Vyšiel v čísle: DECEMBER 2022
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 12
Článok si môžeš prečítať zadarmo.
Ak sa o rybároch hovorí, že sú to tichí blázni, tak si dovolím tvrdiť, že hlavátkari sú blázni na druhú. Veď si len predstavte, že vstávate ráno ešte za tmy, z vyhriatej postele, vonku fučí, mrzne, padá sneh alebo sneh s dažďom, no jednoducho počasie, že by človek ani psa vonku nevyhnal, a to je ten akurátny čas, keď hlavátkar vyráža vzrušený k vode. Akoby toho nebolo dosť, tak si pekne ešte aj zabrodí do ľadovej vody.
V strede je môj favorit jalec.
Aj skromná nádielka snehu už navodzuje tú správnu atmosféru.
Na hlavátky vo dvojici
Vlani som po dlhšej odmlke dostal možnosť kúpiť si povolenku na lov hlavátky. Nezaváhal som ani chvíľku, aj napriek tomu, že konkrétny revír bol vzdialený od domu niečo vyše hodiny cesty autom. Hneď mi zišiel na um aj kamarát Dušan, skvelý prívlačiar, ktorému tiež za hlavátkami srdce piští. Okamžite som mu zavolal, či by si nechcel kúpiť povolenku aj on, že budeme chodiť spolu. Odpoveď bola jasná a rezolútna: „Áno, niet o čom, pôjdem rád“ – povedal. A tak sme netrpezlivo čakali na ten magický, hlavátkarsky dátum, prvý november. Už nás mrle žrali (poznáte to mravčenie po celom tele…) a nedočkavo sme sledovali predpoveď počasia a prietok vody.
Prišiel prvý november a prišlo aj prvé sklamanie – extrémne nízky stav vody, príliš teplo, slniečko a voda ako krištáľ. Horšie to už na lov hlavátok ani nemohlo byť. K dispozícii máme len 10 vychádzok, tak ich treba strategicky rozložiť na tie dva mesiace tak, aby malo aj zmysel byť pri vode a nielen zabíjať čas. Avšak dni utekali a nič sa nemenilo. Blížila sa polovica novembra a už by aj bolo ísť navštíviť tie naše kráľovné, hoci podmienky nie sú vhodné… Aspoň si prejdeme miesta a oboznámime sa s charakteristikou rieky, keďže sme tam ešte nikdy nechytali.
Prívlačové prúty | OKfish.sk
https://www.okfish.sk/pruty/privlac
Veľký výber prívlačových prútov. Klasické, castingové, teleskopické v rozumných cenách až po ceny pre profesionálov.
Audiencia nie je pre každého
Prvé vychádzky dopadli podľa očakávania a rybu sme ani nevideli, nietožeby sme mali nejaký záber. Voda vyzerala, ako keby tam ani neboli, až napokon sami začnete pochybovať nielen o svojich schopnostiach, ale aj o tom, či vôbec chytáte na správnych miestach. Nenadarmo sa hovorí, že hlavátka je ryba tisícich hodov. Nuž, je to predsa len „kráľovná“ a nie vždy a nie každému udeľuje audienciu. Dokáže sa dokonale ukrývať aj pred skúseným zrakom rybára. A možno práve táto kombinácia viacerých faktorov – že ju môžete loviť len počas dvoch mesiacov v roku, v extrémnom počasí, keď vám krehnú prsty na rukách aj na nohách, chlad sa prediera do špiku kosti, z nosa vám kvapká a už ani netušíte, či uši sú ešte súčasťou vášho tela – robí túto rybu takou mystickou a plnou záhad. Niekedy sa ani napriek nadľudskému úsiliu nedočkáte záberu a svojho vytúženého úlovku.
Spolu trpíme a spolu sa aj tešíme, to je priateľstvo spečatené mrazom.
Teraz sa možno pýtate, či to všetko stojí za to. Áno, určite áno a keď sa vám ju nakoniec podarí chytiť, dotknúť sa jej majestátneho tela a pozrieť sa do jej veľkých očí, ste naveky stratený. Tento zážitok sa navždy vryje do vášho srdca a urobíte všetko preto, aby ste sa s našou kráľovnou stretli znova. Keď chytíte hlavátku a tešíte sa z úspechu a z toho, že „áno, dokázal som ju prekabátiť!“, pozrite sa jej potom do tých veľkých očí a začnete pochybovať rovnako ako ja. Či som ju naozaj dokázal tak šikovne prekabátiť alebo to bola ona, kráľovná, ktorá mi dovolila chytiť ju a udelila mi láskavo audienciu, aby som mohol stretnúť osobne jej veličenstvo…
Rybačka je závislosť, ale hlavátky sú diagnóza. Sú iné, tajuplné, svojské, plné záhad. Ešte aj záber je iný… Od zubáča dostanete kopačku, šťuka raketovo vypáli po vašej nástrahe, ale hlavátka je ešte aj pri love plná elegancie a dokonale využíva prúdenie vody a znalosť svojho prostredia. Nikdy si nemôžete byť istý, či to bol záber alebo kameň, alebo ste len zachytili o prekážku.
Jedna z menších,
ale každá poteší.
Dorazili sme, šup do vody!
Ale vráťme sa späť k vlaňajšiemu lovu hlavátok. Konečne pripadlo troška snehu, aj keď to žiaľ nijako nezmenilo prietok vody, aspoň už bola pri vode tá správna atmosféra. Nemali sme už na čo čakať, čas utekal a nejaká výraznejšia zmena počasia bola v nedohľadne. Boli sme teda vďační aspoň za nízku oblačnosť, hmlu a prítmie, takže svetelné podmienky boli lepšie ako po iné dni, keď vás hlavátka videla, už pri vystupovaní z auta. Vyrazili sme hneď ráno. Ešte bola tma. Dorazili sme na prvé miesto, nikde nikto a ani žiadne stopy v snehu. To je dobré znamenie. Tak šup ho do vody!
Dušanov nový osobáčik, majestátna kráľovná.
Dal som tam obľúbenú gumu, takmer dokonalú napodobeninu jalca. Asi na tretí hod visím na konári, tesne nad vodou. Presne pod ním je podmytý breh a hlboká voda. Ak tam zájdem, tak všetko poplaším, ale prísť oň som tiež nechcel. Bol posledný, ktorého som mal so sebou a veril som mu najviac zo všetkých nástrah. Istotne to všetci poznáte, môžete mať plnú tašku nástrah od výmyslu sveta, ale pre niečo veríte v ten deň práve tej jedinej a ak nebudete môcť na ňu chytať, tak už ani neveríte, že niečo chytíte. Tak čo teraz? Nechcel som oň prísť, ale poplašiť som to tam tiež nechcel… Zavolal som Dušana, nech to tam ešte preloví, keďže ja som visel. Ale nič sa neudialo, žiaden ani len náznak po hlavátke.
Ďalšia krásavica, ktorá atakovala meter.
Boj o jalca
Takže som sa vybral po môjho favorita, ale chyba lávky, zistil som, že voda je tam taká hlboká, že by som sa mohol potápať a broďáky by nestačili. No nič, musel som ho odtrhnúť. Keďže som však bez neho nechcel odísť, tak som musel prebrodiť rieku na inom mieste, prejsť na náprotivný breh a vrátiť sa späť k miestu, kde som ho odtrhol. Našťastie mal Dušan v aute menšiu prenosnú pílku, tak som sa predral k vŕbe. No musel som sa na ňu vyštverať, ak som sa chcel dostať k môjmu vytúženému jalcovi. Visel si tam na suchom konári nad hladinou. Už ste niekedy liezli na strom v broďákoch? Asi si to viete predstaviť… Neodporúčam! Už som ho mal takmer na dosah, a predsa bol ďaleko. Neostávalo mi nič iné, len ten starý konár odrezať. Takže som tam balansoval v broďákoch nad hlbinou, jednou rukou som musel držať konár, aby mi neodplával, keď ho odrežem a druhou rukou som pílil. O nejakej stabilnej pozícii nemohlo byť ani reči. Ak v tej hlbine podo mnou bola nejaká hlavátka a vyvaľovala oči, čo sa to tam nad ňou deje, asi sa čudovala, čo tá prerastená veverička vystrája?! A to ešte nevedela, že som vlastne „Kuvik“. Tá sa musí rehotať ešte aj teraz! Navyše, na neďalekom moste sa na tom zabával aj Dušan. Moje akrobatické kreácie dopadli úspešne a ja som víťazoslávne držal konečne v ruke nástrahu, do ktorej som v ten deň vkladal všetky svoje nádeje. Špinavý, spotený a aj trocha unavený som sa dotrepal k autu. A to bol len začiatok dňa. To nám to pekne začína, pomyslel som si. Nevadí, ide sa ďalej!
Naviazal som favorita a presunuli sme sa o pár kilometrov na iné miesto. Zabrodili sme, rozdelili sme si štand – kto bude kde chytať. Všimol som si menší vracák za veľkým balvanom, reku, tam musí byť. Nahodím… A nič. Jalec si letí a letí, ale silon sa neodvíja. Všetko prebiehalo ako v spomalenom filme: kukám na jalca, ako letí, kukám na navijak, že nič a nechápem. Odtrhol sa, ale ako…? Veď som ani nikde nezachytil pri nahadzovaní. Nechápem, to hádam nemôže byť pravda! Tak tam ho zakvačím po pár hodoch, potom sa vytrepem na vŕbu, kde ho polhodinu oslobodzujem a potom ho pri prvom hode odtrhnem. No nenasr… by vás to? Aj chcem nadávať, ale od úžasu mi nejako ani písmenká nejdú z úst.
Ticho a pokoj v lone prírody.
To je balzam na rybárovu dušu.
Kráľovná ma míňa celkom tesne
Všimol som si, že sa odtrhol aj s dosť veľkým kusom silonu. Tak utekám dole vodou, podbieham Dušana a v zúfalstve idem na koniec pláne. Čo ak ho voda doplaví a ja ho znova zachránim. Dušan len kuká, čo vystrájam a celkom tomu nerozumie. Pýta sa ma, či sa môže presunúť na moje miesto a nahodiť tam, kam som chcel ja. „Jasné, choď,“ vravím mu. Zúfalo hľadím do vody, keď zrazu Dušan kričí: „Je tam, metrovica!“ Trocha neveriacky a nechápavo pozerám na neho, či si robí srandu, veď len teraz išiel nahodiť. A naozaj – prút ohnutý ako luk a voda povyše mňa zovrela. Veru, má pravdu, toto bude pekný kúsok. Zhodou náhod stojím presne tam, kde to môžem pekne natočiť…
Hlavátka prebehne tesne popri mne, urobí otočku, ukáže sa na hladine, predvádza krásny tanec a ja to všetko nakrúcam. Po chvíli ju Dušan navedie na plytčinu a je jeho. Veľmi sa teší a keď prídem k nemu, neveríme vlastným očiam, ako je nádherne vypasená a v neuveriteľne dobrej kondícii. Na svoju dĺžku 101 cm mala cca 12 kg, a to už je riadna kráľovná!
Mikulášsky kajakár, alebo kajakársky Mikuláš, priniesol ten najkrajší darček.
Mikulášsky kráľovský osobáčik
Sčista‑jasna, keď som fotil Dušana, aby mal peknú spomienku, kde sa vzal, tu sa vzal, na červenom kajaku za nami stál – pánko s dlhou sivou bradou. Asi sa čudujete, prečo som použil túto riekanku, ale hneď vám objasním tú paralelu. Až keď znovu zmizol, uvedomili sme si, že je vlastne 6. december a je Mikuláša. Takže vlastne Dušan dostal nový osobáčik ako darček na Mikuláša (asi chodí na kajaku namiesto saní, keďže je veľmi málo snehu). No povedzte, čakali by ste 6. decembra kajakára na malej riečke?
Kráľovné a princezné pre potešenie
Mimochodom, Dušan chytil hlavátku presne na takého jalca, akého som pár minút predtým odtrhol. Takže som mu veril oprávnene. Po tomto krásnom a úsmevnom zážitku sme sa pobrali ďalej a dúfali, že sa kráľovné konečne pohli, ale celý deň sme boli bez záberu. Až pri stmievaní sme chytili pár princezien a spokojní sme išli domov. Do konca sezóny dal Dušan ešte jednu metrovicu, moja najväčšia mala len okolo 80 cm, ale to vôbec nevadí. Na počet kusov sme si zachytali pekne a hlavne sme si užili pobyt pri krásnej rieke a tešili sa zo spoločných úlovkov. Veď o tom to má byť – tešiť sa spoločne z úspechu. Lebo radosť, potešenie, šťastie a láska majú magickú moc v tom, že keď sa o ne podelíte, tak sa znásobujú. Preto majte po svojom boku vždy niekoho, s kým sa môžete spoločne tešiť a bude to o to krajšie.
Hlavátka je krehké dedičstvo našich otcov a starých otcov, poklad našich vôd. Tak sa k nej správajme s úctou a rešpektom, aby sme ju zachovali aj pre nasledujúce generácie.
Petrov zdar, priatelia!
Správneho hlavátkara nič nezastaví, ani sneh, mráz či ľad.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
