Záverečnú časť roka už mávam spojenú predovšetkým s lovom dravých druhov rýb. Jesenné obdobie býva na dravce tým najlepším a často sa na sklonku rybárskej sezóny podarí uloviť aj tie najprefíkanejšie a trofejné kusy. Jesenná príroda je tiež jedinečná a pri vode to hrá všetkými možnými farbami a náladami.
nezadaný
29.11.2024 (12/2024)
0
info
Kategória: Prívlač
Vyšiel v čísle: DECEMBER 2024
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 10
Článok si môžeš prečítať zadarmo.
Jeseň mám rád. Prirástla mi k srdcu a vlastne ani neviem prečo. Azda pre tú horkastú a korenistú vôňu padajúceho lístia stromov. Alebo pre tie neopakovateľné farby. Možno preto, že je pri vode konečne ticho a pokoj. Zrejme to však bude tým, že dravce konečne prestávajú aspoň v niektorých dňoch ignorovať moje nástrahy na prúte a je príležitosť si skvelo zarybárčiť.
Napriek chmúrnym náladám
Avšak paradoxne, je to tiež smutné obdobie. Leto sa končí, začína zima a príroda umiera. Ubúda slnečných a teplých dní. Nastáva čas hmlistých rán, zamračených dní a skorej tmy. Veľa ľudí upadá do depresií a akoby sa ukladali na zimný spánok spoločne s prírodou. Je ľahké zo dňa na deň cítiť vyčerpanie, stratu energie a pozitívneho myslenia.
Vari práve preto, azda aby som zahnal všetky chmúry, vyrážam v jednom takom jesennom a zamračenom dni k vode. Cesta vo vyhriatom aute príjemne ubieha a len pohľad z okna vozidla dáva tušiť, že vonku je jeseň už v plnom prúde. Listy zo stromov poletujú vo vetre, točia sa vo veterných víroch, stúpajú a zase klesajú k zemi len preto, aby ich o niekoľko málo okamihov vietor opäť odfúkol niekam o kúsok ďalej. Holé poľné strniská sú zrazu opustené a bez života. Akoby na nich hádam ani nikdy žiadny život nebol. Nado mnou plávajú ťažké jesenné mraky a len miestami zasvieti malý kúsok modrého neba spolu so slnečnými lúčmi. Snažím sa tie mraky dohnať, ale sú rýchlejšie. Nemusia zastaviť na červenú a nebrzdí ich prevádzka preplnených ciest. Niektoré mraky majú podobu ľudských tvárí, iné zasa svojím tvarom pripomínajú siluety dávno vymretých bájnych tvorov... Ľudská fantázia dokáže byť bezbrehá.
V ústrety rybárskym dobrodružstvám
Z myšlienok ma prebudí známa krajina. Blížim sa k svojmu obľúbenému miestu na zubáča. Je to staré slepé rameno miestnej rieky. Cesta k nemu je plná výmoľov a blata po nedávnom daždi. Odstavím auto na kraji a plný rybárskeho napätia vystupujem, aby som si pripravil veci na lov a vyrazil na potulky jesennou prírodou okolo vody. Najradšej by som sa hneď vrátil späť do vyhriateho auta, ale viem, že tam ma žiadne zážitky a dobrodružstvo nečakajú. Z kufra vytiahnem svoj obľúbený prívlačový prút, cez chrbát prehodím malý batôžtek s povinnou výbavou a niekoľkými obľúbenými gumenými nástrahami a vyrazím v ústrety vode.
Nemí svedkovia starej rieky
Slepé ramená sú staré a krásne vody, často zarastené a zabudnuté v čase. Násilne boli reguláciami odtrhnuté od svojej rieky, ktorá tadiaľto predtým pretekala a meandrovala krajinou. Aká vtedy musela byť rieka krásna, tajomná a plná života... Možno si to predstaviť aj na tomto malom kúsku vody, ktorý má pri pohľade z výšky tvar zahnutého rožka. Sú ako nemí svedkovia pôvodnej podoby starej rieky, ktorá tu kedysi pretekala. Slepé ramená sa pomaly zanášajú sedimentmi, sú stále plytšie a menšie. A po každej jeseni, keď do vody napadá ďalšia vrstva lístia, ich život sa zase o niečo skráti a priblíži sa k svojmu koncu. Až raz zaniknú úplne a zmiznú navždy.
Takto to mám rád...
Na takéto myšlienky je však ešte času dosť. Teraz je tu vody a rýb plno. Teda, aspoň dúfam. Prichádzam na svoje obľúbené miesto, kde rieka predtým vymieľala svojím prúdom jamu. Teraz tu ryby nachádzajú v chladnejšej vode útočisko. Sťahujú sa sem drobné rybky a za nimi mieria, samozrejme, aj dravce. Dravec nikdy nie je ďaleko od svojej koristi. Navlečiem na prút svoju obľúbenú gumenú rybku v nenápadných jesenných farbách a začnem chytať. Dlho sa nič nedeje, a tak sa aspoň kochám krásnou jesennou prírodou. Všade je ticho a nikde nikto. Presne tak to mám rád. Občas okolo preletí rybárik. O kúsok vyššie nad hlavou podchvíľou preplachtí kŕdeľ husí. Ich gáganie je počuť z výšky až sem dolu na zem. Letia v tvare šípky a mieria kamsi do ďalekých krajov, kde im bude teplejšie. Okrem nich sa na oblohe často objaví početný kŕdeľ čiernych vtákov. Kormorány. Nemilosrdné predátory, ktoré už z niektorých riek doslova vysali všetok pôvodný život. Hádam aspoň táto voda unikne ich pozornosti.
Som späť na rybách
Zrazu zacítim v pravej ruke jemné ťuknutie. Najprv si to ani neuvedomujem, ale potom mi to v zlomku sekundy v hlave docvakne a inštinktívne priseknem. Je tam! Som späť na rybách. Naspäť pri vode a užívam si zdolávanie vodného predátora. Cítim klepanie hlavou a údery chvosta do šnúry. Prút krásne pracuje a všetky výpady dravca bezpečne tlmí. Voda už je krásne čistá, takže po chvíli vidím, ako sa z hlbiny predo mnou vynára krásny vodný rytier – zubáč. Hrá všetkými farbami ako tá jeseň. Zakaždým, keď sa táto ryba vynorí z vody, takmer sa mi zastaví dych. Je nádherný!
Podarí sa mi ho pritiahnuť k brehu a zdvihnúť k hladine. V tom momente začne zubáč mocne mlátiť hlavou z boka na bok. Pri papuli mu ako ozdoba visí umelá rybička. Chcel by som si ho odfotiť vo vode. Podržím si vlasec a druhou rukou vyťahujem mobil. Zapínam foťák a hľadám zubáča v objektíve. Ryba ešte naposledy mohutne zaklepe hlavou a nástraha v okamihu preletí okolo mojej hlavy do lístia napadaného na zem. Zubáč sa pomaly zanorí pod vodu a zas mi mizne z dohľadu. Nestihol som ho ani odfotiť. Nevadí mi to. Je tu krásne.
Nech sa všetci zbláznia
Sadnem si na breh do farebného lístia a je mi dobre. Všade okolo vonia jeseň a cez mraky sa začína predierať slnko. Hreje ma do tváre a ja mám chuť skrútiť sa do klbka, zahrabať sa pod lístie a zmiznúť z našej pomätenej a vyšinutej spoločnosti, ktorá je stále viac plná najrôznejších extrémov a paradoxov. Teraz je mi to všetko jedno. Uvedomujem si, že to vlastne nie je vôbec dôležité. Nech sa pokojne všetci zbláznia. Nech si každý naloží so svojím životom tak, ako uzná za vhodné. Nech sa pokojne všetci uženú v honbe za svojimi neukojiteľnými túžbami. Z lístia predo mnou sa vynorí malá lasička, prezrie si ma a zase niekam zmizne pod vrstvu napadaného lístia. Ako obyčajná ilúzia. Akoby tu pred chvíľočkou ani neprebehla. Rovnako ako ten zubáč, čo pred chvíľou zmizol späť do vodných hlbín. Naozaj som ho mal na prúte? Alebo sa mi to všetko len zdalo a moje fantázie boli natoľko živé, že som im uveril? Cítim pokoj v duši a spojenie so zaspávajúcou prírodou. Mám rád tie jesenné potulky.
Josef HÁJEK
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
