Kam na ryby? – medzi nami často kladená otázka. Chcem si zachytať, no neviem kde. Každý by najradšej lovil na pekných, dobre prístupných miestach s ideálnou hĺbkou, bez pretlaku rybárov a tak trošku v divočine. Vo vode, kde je plno rýb a na brehu pekné miesto na parkovanie… Také lokality dnes vari ani neexistujú!?
info
Kategória: Prívlač
Vyšiel v čísle: SEPTEMBER 2022
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 10
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 27.02.2023.
Určite nie som sám, kto si láme hlavu nad tým, kam vybehnúť s prútikom v ruke a trochu zrelaxovať. Často ostanem doma alebo si zvolím iný program ako rybačku len preto, že neviem, kam mám ísť. Počas teplých mesiacov je to najhoršie. Kde nie sú rybári, tam sú iní návštevníci prírody alebo bodavý hmyz, ktorí ma presvedčia v priebehu niekoľkých minút, že bude múdrejšie odpratať sa. Rešpektovať sa však navzájom treba, o tom som sa zmienil už v niekoľkých článkoch. Vody patria aj rybárom aj rekreantom.
Vrátim sa však k vode… Keď sa premiestnim na miesto, kde je viac pokoja, voda býva prerastená trávovým kobercom od dna až po hladinu. Ani povrchové nástrahy, ani gumy na ofsetových háčikoch nie je možné tadiaľ ťahať. Pár hodov a balím. Často počujem okoloidúcich, ako si medzi sebou povedia, že „to si vážne myslí, že tu môže niečo chytiť?“ Niekedy, žiaľ, vodníkovi odovzdám aj nejaký suvenír v podobe odtrhnutého voblera. A nakoniec skonštatujem, že v týchto dňoch je lepšie si privstať a vláčiť ráno na inom vhodnom mieste, kde ešte nie je ruch. Aj to tak robím, akurát to vstávanie mi občas robí trochu problémy.
Tráva, tráva, tráva...
Môže tu žiť niečo zaujímavé?
Vtáci – poslovia nádeje
Takže leto, hoci je prívlači najviac otvorené, na druhej strane veľa vôd uzavrie doslova nepreniknuteľnou džungľou, či už priamo vo vode alebo na jej brehoch. Napriek tomu viem, že život tam je. Malé rybky ho vždy prezradia. Ďalším dôkazom sú vtáky. Bociany a volavky tam netrávia čas kvôli vodnej tráve, to je jasné. Z času na čas som sa vybral na také miesta len ako turista, bez udice, sondoval som po okolí a sledoval vodnú hladinu. Alebo som šiel na bicykli. Niekedy aj pohľad z mosta ponad rieku alebo kanál veľa prezradí. A práve tieto nerybárske prechádzky mi otvárajú väčší obzor, pokiaľ ide o nechytateľné vody. Druhým dôležitým faktorom je čas, resp. ročné obdobie.
Posledné foto, kliešte sa otvoria a ty sa môžeš vrátiť. Ďakujem!
Jeseň mení pohľad na vec a zima karty obracia
Prvá vlna pokoja a zvoľnenie tlaku na vody prichádza koncom leta. Brehy sa preriedia, turistov je pomenej. Nenadarmo sa vraví, že jeseň je obdobie lovu dravcov. To však ešte stále situáciu na zarastených vodách nijako nerieši. Ostávajú naďalej nechytateľné.
Druhá vlna, ktorá takmer úplne vyprázdni brehy, a to aj od rybárov, je zima. Vtedy sa karta začne obracať, a tak si už môžem vyberať, kam chcem ísť. Takmer všade je voľno. Chuť preveriť rybaciu osádku na miestach, o ktorých by ste v lete nepovedali, že tam niečo žije, je výzvou. Výrazný pokles teploty vody mení podmienky. Koberce tráv začínajú odhnívať a hladina sa postupne uvoľňuje. Dokonca sa miestami objaví aj dno. Postupne sa zväčšujú uličky, ktorými môžeme naše nástrahy ťahať.
Zimná idylka. Tráva poklesla a tá zostávajúca na dne tiež stráca na sile. Ľahko sa pretrhne pri zachytení.
Neistota, ale o to viac vzrušenia
Prístup k vode nie je vždy ideálny, občas sa musím predierať trstinou a rozmotávať si náčinie, no občas vám zvieratá ako napr. nutrie a bobry doslova vydláždia cestu priamo k vode. Často to vyzerá, že je to chodník od rybárov, ale nie je to tak. Viacerými návštevami som odhalil týchto staviteľov a za päť rokov som tam okrem jedného podobného nadšenca ako som ja nestretol žiadneho rybára. Chodia, ale na iné úseky, ktoré sú už širšie a pôsobia, že sú bohatšie na ryby a z času na čas ich aj zarybnia.
Prvý pohľad do vody nenasvedčuje, že by malo význam skúšať tu šťastie. Vyzerá to bez života, ale zdanie často klame a netreba sa nechať odradiť. Ani po drobizgu, ktorý sa v lete ukazoval v spleti vodných rastlín, nie je ani stopy. Zima ho odprevadila pravdepodobne do hlbších miest alebo sa jednoducho pritlačil do bahna či hnijúcich rastlín. Pravdepodobne dobre schovaný tam niekde nehybne hibernuje. Kladiem si otázku, čo tu tak asi môže žiť? V rybárskom poriadku spomínajú takmer všetky dravce vrátane sumca, ale to si, pravdupovediac, neviem predstaviť, ako by to tu zvládol. Šťuka, dajme tomu, že ešte ako‑tak na niektorých úsekoch, ale sumec…? Očakával som skôr jalce a možno ostrieže a ešte biele ryby.
Pre nás nechytateľné, no pre ryby v horúcom lete možno raj. Tieň, úkryt a hojnosť potravy.
Na tú prvú nezabudnem
Na tieto ramená a kanály nosím dva prúty ľahšej gramáže. Jeden 210 cm 1-5 g a druhý 240 cm 4-18 g. Pamätám si, že prvá moja ulovená ryba pred piatimi rokmi, ktorú som na tom mieste vôbec nečakal, bola šťuka 55 cm. Žiadna obluda, ale vryla sa mi do pamäti. Na maličký asi 3-4 cm plytko potápavý vobler na UL prút 1-5 g. Bolo to nečakané a veľmi príjemné prekvapenie. Vyletela z priľahnutej trávy asi dva metre odo mňa. V zime je voda priezračná a často vidieť, koho nástraha vydráždi, hoci ňou nakoniec opovrhne. Aj vďaka tomu som postupne zistil, aká osádka dravcov tam žije. Postupne som sa zameral na dva druhy rýb: ostrieže a šťuky. Dnes sa už viem cielene vybrať za každým z nich a málokedy som bez úspechu.
Červenice sú na jar bežným úlovkom na malé nástrahy pri love ostriežov.
V zime poteší každá rybka
Je to iný svet! Kratšie vychádzky počas chladných až takmer mrazivých dní dokážu pekne zahriať. Milujem lov ostriežov. Veľa som sa nachodil, ale postupne som našiel miesta, kde bodujem takmer vždy. Prívlač je vlastne taká turistika s prútom v ruke. Nie sú to nejaké extra veľké kusy, ale zase ani malé na daný druh. Najviac z nich je v rozmedzí 18-30 cm. Sú nádherne vyfarbené a veľmi bojovné. Plutvy majú červené, telo krásne pruhované a chrbtové plutvy zježené. Niekedy sú tmavé, s nádychom bronzu. Z času na čas, ale to skôr v prvých jarných mesiacoch, pritrafia sa aj menšie jalce do 30 cm.
Veľmi často pri love ostriežov, ale tiež až počas jarnej prívlače, podarí sa mi chytiť červenice. Žiaden podsek, ale krásne za papuľku. Najčastejšie na malý voblerík, ale aj na gumenú nástrahu. Ostrieže chytám hlavne na gumené nástrahy navlečené na ofsetový háčik alebo na malé voblery, kde odstránim jeden trojháčik, prípadne trojháčiky vymením za jednoháky. Nástrahu vediem pomaly, ako sa v zime odporúča. Kopírujem dno, ale občas aj zrýchlim, občas zasa naopak počkám aj niekoľko sekúnd na mieste. Skúšam, hrám sa, viem, že sú tam. Šnúru pri tejto gramáži nepoužívam, uprednostňujem monofil 0,16 mm.
Atrapy kôrovcov sú pre ostrieže často neodolateľnejšou pochúťkou než malé kopýtka a smáčiky.
Aj pritvrdiť občas treba
Keď sa vyberiem na pani zubaté, tak málinko pritvrdím, ale skutočne len málo, hoci by sa zišlo aj viac. Beriem prút 240 cm 4-18 g, aj keď viem, že 10-30 g by bola väčšia istota, ale často sa stane, že to vezme ostriež, tak volím akýsi kompromis v podobe už spomínanej gramáže 4-18 g. Občas na to aj doplatím, že nepriseknem dostatočne. Čert to ber, veď aj ryba nech má šancu, poviem si. Lanko som tiež nepoužíval, ale začal som pridávať tenké volfrámové, keďže sa mi už stalo, že jedna „slečna“ odplávala s piercingom. Našťastie, len s jednohákom.
Ak nemám lanko, tak dávam fluorocarbonový nadväzec 0,35 mm v dĺžke max. 40-50 cm. Šnúru používam 0,12 mm. Používam, a to aj počas skutočne najchladnejších zimných mesiacov, voblery, plandavky aj gumy (iba na ofset háčiku). Vôbec neplatí, že to musím ťahať extra pomaly. Plynulý pohyb plandavky ich často vydráždi k útoku. Vôbec to nie sú pomalé lokomotívy, hoci má voda len 2-3 °C. Často sa zjavia ako stíhačky tesne predo mnou. Niekedy pri dlhšom nahodení registrujem na hladine vlnu, ktorú vytvárajú, keď sa rozbehnú za voblerom. Nie sú to obryne, ale na to, v akej vode sú, tak ma to milo prekvapilo. Väčšinou okolo 60 cm plus‑mínus, ale zopár ich už bolo aj cez 70 cm. No a občas mi pred nosom zaparkovali jedince určite ešte väčších rozmerov. Teda, aspoň môj pocit je taký. Realita môže byť v takomto prípade skreslená, lebo voda predsa len trochu zväčšuje. Je to zábava a zakaždým iná, nová skúsenosť. Raz chcú mini gumu, raz väčšiu a veľmi pomaly vedenú, inokedy ich vydráždi vobler alebo plandavka. Všetky ryby vraciam späť, iba jednu vianočnú šťuku, pokiaľ už nie je doma kapor z nejakého čistého štrkoviska, si vezmem.
Takýto tučko už riadne rozkmitá špičku UL-ka.
Netreba podceniť, treba skúsiť
Sám som neveril, že to, čo v lete vyzerá ako stoka či močiar, môže byť v zime celkom atraktívne na lov. Keď voda prúdi hoci aj pomaly, ale keď prúdi cez množstvo vegetácie, tak sa filtruje a čistí, čiže v konečnom dôsledku vytvára vhodné podmienky pre život. Je neuveriteľné, ako tam tie väčšie ryby prežijú, ale našli si spôsob, to je isté. Videl som tam aj kapry solídnych rozmerov. Dokonca som s jedným chvíľu zápasil, ale vyhral to ten svalnatý kamoško. Vzal gumeného ráčika a vypol sa.
Keď začne letná prívlač 1. júna, už zájdem len pozrieť, lebo viem, že lov sa opäť skončil kvôli vegetácii, ale poteší ma veľké množstvo poteru a malých rýb, ktoré tam v zime nie je vidieť. Som spokojný, že dravce majú o potravu postarané. Majú šťastie, že o nich ľudia nevedia, že sú ďaleko od parkoviska a nie každému vyhovuje prejsť pešo kilometer alebo aj viac. Inak by tie vody boli asi vyplienené.
A čoho sa obávam? Sledujem, ako niektoré vodné toky na Slovensku chradnú a vysychajú. Ak to pôjde takým tempom ďalej, jedného dňa tu ostanú už len popraskané vysušené plochy. Príroda nám každým dňom pripomína, aké je dôležité ňou neplytvať a správne s ňou hospodáriť. Petrov zdar, priatelia!
Tu sa určite treba na chvíľku zastaviť a trochu to prehádzať.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
