Na muškárení si vychutnávam napätie i pohodu, samotu i spoločnosť priateľov, ale niekedy mi úplne stačí len si zaspomínať na veselé zážitky, ktoré ako člen klubu SK Muškár mám možnosť prežiť na spoločných expedíciách doma i v zahraničí. Ostatnou, ale dúfam, že nie poslednou zahraničnou výpravou, bola Bosna a Hercegovina. V zostave Alex, Ampér, Árpi, Maxa, Tibor a ja sme spoznali bosniacke revíry Klokot, Unu a Unac, ale vyskúšali aj rôzne miestne špeciality. Ak vás zaujal prvý diel článku, tak tu a teraz sa dozviete, ako náš výlet na moslimské pstruhové revíry dopadol.
info
Kategória: Muškárenie
Vyšiel v čísle: JANUÁR 2008
Počet strán v magazíne: 3
Od strany: 36
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
V zostave Alex, Ampér, Árpi, Maxa, Tibor a ja sme spoznali bosniacke revíry Klokot, Unu a Unac, ale vyskúšali aj rôzne miestne špeciality. Ak vás zaujal prvý diel článku, tak tu a teraz sa dozviete, ako náš výlet na moslimské pstruhové revíry dopadol.
Bolo to fajn...
Keď sme sa nasýtili lovom pstruhov na Unaci, rozhodli sme sa ísť pozrieť na rieku Unu. Zostali sme na dohľad od ich sútoku, ktorý vyzeral nádherne. Malé postupné kaskády, či skôr prírodné vodopádiky končili v hlbokej tyrkysovo-modrej jame. Kúsok pod sútokom bol zbombardovaný most, ktorý Bosniaci provizórne opravili. Rieka Una na tomto úseku menila charakter a rozlievala sa do širokej pláne, na ktorej boli plytké i hlboké úseky krištáľovo čistej vody. Zborený most vytvoril prekážky, ktoré zasa vytvorili prúdiky a nánosy.
Ryby tu zbierali na sucho a mohli sme ich vidieť pekne z mosta. Chytali sme asi len hodinku a v porovnaní s Unacom sa nám rieka zdala prázdna. Ryby boli aj vyberavejšie a konečne som musel niektoré presviedčať k záberu. Bolo to fajn. Vždy ma bavila ťažšia rybačka, a tak som nechcel ísť z vody, keď chlapi zavelili k odchodu. Stmievalo sa a chceli sme si ešte zachytať na Une v dedinke Kulen Vakuf.
Prišli sme tam ako veľká voda, ale už na moste nás miestny „rybočuvar“ upozornil, že vodu zatvára. Vyhnal všetkých z vody s tým, že ju chce nechať odpočinúť kvôli sobotným majstrovstvám Maďarska. Rešpektovali sme to aj kvôli tomu, že sme v ten deň už chytili toľko rýb, že náš lovecký inštinkt bol už celkom otupený. Voda mala byť zavretá až do začiatku maďarských majstrovstiev, čiže ešte celé sobotné dopoludnie.
Koniec ramadánu
Na moste v Kulen Vakuf stretnete asi samých muškárov. Domácich aj zahraničných. Tibor sa tam tak zarozprával s miestnymi, že sme ho márne čakali v penzióne, ktorý bol kúsok odtiaľ. Tam sme sa išli prezliecť a vybrali sa znovu k mostu sledovať život v rieke. Maďarskí kolegovia organizovali prezentáciu a tlačovú konferenciu v penzióne hneď za mostom.
Bol už chladný večer, ale pri pive na terase na brehu Uny bolo celkom príjemne. Dozvedeli sme sa všetky potrebné informácie týkajúce sa pretekov a vrátili sa späť na večeru. Prestreté bolo ako na svadbu a najprv sme mysleli, že nás Maďari chcú niečím prekvapiť.
Nadišiel však koniec ramadánu a miestni moslimovia sa to rozhodli osláviť priamo v našom penzióne. Na živú bosniacku hudbu a spev si určite treba najprv veľmi dlho a veľmi trpezlivo zvykať. Sedeli sme priamo pred reproduktormi a až po užití tekutých antidepresív, pečenej ryby, jahňaťa a grilovaného mäsa sme začali fungovať. Noc bola hlučná a ráno sme sa všetci tešili na ryby.
Vstali sme relatívne zavčasu. Muezín nezvládol večernú oslavu a ráno bol ticho. Makadamová cesta nás znovu priviedla do Martin Brodu. Nebolo čo riešiť. Maďarské majstrovstvá sa začínali až poobede a my sme mali už vopred kúpené povolenky. Tiež sa nám nechcelo platiť štartovné, ďalších 55 euro za osobu, a chytať jedno poobedie, pretože na nedeľu sme mali naplánovaný príchod domov. No pravdu povediac trošku nám to ľúto bolo. Chceli sme to tým Maďarom ukázať a dať im riadny „világoš“.
Divočina ako má byť
Rozvinuli sme teda naše šnúry a lovili rybu za rybou ako predtým. Všimol som si, že aktivita rýb nestúpala, ani neklesala, skrátka brali stále. Rozhodol som sa, že dnes preskúmam kaňon. Do kaňonu som sa vybral s Alexom a Tiborom.
Cesta to bola náročná. Samé hore a dole, cez skaly, balvany, plytčiny i hlbšie miesta. Divočina ako má byť. Popritom sme, samozrejme, ešte chytali, ale len na vhodných miestach, pretože rieka tiekla strašným prúdom ako naša Belá za jarných povodní.
Asi po slabej hodinke sme to vzdali a začali loviť dolu prúdom. Ryby aj tu boli všade a podarilo sa mi dostať aj zopár divokých potočákov. Alex zbadal obrovského lipňa, ale nepodarilo sa mu ho dostať. Pstruhy nedovolili jeho nymfe sa priblížiť. Vrátili sme sa k mostu na „pstruhodrom“.
Tibor si odskočil poklebetiť s domácimi a takmer sa mu podarilo vyvolať medzinárodný konflikt. Presvedčil miestnych, že výstrely, ktoré počuli, spôsobil útok chorvátskej armády, načo domáci ihneď zavolali ozbrojené jednotky – milíciu. Vyšetrovaním vysvitlo, že chlapci plašili volavky v sádkach. Tibor sa priveľmi odvážne angažoval v medzinárodných vzťahoch. Možno sa pripravuje na budúcu diplomatickú kariéru.
Obor medzi trpaslíkmi
Alex, Ampér, Árpi a Maxa sa bavili neustálym zdolávaním pstruhov. Každá trošku väčšia ryba preverila všetky uzly, háčiky i skúsenosti. Ich zdolávanie v silnom prúde skutočne stojí za to a nedá sa porovnať so žiadnym jazerom.
Ja som sa rozhodol skúsiť dostať nejakého obra. V piatok som videl najväčšie ryby pod mostom na konci hlbokej jamy, asi v dva a polmetrovej hĺbke. Pomaly som tam zišiel a cestou sa pohral so zopár pstrúžikmi. Postavil som sa kúsok pod skruž a očami začal pátrať po veľkých siluetách.
Už o pár minút som ho zazrel. Prezradil sa svojím pohybom a vôbec nebol ďaleko. Bola to ryba obrovských rozmerov a žiadna sa jej veľkosťou ani nepribližovala. Obor medzi trpaslíkmi. Odhadol som ju na deväťdesiat centimetrov až jeden meter. Prestal som vnímať okolie a sústredil sa len na ňu.
Pstruhy, ktoré zobrali moju nymfu, som podvedome vypínal bez toho, aby som sa na ne pozrel. Oči som z tej ryby nespustil. Hádzal som to pár metrov nad ňu, aby nymfy stihli k nej postupne klesať. Možno po tridsiatom, či štyridsiatom pokuse sa obzrela za nymfou a následne odplávala k druhému brehu a stratila sa mi z očí. Vedel som, že raz sa musí vrátiť a bol som rozhodnutý vydržať tam stáť až do večera.
Adrenalín v krvi
Nečakal som však dlho. Možno o desať minút sa vrátila presne na svoje miesto a ja som jej okamžite začal ponúkať moje „tézetká“, čiže tajné zbrane. Vymenil som zopár väčších nýmf a nasadil dokonca aj strímre, ale obrovský dúhak ma „mal na háku“, hoci by to malo byť opačne.
Po chvíli znovu odplával, ale zostal na dohľad. Nemohol som sa k nemu teraz dostať, lebo som stál na kraji rieky a za mnou boli stromy, ktoré nedovoľovali rozvinúť šnúru. Zabrodiť som hlbšie nemohol aj kvôli hĺbke, aj kvôli silnému prúdu. Dlho bol ďaleko a už som začal špekulovať, ako sa k nemu dostanem zospodu. Nechcelo sa mi, lebo som sa bál, že si ho odplaším.
Konečne som zasa mal adrenalín v krvi. Už som sa začal opatrne kráčať dolu vodou, keď sa dúhak vrátil. Posunul som sa o meter, či dva a pri prvých nahodeniach som cítil, že musím priťažiť nymfy. Dal som na spodok štyri triosmičkové volfrámy a začal mu znovu ponúkať svoje „šmaky“.
Brodením som sa dostal k nemu bližšie a mohol som ho lepšie vidieť. Neviem na koľký pokus, dúhak spravil jemný, takmer nebadaný pohyb do strany, na ktorý som čakal. Jemne som prisekol a doteraz mi pred očami beží to divadlo, čo mi predviedol. Mal som silnejší vlasec, tak sa mi ho podarilo odlepiť od dna a takmer zdvihnúť ku hladine, ale bolo to pravdepodobne len vďaka momentu prekvapenia.
Neuveriteľné, že?
Dúhak sa následne otočil priečne smerom k opačnému brehu a kolmo na silný prúd a jedným minimálne meter a pol dlhým skokom so mnou mykol a bol fuč aj s nadväzcom. Nestihol som ani zareagovať. Zostal som tam stáť v nemom úžase.
Po chvíli sa mi vrátila reč a začal som vykrikovať po Alexovi, či to videl. Chytal dolu podo mnou a nevidel to. Tento zážitok úplne naplnil moje lovecké ego, a tak som sa spokojný a vysmiaty pripojil k chlapom, ktorí lovili nad mostom. Začal som vymýšľať nové techniky a bavil sa na rybí účet. Ťahal som nymfu s volfrámovou hlavičkou po hladine proti prúdu tvoriac za ňou vlnku v tvare V. Pstruhy to neuveriteľne provokovalo a na každé nahodenie som mal niekoľko záberov.
Ryby som nevedel zaseknúť, pokiaľ som si nevšimol, že na nymfe mám zlomený háčik. Po výmene som ťahal nymfu až pokým sa nezavesila ryba. Všetky zábery som krásne videl a niekedy to vzala aj 40-centimetrová ryba. Všimol som si, že ak mám nymfu pár centimetrov nad vodou, tak malé pstruhy dúhové za ňou skáču a podarilo sa mi aj takto chytiť zopár rybičiek. Neuveriteľné, že?!
Ručný lov s vlascom si úspešne vyskúšal aj Árpi. Najviac všetkých však potešil Maxa, ktorý nielen že výborne chytal, ale aj dokázal svoje interpersonálne kvality v komunikácii s domácimi, najmä s Admirom.
Keď sme už mali toho všetci dosť, rozhodli sme sa ísť pozrieť na majstrovstvá Maďarska do Kulen Vakuf. Aj tie boli neuveriteľné! Z mosta sme videli všetky štyri sektory ako na dlani. V každom sektore bolo asi zo desať muškárov a pravdepodobne dodržiavali dohodnutú vzdialenosť. Všetci, samozrejme, chytali na sucho, ale ryby neťahali. Používali dosť veľké mušky a nechávali ich stále brázdiť. Lipňom, hoci stáli kúsok od nich, sa to vôbec nepáčilo a skúsené pstruhy ich tiež väčšinou ignorovali. Sem-tam predsa len rybu niekto vytiahol, ale bolo vidieť, že maďarskí muškári nemajú doma kde trénovať. Možno sa budúci rok zúčastníme medzinárodných majstrovstiev Maďarska a možno o tom niečo napíšem.
Stiahnuť článok v PDF formáte.
PrihlásenieRegistrácia 
