Dovolenka. Pojem, ktorý pre väčšinu rybárov znamená ďaleko viac, ako pre bežných smrteľníkov. Slovo, pri ktorom naše manželky vopred vedia, že sa zas k moru nedostanú a slovo, ktoré vo mne vzbudzuje zvláštny pocit očakávania, aká katastrofa ma čaká tentoraz.
Po nekonečnej zime som sa konečne dočkal sumcovej sezóny. Písal sa 15. jún a spolu s Emilom Bučkom sme sa vybrali na Sĺňavu. S voľbou miesta sme mali už týždeň jasno, keďže sme objavili neresisko kaprov. Tento trs vodných tráv bol doslova natrieskaný kaprami. Jeho rozloha bola zhruba 100x100 m a hĺbka, na ktorej zelina rástla, bola maximálne 1,5 m. No proste kaprí raj.
info
Kategória: Sumčiarina
Vyšiel v čísle: JANUÁR 2008
Počet strán v magazíne: 3
Od strany: 72
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Po nekonečnej zime som sa konečne dočkal sumcovej sezóny. Písal sa 15. jún a spolu s Emilom Bučkom sme sa vybrali na Sĺňavu. S voľbou miesta sme mali už týždeň jasno, keďže sme objavili neresisko kaprov. Tento trs vodných tráv bol doslova natrieskaný kaprami. Jeho rozloha bola zhruba 100x100 m a hĺbka, na ktorej zelina rástla, bola maximálne 1,5 m. No proste kaprí raj.
Sumček z kategórie menších
Neresisko bolo od nás vzdialené 130 m, takže všetko bolo ideálne. Vopred som mi uvedomoval, že sumce nebudú ďaleko. Začali sme osádzať bójky a stavať tábor. Emil si dal bóje rovno k zeline, kde hĺbka padala z jedného metra do 4,5 m hlbokého koryta. Na tomto mieste už pred dvoma rokmi veľkú rybu vypol. Presne vedel, kde chce bójky mať.
Ja som teda zvolil vnútornú hranu koryta vzdialenú asi 20 m od kraja. Tam sa nachádzala jama s hĺbkou 7 m a nanesené stromy. Toto miesto som tiež veľmi dobre poznal, keďže som už na ňom niekoľkokrát úspešne lovil. Zostávalo len rozkŕmiť kukuricou, aby nebol problém s nástrahovými rybkami. Zároveň som očakával, že na kŕmne miesto dostanem aj sumce.
Prvých 20 kg teda putovalo do vody. Večer sme sedeli pred bivakmi a vychutnávali nádhernú atmosféru, na ktorú sme sa celý rok tešili. Náhle sa jeden Emilov prút zohol a o chvíľu už mal Emil prvého sumca pri brehu. Ja som mal plné ruky práce s natáčaním celého súboja na kameru, tak si ho Emil z vody vybral sám.
Sumček bol z kategórie menších a putoval späť do vody. Do polnoci sa už nič zvláštne neudialo, tak sme udice vytiahli. V noci sme takmer vôbec nespali, lebo kapry pri svojich radovánkach robili taký rachot, že by zobudili aj mŕtveho.
Aspoň drobizg...
Ráno som skúsil nahodiť jednu udicu na podvodný plavák s dážďovkami. Asi o dve hodiny som mal záber a vytiahol zhruba 120 cm sumca. Cez deň sa ortuť teplomera šplhala na 35 stupňov v tieni a mne svitlo, že sumce sa budú vytierať. Keď sa medzi mojimi bójkami na hladine prevrátil prvý sumec, bol to neklamný znak, že sa už tak deje.
Začínal sa teda napĺňať ďalší z mojich katastrofických scenárov. Večer som už v záber ani nedúfal. Emil mal zo zeliny dva zábery hneď po súmraku. Pri prvom mu ryba nástrahu pustila, no druhý záber už premenil na 140 cm sumca. Chytil ho dosť nešťastne. Trojhák mal zapichnutý na hlave a pri zdolávaní si vytrhol kožu.
Na ďalší deň som sedel pred bivakom a zazrel, ako sa mi medzi bójkami trikrát prevrátil sumec, ktorý už mohol mať okolo 2 m. Nedalo mi to, sadol som do člna, zobral sonar, prišiel na dané miesto a na displeji sa mi zobrazili tri veľké ryby pri potopenom strome. Zobral som jednu bójku a osadil ju asi 15 m od sumcov. Nástrahu som im potom spustil doslova nad hlavy.
Vopred mi bolo jasné, že príliš veľké šance na úspech nemám. No topiaci sa slamky chytá... Druhú bójku som previezol k zeline, nech si aj ja chytím aspoň nejaký sumčí drobizg. A tak sa aj stalo. Večer sme s Emilom mali každý jeden záber a obaja sme vytiahli sumčeky okolo 1 m. Veľké ryby z jamy mali úplne iné starosti ako venovať sa môjmu pleskáčovi, ktorý sa „preháňal“ nad ich hlavami.
Nad hladinu spadol čierny mrak...
Ráno musel Emil odísť a ja som sa začal venovať chytaniu nástrahových rýb. Na moje veľké prekvapenie vôbec nebrali. Nešlo mi to do hlavy, keďže na mieste sme ich mali doslova mraky. Nuž 20 kíl kukurice denne spraví svoje.
Asi po troch hodinách bez záberu som to vzdal. Ryby stáli dva metre pod hladinou a potravu na dne vôbec nevyhľadávali. Zobral som teda prívlačovku, nadviazal plandavku a šiel skúšať, či sumce nebudú pod bielymi rybami. Celé poobedie som strávil na člne a opekal sa na slnku. Viac ma ale trápil silnejúci juhozápadný vietor.
Okolo pol piatej som vyšiel na breh, pretože vlny už dosahovali slušné rozmery a v člne sa takmer nedalo udržať. Všimol som si, že sa od juhu blíži búrka. Vytiahol som čln do polovice na breh a išiel poschovávať Emilove veci do bivaku. Vietor stále silnel a windsurfisti lietali po hladine Sĺňavy. Ja som už mal všetko pripravené na búrku. Zaliezol som do bivaku a cez otvorené dvere sledoval čierňavu, ktorá sa blížila.
Ešte stále som bol pokojný, veď na rybách som zažil už desiatky búrok. No to som nevedel, čo ma čaká tentoraz. Čiernota dorazila nad Sĺňavu a náhle nad hladinu spadol čierny mrak. Tento sa točil proti smeru hodinových ručičiek. Prvý raz ma oblial studený pot. Vtom mi do očí padli dvaja surferi v strede nádrže a na protiľahlom brehu sa zrútil prvý strom. Na mojom brehu bol ešte pár sekúnd pokoj. No vtom sa spustil taký hukot, že ani tá najlepšia aparatúra na svete by sa mu nevyrovnala. Začali vôkol lietať konáre a videl som, že toto neustojím.
Peklo na zemi
Prvýkrát v živote som mal strach o holý život. Vybehol som z bivaku a utekal sa ukryť do blízkeho hotela. Asi 50 m od bivaku som si spomenul na kameru a otočil sa po ňu. Vtom ma zasiahla taká vlna vetra, že som sa v stotine sekundy ocitol na zemi. A aby toho nebolo málo, do očí som dostal dávku piesku a štrku.
Bežal som teda poslepiačky a zobral kameru a náhlil sa späť do hotela. To si vyžadovalo bežať popod padajúcimi stromami, preliezť strom, ktorý bol spadnutý pod cestou a asi 50 m dlhú rovinku, po ktorej sa kotúľal veľký kvetináč s palmou. Až v hoteli som si uvedomil, že som bosý a od pol pása holý. V tom momente ma však zaujímala iba naša výbava, ktorá tam ostala opustená.
Po pol hodine vietor ustal a vonku sa ozimilo snáď o 10 stupňov. Stále husto pršalo, ale musel som ísť zistiť, v akom stave je náš tábor. Keď som zbadal tú hrôzu, prišlo mi zle: bivaky rozobraté na mini časti, udice zapadané pri kríkoch, pokryté konármi. Stále som však nevidel čln. V tráve som našiel telefón a foťák, ktoré ležali asi 5 cm pod vodou.
Vrátil som sa do hotela. Požičal som si telefón od čašníčky a čítal SMS-ky typu: žiješ ešte? Len jedna bola iná – či mi zostalo niečo z výbavy. Ani som nezisťoval od koho je a vytáčal Emilove číslo. Poprosil som ho, aby mi priniesol nejaké suché veci a o pár minút dorazil k hotelu. Spolu sme začali počítať straty.
Prežili to vôbec?
Ako zázrakom boli všetky udice celé. Emil zbadal obďaleč prevrátený čln. Vydali sme sa hľadať motor a dve trakčné batérie, ktoré v ňom neboli. Podarilo sa nám dokonca pod vodou nájsť sonar. Jediné, čo som už nenašiel, boli veslá.
Na rad prišlo urýchlené balenie vecí do auta. Najväčšiu depku som mal ale z bivaku, ktorý som mal prvýkrát pri vode. O to bola moja radosť väčšia, keď som zistil, že všetky časti sú celé. Bol len dokonale rozložený, podobne ako Emilov. Čln som uviazal o strom s tým, že poň ráno prídem a už sme sedeli v aute.
Cestou sme stretli ľudí, ktorí sa ma pýtali, či som nevidel dvoch surferov. Vtedy som si na nich spomenul s obavou, či to vôbec mohli prežiť. Zrejme áno, lebo som o nich viac nepočul. Vydali sme sa teda konečne domov. Prejazd cez ulice Piešťan bol doslova tragický. Všade popadané stromy a konáre, keďže nebolo elektriny. Všade boli počuť len sirény policajtov, hasičov a záchraniek. Po návrate domov sme sa zhodli, že ráno opäť vyrazíme na kanál, na čom sme sa dobre zasmiali. V rodine na mňa všetci nechápavo pozerali, či mi to stojí za to.
Ráno sme si na kanáli rozložili tábor. Emil mal záber na „podvoďák“ hneď po príchode a o chvíľu mal prvú „metrózu“ na brehu. S príchodom večera sa začínalo mračiť a mne bolo hneď jasné, čo nás čaká. Za dve hodiny sa prehnali tri búrky. To už bolo aj na mňa dosť a rozhodol som sa, že na druhý deň končím.
Emil, ktorému sa cez dovolenku mimoriadne darilo, chytil svoju starú známu 140-tku, ktorej pred časom pár kilometrov po prúde vytrhol na hlave kožu. Veľmi nás táto ryba potešila, lebo i napriek zraneniu bola vo výbornej kondícii. To som ešte netušil, že ju chytím o pár týždňov opäť dolu na Sĺňave. Skrátka si nás sumček obľúbil. Tento úlovok bol však posledný z dovolenky.
Stiahnuť článok v PDF formáte.
PrihlásenieRegistrácia 
