Poslednou, sumčiarsky neznámou lokalitou, ktorú som tohto roku navštívil, bola krajina červeného polmesiaca – Turecko. Aby sme veci uviedli na pravú mieru a nezavádzali čitateľov, titulok je pravdivý len spolovice. Sumce sme v Turecku lovili na dvoch priehradách. Tá prvá síce bola v jeho európskej časti, no tá druhá sa už rozprestierala za hranicami Európy – v Ázii.
info
Kategória: Sumčiarina
Vyšiel v čísle: JANUÁR 2008
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 78
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
To, či sumce v Turecku sú, sa nedalo zistiť zo žiadnej dostupnej literatúry. Nikto zo známych sumčiarov nepublikoval informácie pochádzajúce z tejto krajiny. Naša výprava mala byť v horolezeckej terminológii „prvovýstupom“ a zdolaná hora mala niesť názov Turecko.
Našťastie veľkou výhodou bola osoba nášho tureckého sprievodcu – Chariho Naima Pashaoglu.
Najdobrodružnejšia výprava roka
Chariho som spoznal pred štyrmi rokmi. Na rybačke spolu s ďalším priateľom Vaľom sme strávili niekoľko dní. Chari, ako bulharský Turek, ovláda okrem bulharčiny aj celkom slušne ruštinu, preto sme dokázali spolu komunikovať aj bez tlmočníka. Rozprával mi o jednej priehrade blízko jeho bydliska, kde sa loví relatívne dosť menších sumcov. Do sietí tam ulovili rybári niekoľko rýb vážiacich okolo 100 kg.
Táto informácia ma, samozrejme, potešila. S Charim sme sa stretli znova pred dvoma rokmi v Bulharsku. Dohodli sme sa, že pozisťuje všetko, čo na lov sumcov v Turecku budeme potrebovať. Telefonicky sme si dohodli „ten správny“ termín a najdobrodružnejšia výprava v tomto roku sa mohla začať.
Zostava pre túto akciu bola už dávno známa. Povahu dobrodruha, prirodzene, nezaprel Fero, našu trojicu doplnil priateľ z Kováčovej, Marcel. To, že nič nie je také ružové, ako to na začiatku vyzerá, sa potvrdilo tri dni pred odchodom. Volá Fero a oznamuje mi, že manželka má vážne zdravotné problémy a zrejme nebude môcť ísť. Keďže vie, že by som nechcel nechať svoju manželku s dvoma deťmi bez auta, ponúka mi, v prípade, že sa rozhodneme ísť s Marcelom sami dvaja, svoje firemné. Samozrejme, som mu za to veľmi vďačný.
Hektolitre vody z nebies...
Prichádzame síce o terénny automobil, no riskneme to a túto výpravu absolvujeme na mojej mazde vo dvojici. Dva dni pred odchodom ešte zisťujem na tureckej ambasáde, čo všetko by nám mohlo pri prechode hraníc robiť problémy. Slovenská zamestnankyňa je veľmi ochotná. Radí nám ako si vybaviť všetky formality, ba dokonca ma uisťuje, že keby sme mali nejaké problémy, môžeme sa na ňu pokojne obrátiť.
Nastáva čas odchodu. Pred obedom prichádza Marcel. Obsah jeho automobilu ukladáme do člna, ktorý budeme ťahať za sebou. Z môjho auta vyhadzujem zadné sedadlá a ukladáme všetko, čo budeme na nasledujúcich 14 dní v Turecku potrebovať. Lúčim sa so svojimi najbližšími a skoro poobede odchádzame.
Počasie nám veľmi nepraje, už v Maďarsku začína pršať. Cesta Rumunskom sa podobá skôr hororu, z oblohy sa valia hektolitre vody. Často len odhadujem, kde by sa asi mohla cesta nachádzať. Stopäťdesiat kilometrov pred Bukurešťou to vzdávam. Odstavujeme auto na kraji cesty a hodinu odpočívame.
Pomohol taxikár
Je skoro ráno. Napriek mimoriadnej snahe sa nám nedarí nájsť obchvat Bukurešti. Keďže som už absolvoval dvakrát prejazd týmto mestom, mávam na prvého voľného taxikára. Ten nás za 10 eur po asi dvadsaťminútovom kľučkovaní perifériami rumunskej metropoly vyvádza na vonkajší okruh smerujúci na hraničný prechod Giurgiu.
Prechádzame rumunsko-bulharské hranice. Kvalita ciest sa ešte zhoršuje. Smerové tabule, ak nejaké vôbec sú, sa ukrývajú v spleti konárov stromov. Napriek všetkému sme stále na určenej trase. Veľké prekvapenie nás čaká vo vnútrozemí Bulharska. Nová cesta, po ktorej sme už asi 20 km išli, sa náhle končí rampou.
Z búdky vychádza starší pán a informuje nás, že cesta je vo výstavbe a ďalej je neprejazdná. Pohľadom do mapy zisťujeme, že nás čaká ďalších asi 100 km navyše. Je jasné, že nás neminie ani jeden vysokohorský prechod. Dve hodiny strávime manévrovaním v úzkych serpentínach medzi kamiónmi. Cesta stále stúpa, na jej vrchole dokonca vchádzame do mrakov.
Po ďalšej hodine je našťastie všetko za nami. Pomaly sa blížime k tureckým hraniciam. Cestou sa ešte nakrátko zastavujeme pri priehrade, o ktorej som počul, že v nej plávajú obrovské sumce.
Konečne na hraniciach
Čím ďalej tým viac predstavujú cesty veľký problém. S plne naloženým autom a s člnom je niekde problém prejsť z vedľajšej cesty na hlavnú. Konečne prichádzame na hranice. Na benzínke medzi Bulharskom a Tureckom nás čaká Chari. Spolu odchádzame si kúpiť víza. Všade okolo nás sa to hemží nemeckými mercedesmi a BMV. Tureckí gastarbaitri si zrejme vo svojej novej domovine nežijú zle...
Prichádzame k colnej kontrole. Samozrejme, odstavujú nás nabok. Tu sa končí svet Európanov a začína sa Orient. Nebyť Chariho, určite strávime na hraniciach veľa času. Chari prácne vysvetľuje, že v Turecku chceme chytať sumce. Dvaja úradníci pokyvkávajú hlavami. Jeden z nich sa vyberie prezrieť si auto a čln. Do pasu mi zapíšu číslo motora a podvozku člna s upozornením, že s týmito vecami sa musím aj vrátiť. Ubezpečujem ich, že nič iné ani nemám v pláne.
Nakoniec dostávame zelenú. Pred nami je ešte posledných 150 km. Turci tu majú novopostavenú diaľnicu, a tak si tieto necelé dve hodinky už vychutnávam. Prichádzame do 400-tisícového Corlu. Pýtam sa Chariho ako tu mám jazdiť, keď tu chýbajú značky. Hovorí mi, že sa to po čase naučím. Zisťujem, že v Turecku je najdôležitejšou výbavou automobilu klaksón. Červená na semafore nepredstavuje pre miestnych vodičov žiadny problém.
Našťastie sa mi darí prejsť centrom bez akejkoľvek ujmy. Cestou mestom sa dohadujeme, že dnes už k vode zrejme nepôjdeme. Čln aj s vecami necháme na stráženom parkovisku, zásoby potravín v obrovskej chladničke v Chariho veľkosklade.
Božie slovo cez mikrofóny...
Po 26 hodinách cesty skladáme svoje ubolené telesné schránky u Chariho doma. Chariho žena Salicha nám pripravuje na večeru tradičné domáce jedlá. Počas piatich chodov plánujeme zajtrajší presun k vode. Sme radi, že túto noc si môžeme užiť Chariho pohostinnosť. Večer k nám prichádza aj Chariho syn Junier. Krátko po polnoci zmorení únavou a aj domácou rakijou konečne usíname.
Ráno si ešte na internete pozriem predpoveď počasia na najbližších sedem dní. Tridsaťštyri až štyridsať stupňov a vietor. Takáto predpoveď svieti na celý týždeň. Nasadáme do áut a vraciame sa do centra k Chariho firme. Z parkoviska si vyzdvihneme čln. Vytriedime potrebné a nepotrebné veci. Zoberieme si zásoby na štyri dni a odchádzame.
Dostávame sa mimo hlavných ťahov. Prechádzame čím ďalej tým biednejšími dedinami. Asfalt sa z cesty vytráca. Chari nám vysvetľuje, že takto ďalej na vidieku je obyvateľstvo oveľa religióznejšie. V každej dedine sa ako dominanta vypína veľká mešita s vysokými minaretmi. V dedine určite nekúpite žiadny alkohol, ba ani pivo.
Tesne pred odbočkou k jazeru zastavujeme na akomsi hospodárskom dvore, kde naberáme vodu. Z mešity sa zrazu ozve spev chodžu. Keďže ho nevidím, pýtam sa Chariho, kde je. Chari sa smeje, vysvetľuje nám, že chodžovia sú už dosť leniví. Nechce sa im niekoľkokrát za deň šliapať hore schodmi na mineraty, a tak si vraj pekne sedia doma a spievajú do mikrofónu. Cez reproduktory, namontované hore na veži, šíria takýmto spôsobom božie slovo.
Štvormetrové prívačovky a 50-ka vlasec
Prašnou piesočnou cestou sa asi po 3 km dostávame k vode. Je vidieť, že všade panuje dlhotrvajúce sucho. Hladina je asi o meter a pol nižšie. Prichádzame k hrádzi. Chari sa pýta niekoľkých rybárov, čo chytili. Odpovedajú, že nič. Ani sa tomu veľmi nečudujem. Chlapci chytajú na prívlač šťuky. Ich prívlačovky však merajú štyri metre a silon, na konci ktorého je vobler, nie je určite tenší ako 50-ka. Ten najzdatnejší z nich dokáže dohodiť nástrahu maximálne 10 m od brehu.
Pýtame sa Chariho aké ryby tu sú. Okrem pre nás najzaujímavejších sumcov sú tu ešte kapry, šťuky, amury, karasy, ostrieže, liene a plotice. Ale žijú tu aj nejaké menšie druhy, ktoré Chari nedokáže pomenovať. Čo sa týka veľkosti, najväčší sumec, ktorého tu rybári do sietí ulovili, vážil 130 kg. Za svoju veľkosť sa nemusia hanbiť ani miestne kapry. Najväčší úlovok šupináča z tejto vody vážil 37 kg.
Priehrada je dlhá 3 km, jej šírka je okolo 500 m. Chari mi ukazuje na skupinu stromov na okraji väčšej zátoky. Hovorí, že kvôli horúčave je to ideálne miesto na tábor. Nechám sa presvedčiť, veď napokon máme čln a presťahovať sa inde nám nebude robiť žiadny problém.
Nič iba plotice...
Konečne sme na mieste. Do vody spúšťame čln, zapínam sonar a mapujem dno. Voda je dosť čistá. Aj vo dvojmetrovej hĺbke vidieť dno. Terén je tu dosť členitý. Asi 50 m od brehu ukladáme bójku a rozkrmujeme miesto. Hodinu nám trvá, kým presondujeme plochu, ktorá je v dosahu našich prútov. Na tri hrany, kde voda klesá zo 4 až na 7 m, ukladáme trhacie bóje. Štvrtú dávame tesne vedľa nejakej zatopenej konštrukcie, o ktorej sa neskôr dozvedáme, že to bol poľovnícky posed.
Po uložení poslednej bóje sa rýchlo vraciame späť a sadáme k feedrom. Zábery prichádzajú veľmi pozvoľna a sú dosť opatrné. Namiesto Charim sľubovaných kaprov a karasov lovíme niekoľko 15 cm dlhých plotíc. Skúšame meniť nástrahy. Lovíme na všetko možné. Na háčiky postupne dávame hnojové a kostné červy, rôzne pufy, dipované a nedipované fúkané, rohlíkové boilies a skúšame aj všetky druhy kukuríc. Výsledok je však stále rovnaký, 15 – 20 cm dlhé plotice.
Chariho to už pomaly začína štvať, a tak vybaľuje svoje kaprové prúty. Pomaly už prichádza večer a my sme stále bez väčšej nástrahovej ryby. Je jasné, že bójkové prúty môžu pokojne ostať v puzdrách. Chariho nechávame ďalej loviť nástrahovky a spolu s Marcelom sadáme do člna a odchádzame vábiť. Ešte šťastie, že sme si z domu doniesli zásobu červov.
Vietor nás pomaly tlačí smerom ku hrádzi. Začínajú sa dvíhať aj prvé sumce. Zatiaľ nevidím nič obrovské, väčšinou sú to ryby okolo jedného metra. Reliéf je tu veľmi zaujímavý, snažím sa cik-cakovitým presunom preskúmať čo najväčšiu plochu. Prechádzame okolo jednej zo zátok. Na brehu sedia dvaja rybári. Osem prútov je rozhádzaných na rôzne strany. Na plavákoch sú svetelné tyčinky. Je vidieť, že rybky napichnuté na háčikoch pekne pracujú.
Kývajú nám na pozdrav. Oblúkom ich míňame a pomaly sa dostávame ku hrádzi. Hĺbka klesá na deväť metrov. Vidím, ako sa odo dna odlepujú dva tiene. Opatrne veslami korigujem trasu člna. Marcelovi sa zdá, že zacítil jemný kontakt. Zrazu sa prudko ohýna môj prút. Púšťam vábničku a sekám.
Či sa nám podarilo chytiť prvého tureckého sumca a aké ďalšie dobrodružstvá sme zažili na našej výprave v Turecku, sa dozviete nabudúce.
Stiahnuť článok v PDF formáte.
PrihlásenieRegistrácia 
