Miloš zdvíha váhu s kranasom do výšky očí. „Rovných štrnásť kíl“- konštatuje a rybu púšťa z klieští priamo do vody. Vysilený kranas leží na boku a malátne sa prevaľuje. Vlny ho pomaly odnášajú od lode. Vtom zaznie desivý špľachot. Výkrik Ibrahima –„Shark, shark!“ – vytvára hrozivú predtuchu. Na vode doznieva vír urobený žralokom. „Preboha!“- hovorí trasúca sa slina medzi Milošovými perami. Pred pár minútami vyliezol z vody. Pod hladinou filmoval zdolávanie chytenej ryby...
info
Kategória: Prívlač
Vyšiel v čísle: JANUÁR 2010
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 64
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
„Tak Maledivy, hovoríš!“ - opakuje mama.
„ A máš na ten výlet niekoho?“ – pozoruje ma nedôverčivo. „ Jasnačka, sme šiesti!“ – hovorím a ďalej sa venujem baleniu mojich rybárskych prútov.
Plavba sa môže začať
Od môjho priateľa a partnera Zdenka som dostal ponuku na týždenné rybárske safari: lov rýb medzi atolmi a rífmi korálového súostrovia Maledivy. Táto lákavá ponuka bola obsadená po oslovení prvých potenciálnych záujemcov.
Let po trase Viedeň – Dubaj - Male nám zabezpečila letecká spoločnosť Emirates.
Môžem ju všetkým odporučiť. Výborný servis a luxusné vybavenie lietadla vám spríjemnia a relatívne skrátia viac ako desaťhodinový let. Po odlete zo studenej a usoplenej Viedne nasleduje po šesťhodinovom lete „očumovacia“ prestávka snobského dubajského letiska a odtiaľ pokračujeme a následne po štyroch hodinách pristávame v slnkom zaliatom tropickom Male.
Všade inde ma na letisku čakal autobus, taxi, alebo priatelia na aute, iba tu stojí pred letiskovou halou veľký čln, ktorý nás zavezie na našu materskú loď. Prvý pocit na palube bol asi u každého rovnaký: čo najrýchlejšie sa vyzliecť, najlepšie i z kože a piť a piť. Tepelný šok je vyrovnaný za dvadsať minút. Každý sme obsadili jednu kajutu, v ktorej je poschodová posteľ široká ako riadne manželské lôžko. To je milé. V kajute mám dvere, za ktorými je moja vlastná kúpeľňa, WC a hlavne sprcha. To je super. Stuchnutú vôňu podpalubia rozháňam ventilátorom. Plavba sa môže začať.
Ibrahim (aké iné meno tu už môžete čakať), náš trvale opálený kapitán, vyráža plnou parou vpred. Nabáda nás, aby sme čím skôr spustili udice na troling, lebo nás čaká niekoľkohodinová cesta do vybratého loviska atolu Lahviyiani. Tento systém trolingu mi tak trochu pripomína systém lovu Big Game Fishing, ktorý som zažil na Floride pri love plachetníkov a dorád, iba s tým rozdielom, že tam sme na jachte dostali do rúk kompletné udice a nástrahy a všetky pohyby za nás robili dvaja mládenci, ktorých sme mali v cene jachty.
Teraz sa od nás žiadalo prakticky všetko. Skompletizovať udicu s multiplikátorom a naviazať koncový nadväzec z hrubého silonu, alebo oceľového lanka. Zvládli sme to. Vybrať vhodnú nástrahu pre troling a upevniť ju na koniec udice. I to išlo poľahky. Veď nemáme veľmi z čoho vyberať. Pustiť udicu do vody a ťahať za loďou trasúci sa hĺbkový vobler zvláda tiež každý, až nato, že nám chýba presvedčenie, že skutočne to, čo robíme, robíme aj správne.
Záber!
Jade (tak som si aspoň zapamätal meno malého kučeravého plavčíka na prvé počutie), nás po hodine plavby zvoláva k prestretému stolu. Všade okolo kuchyne sa šíri vôňa kari. Pach tohto korenia nás chytil pod krk hneď pri prvom stolovaní a pevne nás zvieral až do poslednej večere. Kari sa stalo neodlučiteľnou súčasťou safari a mám strach, že jeho vôňu budem cítiť i pri prezeraní malebných azúrových zákutí ostrovov na fotkách, či DVD.
Ibrahim nás poobede upozornil, že sa budeme plaviť cez oblasť, kde neočakáva veľa záberov. Preto sa rozliezame po lodi a ja s Milošom sadáme do rozkladacích kresiel na prednej palube a hypnotizujeme obzor splývajúci v diaľke s oblohou. Trieštiace sa vlny o provu lode nám z času na čas chrstnú spŕšku morskej vody do tváre. Chytáme bronz a čakáme jeden na druhého, kto prvý premôže svoju vrodenú lenivosť a skočí do podpalubia pre opaľovací krém. Slnko nečaká.
Večer máme spálené raťafáky tak, že aj staniční opilci blednú závisťou nad ich sýtočervenou farbou. Odrazu sa Miloš vzpriamuje v kresle a jeho odstávajúce radary nasmeruje po vetre. Zrevané slovo „záber“ – už kričí poskakujúc popri zábradlí lode. Rýchlo, ako sa len dá, sa snažím doknísať na zadnú palubu. Trvalo to asi dlhšie, ako prečítanie tohto deja, lebo vzadu už štyria naši kamaráti držia udice a bezmocne sledujú rýchlo sa odvíjajúcu pletenú šnúru z cievok.
Prvý úlovok – tuniak bonito
Zotrvačná rýchlosť spomaľujúcej lode a prudký únik rýb, to všetko sa premieta do napnutej tvrdej trolingovej udice. Je to náš prvý štvorzáber a nikto si netrúfneme odhadnúť, čo sú to za ryby a aké sú veľké.
Po dvadsiatich minútach boja sa nám darí zazrieť prvé strieborné výboje mihajúce sa pod morskou hladinou. Ryba prudko uniká popri boku lode, aby sa v zlomku sekundy zvrtla a zmizla v temnej hlbine. Stále netušíme meno bojovníka. Uplynulo niekoľko minút a Jade vylovovacím hákom postupne vyťahuje štyri strieborné torpéda.
Našim prvým úlovkom je tuniak bonito. Podľa sily odporu a dĺžky zápasu odprisahal by som, že ryby majú aj dvadsať kilogramov. V skutočnosti sú všetky štyri vo veľkosti od troch do štyroch kilogramov. Silu tuniaka si človek uvedomí až pri jeho zdolávaní.
Nasleduje krátke fotenie a potom už ryby prepadajú v prospech kuchyne. Tí, čo poznajú tuniaka iba z konzervy s prívlastkom – v oleji, by boli určite tak milo prekvapení ako ja. Náš prvý úlovok chutil na večeru znamenite i napriek prílohe kari ryže.
Jedovaté plutvy – nechytať!
Na noc sa ukotvujeme pri neďalekom opustenom ostrove a začína sa ďalší druh rybolovu, ktorý je nám notoricky známy – na ťažko. Stogramové olovo a kus mäsa spúšťame do päťdesiat metrovej hĺbky priamo pod loď.
Po chvíli medzi nás prichádza Martin a začína si kompletizovať udicu. Cez očká prevlieka dvanástku silon. „To nemyslíš vážne“ – hovorí Ľubo a chichúňa sa pod nos. V tom momente sa zatriasla špička mojej udice a následne sa štyridsaťkilová šnúra začala zúrivo odvíjať do oceánu. Zásek sedí a my čakáme, čo sa bude diať.
Prvotný ťah cez brzdu navijaka je teraz a i pri ďalších záberoch neuveriteľne divoký. To napätie, keď je prekonaný tento šialený odpor a udica zostane nemo stáť v chvejúcom sa oblúku, to je rozhodujúce, či sa vám rybu podarí pomaly vypumpovať na hladinu, alebo vám odhryzne nadväzec, či sa jednoducho vypne.
Martin zhodnotil situáciu pred sebou a končí s prípravou udice. Presedláva na ťažký kaliber a začína pripravovať tristogramovú udicu, ktorú používal cez deň na poppingovú prívlač. Medzi tým som zdolal štvorkilového červeného snipera, ktorý sa tvarom tela veľmi podobal na naše ostrieže.
Nočná rybačka je úžasná. Nikdy netušíme, čo sa nám z vody podarí vytiahnuť. Natešený Miloš ukazuje Ibramihovi jeden zo svojich úlovkov trasúci sa na udici (inak - bola to krásna pestrofarebná ryba). V momente, keď ju chce chytiť rukou, aby jej vytiahol háčik, Ibrahim začne kričať: „Nechytať, nechytať plutvy sú jedovaté, strašná bolesť!“
Samozrejme, kari...
S Milošom na seba letmo pozrieme a nič nehovoriac mi ukáže tri prsty. Veru tak. Toto je už tretia rovnaká ryba, čo sme chytili a zakaždým sme ju stískali v rukách. Pripísali sme si ďalšieho bobríka za odvahu (a či za hlúposť?). O chvíľu Ľuboš a Martin vyťahujú dva žraloky. Ten väčší má niečo cez meter a nenormálne sa mece na palube. Nadväzec od šnúry je ihneď prehryznutý. Neviem, či majú naši čierni priatelia väčší strach, alebo viac rozumu ako my, ale k žralokom sa príliš nehrnú. Chalani si svoje úlovky chytili za chvost a pod brucho a ja ich rýchlo fotím. Asi fakt bude lepšie, ak ich rýchlo pustíme. Na záver večera Miloš vyťahuje ďalšieho červeného snappera, ktorý pri odstraňovaní háčika urobil hanbu. Vyletelo z neho za hrsť špagiet, ktoré sa roztiekli po palube a boli to presne tie, ktoré sme vysypali do vody z nezjedenej večere. Samozrejme, kari.
Po noci s visačkou – vo vlastnej šťave – vstávame do nového rybárskeho dňa. V diaľke na vode nadskakujú nástrahy. Loď ich ťahá rýchle za sebou a pri pomerne veľkých vlnách si vôbec neviem predstaviť žiadnu rybu, ktorá by ich dokázala chytiť. Na zadnej palube som zostal pri udiciach sám. Monotónny hluk motora postupne všetkých poslal do ríše snov.
Útok agresora v priamom prenose
Nezaujato pozerám na bubliny píšuce prskajúcu čiaru za loďou. Vtom spozorniem. Neviem, ako má vyzerať útok plachetníka na poskakujúcu gumenú chobotnicu ťahanú tridsať metrov za loďou, ale toto musia vidieť všetci. „Poďte sem, poďte rýchlo sem!“ – kričím. Vo vlnách je vidieť tieň troch veľkých tmavých tiel. Nad vodou čnie jasne rozoznateľná vejárovitá plutva. Vyzerá to presne tak, ako keď svorka psov naháňa umelého zajaca. V jednom okamihu sa chrbty rýb strácajú a vtom momente zaznie rapot brzdy multiplikátora. Skutočne vidím útok agresora v priamom prenose.
Jade, náš černošský sprievodca, schytil udicu a prudko s ňou zasekol. Na ďalších dvoch prútoch sa roztočila cievka navijaka. Podľa vzoru zasekávame taktiež. Napravo i naľavo vyskočil plachetník. Rozozvučal sa i tretí multiplikátor a udica sa prudko ohýna. I štvrtá udica hlási záber. Začína hrozný zmätok a chaos nováčikov. „Dávaj pozor!“ „Uhni!“ „Kde sa trepeš, tvoj plachetník je tamten, napravo!“
Z priateľov sa stávajú sebeckí lovci. Vášeň potláča akúkoľvek hranú slušnosť a zdvorilosť. Po minúte sa pri výskoku vypína prvá ryba a vzápätí za ňou i ďalší sailfish (plachetník). Zúrivý útek tretieho sa snaží Miloš pribrzdiť rukou. Roztočená cievka sa stáva brzdovým bubnom a v momente mu na popálenom prste naviera pľuzgier.
Následné pribrzdenie, ale už cez hviezdicovú skrutku brzdy multiplikátora, znamená stratu ďalšej ryby. Darmo nám Ibrahim ukazuje: drž udicu a nechaj rybu unikať, nech prekonáva vopred nastavený odpor brzdy. Nie, odrazu máme strach, že sto metrov vytiahnutej šnúry stačí na to, aby sme už rybu dokázali otočiť. Tá má však iné miery. Ide jej o život.
Podobne strácame i štvrtého plachetníka, ibaže tentoraz sme precenili silu štyridsaťkilogramovej šnúry a tá praskla ako nič. Nastáva ticho. Adrenalín upadá a my pozeráme na prázdne háčiky, roztrhané koncové nadväzce a vyrovnaný trojhák. Sila súpera nás nemilo prekvapila.
Z letargie nás vytrhá podpichovačný pokrik Ibrahima: „ Go, friends, go!“ Ideme nato. Nadväzujeme oceľové lanká, koncovú šesťdesiatku silon meníme za stovku a nástrahy opäť poskakujú za loďou. Súboj pokračuje...
Pokračovanie na budúce.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
