Blíži sa koniec augusta. Pre mnohých rybárov je to vyvrcholenie sezóny. Pre mňa je tento dátum znamením, že po takmer trojmesačnej pauze znova vyrazím loviť sumce ďaleko od našich hraníc. Aj keď viem, že ma čakajú tisícky kilometrov cestami-necestami v tropických horúčavách, nemôžem si pomôcť a na túto výpravu sa veľmi teším. Uvedomil som si, že loviť ryby, či už na Balkáne alebo v Turecku, je pre mňa relaxom a akýmsi útekom od západnej prematerializovanej civilizácie k čistým, priateľským a nezištným vzťahom. Už to dávno nie je honba za ulovenými rekordmi. Začínam si čoraz viac vážiť chvíle strávené s múdrymi ľuďmi, ktorí mi majú vždy čo povedať. To, že sa pri tom ulovia aj nejaké kapitálne ryby, je pre mňa len akýmsi bonusom zoslaným sv. Petrom...
info
Kategória: Sumčiarina
Vyšiel v čísle: JANUÁR 2010
Počet strán v magazíne: 3
Od strany: 38
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Uvedomil som si, že loviť ryby, či už na Balkáne alebo v Turecku, je pre mňa relaxom a akýmsi útekom od západnej prematerializovanej civilizácie k čistým, priateľským a nezištným vzťahom. Už to dávno nie je honba za ulovenými rekordmi. Začínam si čoraz viac vážiť chvíle strávené s múdrymi ľuďmi, ktorí mi majú vždy čo povedať. To, že sa pri tom ulovia aj nejaké kapitálne ryby, je pre mňa len akýmsi bonusom zoslaným sv. Petrom.
Kalendár s rybami zabral
Niekoľko dní pred odchodom sa už, ako tradične, začína meniť zostava. Dvaja Petrovia, ktorí mali s Majom a so mnou do Turecka ísť, majú problémy. Preložený termín maturity a zdravotné problémy rodičov nakoniec rozhodujú, že do Turecka ideme dvaja. Trasu mám už pomaly v malíčku.
Po 18-tich hodinách cesty stojíme pred tureckými hranicami. Náš sprievodca Chari nás čaká pri poslednom kontrolnom stanovišti. Tu sa nanešťastie pre nás pohádali dvaja mladí tureckí colní úradníci. Jeden z nich chce silou mocou vidieť veci, ktoré so sebou vezieme. Hovorím mu, že nemáme s tým problém. Vysvetľujem mu však, že v Turecku nechceme nič kupovať ani predávať. Prišli sme sem chytať ryby.
Ukazujem mu kalendár s fotkami sumcov z predchádzajúcich výprav. Pomaly sa upokojuje. No ako mi neskôr vysvetľuje Chari, aby „nestratil tvár“, musí sa na to všetko pozrieť šéf. Zo skúseností viem, že starší úradníci sú v Turecku väčšinou rozumní ľudia. Bez obáv klopem na dvere riaditeľa colnice. Mládenec vysvetľuje problém, šéf ho posiela preč. Anglicko-turecky hovorím, čo tu ideme robiť.
Riaditeľ si prezerá fotky a kýva hlavou. Hovorí, že ryby má rád. Vraj nech mu nejaké cestou späť donesieme. Najradšej má jeden druh. V povolenke nachádzame aký. Chutia mu pstruhy. Hovorím, že ak nejaké chytíme, určite mu ich donesieme. Podávame si ruky a so želaním pekného dňa sa lúčime.
Vraj 4-metrový sumčisko!
Za hranicou nás už čaká Chari s našim novým sprievodcom Ilmazom. Ilmaz je tiež bulharský Turek, ktorý musel z Bulharska odísť pri „čistkách“ v 80-tych rokoch. Hovorí dobre aj po rusky, takže nebude žiadny problém.
Z hraníc odchádzame za našimi priateľmi. Stretávame sa ako vždy v miestnom džokej klube. Tu nás už víta jeho majiteľ Ersan. Pri tureckom čaji trávime v priateľskej debate takmer hodinu. Dozvedáme sa pre nás nie celkom dobré správy. Jazero, na ktorom sme minulý rok ulovili 23 sumcov, je už v súkromných rukách. Miestne rybárske družstvo si ho prenajalo za smiešnych 500 € na rok.
Uvedomujeme si, že bolo chybou ukázať domorodcom, aké ryby v tomto jazere sú. Ersan hovorí, že aj keď to nie sú žiadni majstri, do sietí už tohto roku chytili 74 a 65 kg ťažké sumce. Ersan na prívlač chytil niekoľko rýb okolo 40 kg. Rozpráva nám o rybačke spred dvoch týždňov, počas ktorej mal v priebehu dvoch hodín šesť záberov. Všetky sumce mu však pri zdolávaní buď vyrovnali háčik alebo odtrhli.
Hovorí, že na jeho vode sa ulovil do sietí pred tromi týždňami sumec s hmotnosťou 136 kg. O týždeň neskôr to bol dokonca 200 kg ťažký sumec. Zaujímalo ma, ako ich lovia. Vysvetľuje, že tam majú chlapíka, ktorý sa potápa v prekážkach. Keď nájde väčšieho sumca, miesto prehradia sieťami a pomocou akejsi kopije do nich naženie ryby. Zisťujem, či majú fotky. Tvrdí, že nie, ale spomína si, že jeho priateľ odfotil sumca, ktorého chytili pred 19-mi rokmi na ryžovom poli. Bol 4 m dlhý a vážil 250 kg. Sľubuje, že kým odídeme, fotku mi zoženie.
Problémy na našej ambasáde
Pred odchodom musíme vybaviť ešte jednu vec. Skončila mi platnosť povolenky. Potrebujem vystaviť novú. Chari zistil, že nemusíme ísť až do Istanbulu. Platnosť starej mi vraj môžu predĺžiť aj v krajskom meste. Na miestnom úrade sa však dozvedáme nepríjemnú správu. Od tohto roku v Turecku platí nový zákon. Cudzinec môže dostať povolenku, len ak je v Turecku zamestnaný. Druhou možnosťou, ako sa k povolenke dostať, je žiadosť našej ambasády.
Narýchlo zháňame jej číslo. Keď sa tam nakoniec dovolám, zisťujem, že osoba na druhom konci nehovorí slovensky a na moje počudovanie dokonca ani anglicky. Telefón berie do rúk Chari. Zisťujeme, že tento človek nám nevie nijako pomôcť a na nič nie je kompetentný. Zrejme takto si predstavuje kvalitné zastúpenie svojich občanov v zahraničí slovenská vláda...
Ersan a Chari berú do rúk znenie nového zákona. Po chvíľke máme problém vyriešený. V jednom z paragrafov sa píše, že turecký rybár môže pre svojich hostí na tureckú povolenku vybrať neobmedzený počet hosťovacích povolení. Problém je vyriešený, odchádzame k vode.
Po roku opäť stojíme na našom starom mieste. Voda je zase o čosi nižšie. Spúšťame loď, montujeme prúty a vyrážame vábiť. Sumce sa ukazujú takmer okamžite. Po chvíľke prichádza prvý záber. Zostava prikrášlená červenožltou gerberou zachutila ani nie meter dlhému sumcovi. O chvíľu vyberá na svoj systém s chobotničkou podobnú rybu aj Majo.
Zisťujeme však nemilú skutočnosť. Skoro na každom úspešnom mieste z minulého roka sú natiahnuté siete. Znova opakujem, že podobnú hlúposť už neurobíme. Ulovené ryby domorodcom ukazovať nebudeme.
„Zamínovaná“ voda
Podvečer sledujem aktivitu domácich „profirybárov“. Takmer každý sa pri nás zastaví a zisťuje, čo sme chytili. Volajú nás na rôzne miesta a chcú, aby sme im sonarom našli ryby. Chari im vysvetľuje, že sme po dlhej ceste unavení, nech prídu za nami neskôr. Večer nahadzujeme feedre a unavení zaspávame.
Ráno nás budí príjemné turecké slnko. Po raňajkách odchádzame znova vábiť. Tentoraz sa mi darí uloviť podstatne väčšiu rybu. Siete však nachádzame po celej priehrade. Pred obedom, keď vyťahujeme háčiky z už neviemkoľkej žiabrovky, padá rozhodnutie. Nemá zmysel pokúšať sa loviť v takto „zamínovanej vode“. Nechceme vyvolávať ani žiadne konflikty s domácimi rybármi. Voláme na ďalšiu priehradu Nežatovi, balíme veci a odchádzame.
Večer, v dedinskej čajovni, sa stretávame so starým známym. Zisťujeme aké kapitálne úlovky mal v tomto roku. Rozpráva o dvoch prípadoch, keď spolu so svojím priateľom nedokázali odlepiť odo dna do siete uloveného sumca. Po márnom snažení museli sieť odrezať.
Krátko pred polnocou sa lúčime a odchádzame k vode. Ráno hľadáme vhodné miesto pre tábor. Keď už pomaly začíname vybaľovať veci, neďaleko od nás vyráža na vodu dieselová bárka. Jej náklad tvorí podľa Nežatovho odhadu viac ako kilometer sieti. Asi 30 minút trvá Nežatovým kolegom prehradiť sieťami celú zátoku, v ktorej sme sa práve chystali loviť.
Po dvoch hodinách hľadania nachádzame ďalšiu zátoku. Spúšťame loď, rozkrmujeme miesto, na ktorom budeme chytať kapry a feedrovať. Sonarom zisťujem, že terén vhodný na trhačky sa tu prakticky nenachádza. Je jasné, že na tomto jazere bude hrať „prím“ vábnička.
Rybársky raj...
Večer odchádzame vábiť. Snažíme sa nájsť jamu, ktorej približnú polohu nám ukázal Nežat. Po chvíli vábenia na sonari badám, že niečo je v celom stĺpci. Čo sme to našli, zisťujeme už o niekoľko sekúnd, keď vypletáme naše trojháčiky zo zachytenej siete. Po chvíľke chytáme sieť opäť. Pridvihujeme ju a pozeráme kam vlastne vedie. Takmer pol hodinu rúčkujeme a sieť stále nemá koniec. Za ten čas v nej nachádzame sedem rýb. Do siete sa zamotali 4 karasy a tri kefaly - ryby niečo medzi jalcom a mrenou.
Vraciame sa späť. Ráno sledujeme rybárov vracajúcich sa so svojimi úlovkami. Na vode ich zdravíme a pýtame sa, čo chytili. V debničke na dne člna vidíme jedného asi 3 kg ťažkého kapra, niekoľko kefalov, karasov, jedného pleskáča a lieňa. Na to, že sa rybolovom títo ľudia živia, je to dosť biedny úlovok.
Prechádzame na druhú stranu. Hektáre zatopenej trávy a lekien zrejme ukrývajú obrovské kapry. V čistej vode pri výpuste z priehrady pozorujeme stovky menších rýb, pod ktorými sa občas vynorí šťuka. Takto nejako zrejme vyzerá rybársky raj.
Vietor silnie. Vraciame sa späť do tábora. Podvečer sme znova na vode. Dostávame sa na miesta, kde sa nám minulý rok dvihli väčšie ryby. Pomaly prevábujeme jamy v blízkosti zatopeného ostrova. Dvíha sa niekoľko malých tieňov. Kvôli nim sme však sem neprišli. Asi po hodine lovu nachádzame najhlbšie miesta priehrady. Hĺbka tu dosahuje takmer 10 metrov. Nastražené karasy sa začínajú plašiť. Na obrazovke HDS-ky registrujem v 7-ich metroch odraz obrovskej ryby. Ešte raz udieram vábničkou. Čiara, akú som doteraz ešte nevidel, stúpa o 3 metre vyššie.
Ako dopadlo stretnutie s touto obrovskou rybou a ako vyzerá zrejme najväčší zdokumentovaný úlovok sumca, sa dozviete na stránkach tohto časopisu už o mesiac.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
