Taký príjemný november. Ortuť teplomera v Poprade vystúpi pokojne cez deň aj na 15 stupňov. Sediac za notebookom pozorujem za oknom počasie a v hlave sa mi varí myšlienka za myšlienkou, čo s tým. Jesenné rieky sú nádherné, lovy lipňov na sucho sú zážitkom, ktorý svojou dokonalosťou prebíja nostalgiu z končiacej sa sezóny. Muškár vníma tento čas ako jeden z najkrajších v roku; jesenný zber ryby pred zimou, keď sa musí ryba vykŕmiť a prečkať nepríjemné obdobie pľuští a ľadochodov...
info
Kategória: Muškárenie
Vyšiel v čísle: JANUÁR 2011
Počet strán v magazíne: 3
Od strany: 64
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Cez to všetko mi padne zrak na škatuľu s muškami, ktoré farebnosťou pripomínajú cirkus. Jazerné čudá, lury, bobíky a pakomáre.
Premýšľam a u mňa nikdy netrvá rozhodovanie dlho. Čo tak ponaháňať ešte pred zamrznutím jazier nejakého dúhaka? Milujem lov na jazere. Niekoľko dôvodov sa derie dopredu, ale jeden z nich je fakt, že sa zasa môžeme porozprávať s kamarátmi. Pokojne a aj celý deň, nik neujde po alebo proti prúdu. Žiadne preteky, len hádzanie šnúry, debata, teplá káva. Tá má teraz oveľa dôležitejšiu funkciu, ako uprostred leta. No a nakoniec hádam ešte aj nejaká tá rybka oklamaná hodvábnym pohybom marabu, alebo prískokom pakomára z epoxidu.
Šanca na úlovok
Od myšlienky k skutku je len krok a beriem do ruky telefón. Nie každý rybár je náchylný na jazerný lov a drinu z brehu, ak má možnosť ísť na rieku. Pokúsim sa však vrátiť pozvanie z marca kamarátom z Kežmarku. Bratia Fričovci a Ľubo Olekšák nezaváhali ani na sekundu a v prvú novembrovú sobotu v skorých ranných hodinách Friňova audina naberá smer Skalička. Podľa informácií od majiteľa Radka Svačinu tam každý týždeň nasadzuje rybu a pripravuje pomaly jazero na zimný lov na dierkach.
Prognózujem, že by sme teda mali mať relatívnu šancu na úlovok a cesta za jesenným dúhakom by nemala byť zbytočná. A ak by aj bola, čo na tom? Ideme si zahádzať.
Skalička nás víta príjemnými obyvateľmi a obsluhou pri predaji povoleniek „chyť a pusť“, avšak silnými poryvmi nepríjemného juhovýchodného vetra. Miestami je veľmi silný a vlny bijú na hrádzu, kde sme pôvodne chceli začať ranný lov. Predpoklad nafúkanej ryby na týchto miestach je pomerne vysoký, avšak tento variant teraz všetci odmietame a hľadáme riešenie, kde začať bez rizika zapichnutia vlastných mušiek do telesných partií seba, alebo okolo loviacich rybárov.
Prvý kopanec
Prechádzame na druhú stranu jazera, na lúku oproti chatkám, kde vietor útočí z ľavej strany, čo je v tomto momente asi najprijateľnejší spôsob, ako dostať mušky do vody a nevypichnúť si oko.
Na úvod si robím nadväzec s tromi muškami a v duchu sa usmievam pri myšlienke „čo by teraz naviazal Lubka Roza“, no nejako si musím pomôcť. Ak idem na vodu, kde neviem posúdiť množstvo ryby, používam na začiatok pomalú intermediálnu šnúru sixth sense. Táto šnúra mi pomôže svojimi vlastnosťami precítiť každý kontakt s rybou. Pri menšom počte ryby na jazere je to dôležité. Ako hovorí Miro Žúbor, „musíš mať prehľad!“ Čo je však ťažšie, je jej nižšia hmotnosť pri tomto šialenom vetre a packám šnúru pár metrov pred seba. Igor a Fero to zverili ťažkým šnúram a Ľubo klírovému íčku.
Odhodlane čakám na chvíľkové ustanie vetra a vľavo sledujem, ako sa na Igorovej udici, desať metrov od brehu, vyvalil krásny pstruh, ktorý sa však výskokom zbavil mušky. Je to však signál, že voda je naklonená vydať nejakých obyvateľov.
Nahadzujem pomedzi poryvy vetra a sťahujem osmičkami, striedam rýchlosť príťahu a dostávam prvý kopanec. Nesmelý, ale povzbudzujúci. Pre mňa je to super pocit precítiť záber ryby rukou do úplného detailu. Chvíľu vediem rybu, tá sa však odopína z háčika. Stačí to na povzbudenie, ideme dobre.
Stratégia je jasná
Len čo vietor ustal, darí sa mi vyhodiť šnúru a konečne prichádza záber na tutovku a o pár sekúnd púšťam do vody bojovnú rybu. Čas beží, chytám pár hodov po sebe ryby. Jeden záber bol veľmi prudký a na forfachu mi ostávajú len dve mušky. Mrzí ma to, avšak v tomto vetre nahadzovanie s dvomi muchami vôbec nie je na príťaž. Bola bez protihrotu, hádam ju ten dúhačik vyklepe z pusy. Chalani postupne prichádzajú ku mne a s Igorom poprobujeme kvalitnú plum brandy z nerezovej ťapky. Fajnééééééééé.
Chytáme a ešte niekoľko rýb sa obetuje pre šťastie nababušených rybárov. Aj keď nie je chladno, vietor znižuje pocitovú teplotu o pár stupňov a líca i dutiny horia. Okolo dvanástej stáčame teda šnúry do navijakov a ideme sa pozrieť na Igorove kurča i Ľubovu slaninu. Pochod okolo rybníka mi vracia krv do nôh. Pod brehom oproti sa zastavujeme pozrieť Peťa Smetanu aj s kolegami z Kysúc. Prehodíme pár slov, okomentujeme situáciu, poprajeme šťastný lov.
Pred vetrom nás na chvíľu uchráni Radkov bufet, v jeho zátiší sa najeme a pookrejeme. Stratégia na poobedné kolo je jednoznačne odsúhlasená a vraciame sa späť na pôvodné miesta. Vietor vôbec neutícha. Myslím však, že pre rybu to problém nie je a rybár sa musí prispôsobiť. Poprobujeme s Igorom, teplúčko v žalúdku a hneď je veselšie. Ovocné šťavy sú zdravé.
Nahadzujem ťažkú tonáž
Fero s Ľubom a Igorom sa venujú bobíkom, ja ostávam pri rannej taktike. Po čase musím uznať, že už majú na konte chytené ryby a na mojej udici pokoj zbraní. Mením teda aj ja taktiku. Na sedmičke šnúre potápavosť sedem, ešte straší blato z jarnej Poličky. Fúj, hanba. Aspoň ju umyjem a snáď aj eliminujem silu vetra, ktorý ma už fakt privádza do šialenstva. Ale to všetkých loviacich.
Nahadzujem teda aj ja ťažkú tonáž. Ryba berie sporadicky a nedá sa povedať, že by sa nástrahy nevedela dočkať. Chalani majú ďalšie ryby a taktika sa ukazuje ako úspešná. Šnúra mi pri hode uniká zo zmrznutej ruky neprirodzeným uhlom a počujem čudný zvuk jej odrazu od skla. Ľubo vedľa mňa si kontroluje okuliare, či nemajú prasklinu. Cítim sa trápne, nikdy nepodceňujte tento ochranný prvok pri love s dlhými šnúrami a korálikmi na konci forfachu. Ospravedlňujem sa. Nejako hlbšie to nerozoberáme.
Konečne. Po hodnej chvíli striedania rýchlostí príťahu, pokusov, omylov sa popreťahujem s rybou a eliminujem nulu na svojom konte. Nie je potrebné sa plašiť. Pomalým sťahovaním časom dorovnávam skóre. Snažím sa vydumať optimálny systém, zaujímavý pre rybu.
Prisnilo sa mi...
Práca bobíka vo vetrom prerývanej vode je dobrou jarnou a jesennou voľbou. Stará známa pravda.
Pomaly sa znižuje viditeľnosť, nevzdávame sa však. Presúvame sa niekoľko desiatok metrov bližšie ku hrádzi. Trepem sa na koniec. Vyhodením šnúry po dopade na hladinu a dorovnaní mi vystrelí šnúra z ruky a ryba skáče nad hladinu. Pri púšťaní si všímam asi tridsaťcentimetrový kus vlasca, trčiaci z jej papule. Prosím Ľuba o pomoc, vyoperujeme peánom odtrhnutú cudziu mušku a oslobodzujeme rybu od jej trápenia. Beriem to ako vynulovanie prečinu mojej rannej muchy zapichnutej v papuľke inej ryby.
Skúšam teda úspešnú taktiku a nenechávam ťažkú šnúru prepadnúť. Pomaly ju sťahujem ihneď po nahodení a odmenou sú mi ďalšie úlovky i nádherné zábery tesne pod hladinou.
Už toho máme na ten deň naozaj dosť. Sme vyfúkaní ako popkorn. Okrem Fera, ten ešte využíva možnosť lovu v jazere pred dlhou zimnou prestávkou. My ostatní sa pomaly presúvame k autu prezliecť sa a odbremeniť auto konzumáciou potravín. Po chvíli sa v hustnúcom šere približuje aj Fero a pomaly balíme „vercajg“ do auta.
Poprobujeme s Igorom a valíme z príjemného jazera na Morave smer Slovensko. Po ceste ešte preberáme zážitky a poznatky z tohto lovu v silnom vetre a na severnej D1 ma zloží v teple auta únava. V polosne, v dutine mojej hlavy, chytáme ryby. A snívalo sa mi, že nemusíme chodiť až tak ďaleko. Ale bol to určite len sen...
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
