Rybárska epizódka
nezadaný
22.12.2010 (1/2011)
0
info
Kategória: Infoservis
Vyšiel v čísle: JANUÁR 2011
Počet strán v magazíne: 1
Od strany: 42
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Nás rybárov obyčajne nerybári – posmeškári zaraďujú medzi tichých bláznov. Musím ím však pripomenuť, že sú títo na veľkom omyle, lebo rybári, ktorí sedia na brehu vody a pozorne sledujú splávok udice plávajúci po vrchu vody s úsmevom načúvajú rôzne poznámky spravádzajúcich kibicov „berú – neberú“ a iné uštipačné poznámky. Práve rybári zaraďujú týchto kibicov medzi tichých bláznov, kedže títo rybárov pozorujú a rybárčine nerozumejú. V našom kraji sú však toto iba zriedkavé prípady, lebo naši rybári sú väčšinou pstruhári, lipniári a hlavátkari. Títo sú veru z tohto výnimkou preto, že títo rybári pri chytaní rýb nesedia na jednom mieste ako tí už predtým spomínaní, ale musia pri love väčšinou chodiť, či už po brehu vody alebo vo vode, s palicou v ruke hádžuc mušky, alebo blyskáčom na miesto ryby. Preto majú veľké plus rybári lipniari, pstruhári a hlavatkári pred rybármi chytajúcimi na splávok. Ale pri tom všetkom aj takýto rybár môže obdržať titul „tichý blázon“, ale väčšinou si takýto titul zapríčiní rybár sám, a o jednej takejto epizodke by som vám tu chcel niečo pripomenuť.
V každom rybárskom spolku najdú sa rybári dobrí priatelia kamaráti, ktorí si cestou na rybačku majú vždy niečo zaujímavého povedať. Už či o rybách, o ich chytaní, o násade, o love alebo o pekných miestach, kde sa tieto vyskytujú, a kde sa im nepodarilo tieto pekné kusy na takomto mieste chytiť. No, vzdor tomu, každý rybár rád si spomenie na takéto miesto a rozmýšľa v akú dobu a na čo by sa mu podarilo tam nadchádzajúcu rybu chytiť a tým viacej takéto miesto zapamätať. Takéto skutočne veľmi dôverné rozhovory bývajú len medzi dobrými priateľmi rybármi. Medzi viacerých takýchto priateľov rybárov v našom spolku patril aj môj dobrý priateľ a spolužiak, dnes už zosnulý dr. Janko K.,prvotriedny pstruhár, ktoré chytal na hlaváče a na koníčky, ako aj lipniar na mušky a hlavátkár chytajúc len na hrúziky a jalčeky letmým spôsobom, a to len ku koncu septembra a počiatkom októbra, na bambusovú palicu preberajúc ľavou rukou šnôru a tak ťahal vždy rybku po vrchu vody. Nebolo v spolku ani jednej udalosti, na ktorej by nebol prítomný náš Janko humorista s fajočkou v ústach alebo s cigarou. Každý ho mal rád, veď jeho humor a vtipkovanie žiadneho neurazilo, a nebyť jeho nebolo by v spolku veselo. Rád mal spoločnosť. Len keď voľakomu sľúbil nejakú tú „Tubičku“, pri chytení tejto „samota“ bola jeho najlepším priateľom. V ten čas nemal rád kibicov, vybral sa na lov tejto v poltopánkach. A ako bol oblečený na rybačku už nebolo rozdielu u neho medzi vodou a brehom, lebo aký prišiel oblečený k vode, taký išiel do vody, chytajúc s fajočkou v ústach po prostriedku Turca, zašiel až po pás do vody, ďalej do hlbšej vody už nešiel lebo tam už voda hraničila s batohom, v ktorom mal umiestnenú zásobu tabaku a zápaliek, a mal strach, aby sa tieto jeho drahocennosti nezničily. Tešil sa keď mu skočila za rybkou väčšia hlavátka a keď ju nechytil, hneď si ju poznamenal, t.j. zapísal jej adresu do knižočky a celý úradovaný mi to oznámil, že až budeme hlavátku potrebovať, tam a tam má približnej váhy kúsok. Takto náš Janko chytal v poltopánkach po vode až do konca jasene vynechajúc niektoré miesta s poznámkou, tam vraj na vianoce. Obyčajne od konca októbra do 20. decembra na ryby už nechodil, ale za tú dobu koľkí sa ho naobťažovali v kaviarni, aby na nich s hlavátkou na sviatky nezabudol. Zvlášť pred sviatkami 2-3 týždne nerad sa niekde ukazoval len preto, aby ho o hlavátky neobťažovali, lebo každý rok len trom-štyrom sľúbil tu „Tubičku“ 3-4 kg a ktoré pri akomkoľvek počasí išiel chytať, aby slovo dodržal a v ten čas darmo ho hľadali stránky v jeho advokátskej kancelárii. Lebo všetko nechal tak a už od 20.decembra úradoval na Turci na niektorých miestach vyobliekaný v krátky kožuštek a v dlhé gumové čižmy, ktoré si od nejakého rybára vypožičal, keďže vlastné nemal. Dľa stôp z gumových čižiem ľahko bolo vystopovať okolo vody a tiež hlavne dľa pravidelne odhodených zápaliek, lebo jeho zvykom bolo stále zapaľovať fajočku, či táto horela, alebo nie. Práve takýto jeden lov mu bol osudný, lebo v skutočnosti nielen slovami, ale postupom náhodilých kibicov dostal titul blázna.
Turiec rieka pretekajúca cez dedinku Košťany, bola tam vždy bohatá na hlavátky 3-4 kg, zvlášte povyše mosta, kde bola hĺbka a za ňou kus tíšiny, kde sa na zimu shromažďovaly aj väčšie kusy hlavátok. Táto hĺbka bola nešťastná pre ľudí, ktorí ju nepoznali a práve pre tých, ktorí lovili hlavátky na vode rýchlo, sa mohol najsť v nej a boly prípady, že sa v nej nikto v lete pri kúpaní aj utopil, ale pre rybárov pred sviatkami, bolo toto miesto práve dobré na chytanie pár kusov 3-4 kg hlavátok. Poníže tohto spomínaného miesta a spomínanej tíšiny je cez rieku most a pri moste prechod pre vozy a napájanie statku. Tiež aj niekoľko lavičiek na pranie šiat obyvateľstvom tejto čistej dedinky. Pred sviatkami bolo tu vždy živo vzdor studenej vody, lebo ženy z dediny jedna po druhej máčaly bielizeň v rieke a tak vyberajúc ju z čistej riečnej vody kládly na lavičku a tak kus po kuse piestom z celej sily udierajúc vypieraly prádlo. Dve súsedky boly zvlášte trošku ďalej oddelené od ostatných, kde tiež praly ponosujúc sa pri tom jedna druhej na výdavky, ktoré ich čakajú pred sviatkami a že maly skúpych mužov, ktorí im nechceli dať potrebné peniaze na sviatky. Za to celú svoju zlosť vybily teraz piestom na mužových spodkách, ktoré praly, keď sa už ináč nemohly vyvršiť na mužovi. Tak to odniesly aspoň jeho gate. Jedna tiež z nich takto rozgurážená, celou silou dvíhajúc piest na udretie prádla, pozrela sa náhodou do diaľky, napred zhýkla a potom začala kričať: Ľudia, pozrite, nejaký blázon sa ide utopiť! Od strachu jej vypadly mužové gate do rieky, ktoré voda brala ďalej, a za ktorými musela do vody skočiť aj oblečená a takto namáčaná utekala rýchlo domov aj s gatiami a pri tej príležitosti zdurila čiastku dediny, aby išli ratovať blázna, ktorý sa vraj ide utopiť. Je už pri hlbine v Turci oblečený v kožušku, a v gaťach a s fajkou v ústach. Náš Janko chytajúc hlavátky vo vode pred hlbinou v kožušku a vysokých „bielych“ gumových čižmách, netušiac nič zlého, ostal celý zadivený, keď uvidel toľko žien a chlapov na brehu vody blízko neho, ktorí ho všelijakými posunkami volali von z vody, len aby to nerobil, aby sa netopil a v ten čas náš Janko náhodou vypustil palicu do vody sám nevedel ako, čo dalo ľudom ešte viac dohadou, že sa náš Janko ide skutočne utopit. Jankovi nebolo viac treba, vyrozumel ihneď situáciu a keďže mal rád zábavu začal simulovať, že veru sa teda ide naozaj utopiť. Niektoré ženy chytro bežaly domov a doniesli dobre vyúdenú slaninku, klobásky, chlieb a týmto lákadlom snažily sa ho vylákať von z vody. Na brehu sa shromažďovalo čím ďalej tým viacej ľudí, ale neskoršie niektorí z nich nášho Janka už poznali, teraz už Jankovi nič nepozostávalo, len aby z vody vyšiel von a každej žene, ktorá ho nepoznala, musel ukázať, že sa to veru nie spodky ako ony myslely, ale len obyčajné „biele“ gumové čižmy, v ktorých môže aj v zime hlavátky chytať. Pri tom však nemohol odolať vône ponuknutej dobrej vyúdenej domácej klobásky a nášmu dobrému čiernemu dedinskému chlebu, zajediac si poďakoval sa všetkým za námahu a titul „blázon“, išiel si do vody vybrať palicu a prestal chytať hlavátky. Zariekol sa raz na vždy, že veru v zime v bielych čižmách už nebude viac chytať hlavátky a prvé čo bolo, že si objednal od Baťu čierne čižmy, ktoré potom vždy nosil. Tento raz však na sviatky jeho priatelia tradičnú hlavátku od neho nedostali. Škoda, že náš dr. Janko K. spí už tretí rok svoj večný sen, ale za to medzi nami žijúcimi kolegami zostala jeho pamiatka aj s tým, že toto miesto rybári volajú „miesto nášho Janka v bielych čižmách“.
S. Ivaška, Turč. Sv.Martin
Československý rybář 4/1949
Článok uverejňujeme v pôvodnej verzii, v originálnej dobovej úprave, teda bez jazykovej a štylistickej úpravy.
Stiahnuť článok v PDF formáte.
PrihlásenieRegistrácia 
