Ľudská pamäť, tú rybárovu nevynímajúc, má osobitnú vlastnosť: z udalostí niekoľkých dní alebo rokov často väčšinu zabudneme a uchováme si len spomienky na tie najšťastnejšie, či najsmutnejšie chvíle. Medzi silné a zlomové okamihy rybárovho života patrí prvá ryba, prvá veľká ryba, prvá ryba na mušku, prvá veľká ryba ulovená na mori... Až potom sa z pamäte vynoria spomienky na roky trávenie na vojne, prvé lásky, prvé dieťa, prvá svadba, prvý rozvod. Mne a Radkovi asi nikdy z pamäti nevymiznú spomienky na júl roku 2005, keď v našej lodi skončil prvý "veľký" halibut...
info
Kategória: Prívlač
Vyšiel v čísle: JANUÁR 2012
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 38
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Mne a Radkovi asi nikdy z pamäti nevymiznú spomienky na júl roku 2005, keď v našej lodi skončil prvý „veľký“ halibut. Mal necelých 25 kg a nám pripadal úžasný. Fakt, že počas rovnakej výpravy sme trávili dlhé hodiny bez záberu a len občas sa nám podarilo uloviť metrovú tresku, už pamäť akosi potlačila.
O rok neskôr som mal to šťastie, že sa mi na vtedy horúcu novinku, ktorou bolo „Magické oko“ od firmy Hakuma, zavesil halibut päťdesiatkilový. Zabudnuté sú dlhé hodiny bez záberu a dni bez jedinej väčšie ryby - v pamäti z roku 2006 zostane navždy uchovaný prvý polmetrákový halibut. A podobne to bolo aj v ďalších rokoch - neúspechy, márne nádeje i chvíle sklamania zatienili úlovky veľkých a bojovných plates. Dnes sa každá naša ďalšia výprava na nórsky sever nesie pod vplyvom halibutích spomienok, prepadli sme „halibutej horúčke“.
Po čom prahnú duše rybárov
Sme na severe Nórska v kraji Finnmark a je tu nádherne. Jasne, že nám nič nechýba - všade okolo úchvatná arktická príroda, počasie ideálne a rybárčiť môžeme napríklad 24 hodín denne. Je tu však jeden drobný detail: ryby nežerú. Vlastne by som mal byť šťastný, že som na rybách a nemusím sedieť v kancelárii. Mal by som sa radovať zo stretnutia s desaťmetrovou veľrybou, ktorá si dnes priplávala pozrieť našu loď, užívať si výhľady na oceán i okolité hory, ale čo už, duše rybárov prahnú po veľkom úlovku. A tentoraz márne.
Do prístavu sa unavené posádky našich lodí vracajú ako zbité psy. Radkova loď práve odchádza na vodu a chvíľu po nás sa s debničku neveľkých tresiek vracia po celodennej šichte aj kladnianska posádka. Čoskoro po návrate do chaty zaspávam a budí ma až vôňa vychádzajúca z kuchyne, kde dnes úraduje Vašek. Ryby zapečené so slaninou a strúhanými zemiakmi voňali tak, že aj Radkova posádka, ktorá sa práve vrátila z rýb, neodolala a všetko, čo na plechu zostalo, v priebehu pár minút vyčistila.
Ale to už rozlievame prípitok k Radkovej ulovenej trofejnej rybe - treske obyčajnej 135 cm (22,75 kg). Ryba zabrala v hĺbke 80 m, na giant jighead s nastraženou treskou tmavou a po niekoľkých dňoch čakania na veľkú rybu to bolo povzbudenie, ktoré sme potrebovali.
Skóroval aj Pavel
Treska však nebola ich jedinou dnešnou trofejou. Zaujímavým spôsobom skóroval aj Pavel, ktorý dostal čajku. Pavlov úlovok z vtáčej ríše hodnotil Radek takto: Kotrč (Pavlova prezývka) až v lodi zistil, že má na vláčáku poškodené koncové očko. Takže keď sme konečne našli pekné kelery, ktoré nádherne žrali, nemohol vláčiť. Kým ja som vláčil pilker a ťahal rybu za rybou, Kotrč s Aťou skúšali chytať na jigy, ale nešlo im to. Tak som Kotrčovi svoj „vlačák“ na chvíľku požičal.
Nahodil prvýkrát, nič. Nahodil druhýkrát, zase nič.“Musíš sa do toho poriadne oprieť, nech dohodíš až do kŕdľa“, radil som mu. Ten sa do prúta naozaj poriadne oprel a hvíííízd - pilker letel vzduchom ako raketa. Náhle sa vlasec prestal z navijaka odvíjať a pilker na hladinu nedopadol! Teda aspoň nie tam, kde sme jeho pristátie čakali. Pozreli sme nechápavo na seba, potom ešte zlomok sekundy hľadali na obzore letiacu nástrahu, a v tom nám všetko došlo. Na hladinu sa vznášalo niekoľko pierok a nad vodou sa trepala nahnevaná čajka, ktorú pilker zasiahol v letku! S nadávkami potom čajka odletela niekam ďalej od našej lode, aby si nevyslúžila ďalšiu dávku. Pavel prekvapene za môjho nadávania zmotal pretrhnutú šnúru. Bol to môj jediný strieborný pilker, ktorý som si vzal a Kotrč mi ho odtrhol o čajku! A bolo po prívlači. Potom sme odišli na hĺbku na tresky, tam som chytil tú stotridsiatku a to bolo všetko.
Ryby nežerú...
Povzbudení Radkovým včerajšom úlovkom sa všetci budíme už okolo tretej ráno a spoločne raňajkujeme. Kladnianska posádka vyráža na vodu za silnejúceho vetra a klesajúcej oblačnosti o štvrtej. My ostatní sledujeme zhoršenie počasia aj silnejúci vietor s obavami a rozhodujeme sa počkať v posteliach, ako sa očakávané vlny vyvinú.
O šiestej bolo po vetre, predpoveď na internete vyzerá rovnako optimisticky, a tak plávame s nádejou, že sa čoskoro upokojí aj rozbúrené more. Ideme najprv k chovom tresiek tmavých v okolí podmorských hôr a potom driftujeme unášaní prúdom pozdĺž hrany, kde dno klesá z 30 na 50 metrov. Občas chytíme nejakú tresku 60-80 cm alebo mieňa, ale zábery sú ojedinelé a po halibutoch ani stopy. Hladina sa upokojuje a dvojmetrové vlny sa znižujú. Keď sa na poludnie vraciame s Vaškom do prístavu, je už oceán zase ako rybník. Ostatné posádky sú na tom rovnako - žiadny halibut, samé menšie ryby. Len Kotrč boduje treskou obyčajnou 125 cm.
Večer sa pri poháriku červeného rozprávam so švédskymi kolegami, ktorí sa zameriavajú na lov halibuta. Dnes síce práve žiadneho veľkého neulovili, ale zato priviezli od Loppy ostriežika 4,5 kg. Aj v ich tábore však panuje skepsa - ryby nežerú a jeden veľký ostriežik na dvadsať intenzívne chytajúcich rybárov, to nie je žiadny zázrak. Na zajtrajšok plánujeme skúsiť halibuty na severe ostrova, Švédi pôjdu na druhú stranu - k Silde.
Kde sú malé, sú aj veľké!
Vstávame ráno o šiestej, more je ako zrkadlo a medzi mrakmi vykukuje slniečko. Vyrážame na oceán rozhodnutí nechať bez povšimnutia všetky „dobré fleky“. Míňame známe miesta začiernené v navigácii zhlukmi bodov označujúcich trofejné úlovky a zastavujeme asi 20 km od chaty.
Tak tu sme ešte neboli - za normálnych okolností by som sem nikdy nezašiel. Zatiaľ čo len 5 km od nás sú nádherné podmorské hory, tu je dno relatívne ploché a navyše je tu plytko - hĺbka sa pohybuje medzi 15-30 metrami. Ale čuduj sa svete, všade je množstvo malých tresiek, chytili sme aj pár 90 cm tresiek obyčajných a hlavne niekoľko halibutov! Sú to síce malé, 55-65 cm kúsky, ale keď sú tu malé, možno sa stretneme i s väčšími.
„Halibutiareň“ nachádzame v druhej polovici dňa, len pár sto metrov od plytčín. Morský prúd od severovýchodu kopíruje líniu pobrežia ostrova a nám umožňuje prechytať za necelú hodinu viac ako 2 km dlhý úsek. Piesčité dno tu pretína skalnatý výbežok, okolo ktorého sa morský prúd láme. A tu boli. V miestach s najsilnejším prúdením, v hĺbke okolo tridsať metrov.
Už pri prvom drifte si do skóre pripisujem jedného halibuta 80 cm, potom zdoláva Franta na susednej lodi dvadsaťkilovú platesu a o hodinu neskôr ďalšiu, len o niečo väčšiu. Keď zasekáva halibuta Saša, rozpútava sa debata na tému „lov halibuta metódou chyť a pusť kontra možnosť dovezenia halibut steakov rodine“. Zhodujeme sa, že tento halibut Nórom v oceáne chýbať nebude a jeden po druhom hlásime Sašovi, ktorú časť tridsaťkilovej ryby si vezmeme. Franta, ktorý celý čas sleduje zdolávaného halibuta, krúžiaceho okolo ich lodi, len s úsmevom poznamenáva: „No, ja neviem chlapci, možno by ste toho medveďa nemali porciovať, kým behá po lese.“
V tú chvíľu sme vedeli, že má pravdu a my túto rybu jesť nebudeme. Bolo len otázkou niekoľkých minút, kým sa halibut na hladine prudko otočil, vyráža ku dnu a prekvapenému Sašovi praská nadväzec, ktorý na poludnie zabudol vymeniť.
Úlovky iného kalibru!
V najlepšom však je potrebné prestať, a pretože sme práve absolvovali dvanásťhodinový rybársky maratón a pred nami je posledný deň rybačky, rozhodli sme sa pre návrat.
Našich sedem halibutov však dnes zatienili úlovky iného kalibru. Naši kolegovia z VIPA-teamu Fladen dostali popoludní do lode halibuta 154 cm (53 kg). Martin mal z ulovenej ryby obrovskú radosť a keď sa večer na rovnaké miesto vydal znovu, doprial mu svätý Peter ešte jedného, dokonca väčšieho halibuta s dĺžkou 158 cm (58 kg).
Neskôr sa dozvedáme, že len o pár desiatok kilometrov ďalej ulovil iný český rybár viac ako osemdesiatkilového! Oba Martinove halibuty boli ulovené v hĺbke 90 metrov, na podmorskom plató, ktoré je obklopené hĺbkami až 200 m. Kým Martinovi veľké platesy zabrali vlastne „na ťažko“ (prút bol v držiaku a halibut vzal tresku tmavú nastraženú na giant jighead, zatiaľ čo posádka lovila tresky na pilker), my sme všetky naše dnešné „placky“ ulovili vertikálne prívlačou na sedemnásťcentimetrové jigy od firmy Storm a na giant-jigheady (Sea-Wawer Lures) s nastraženou gumovou rybou s dĺžkou 20 cm. Každému rybárovi je jasné, že pod vplyvom takých úlovkov, sa nálada v našej výprave zásadne mení, nehľadiac na tých pár pohárikov, ktorými sme úspešný deň zakončili.
„Halibuuut, halibuuut!“
Ráno ma Saša musí budiť trikrát. Tak unavený ako dnes, som bol naposledy ako študent na zemiakovej brigáde. Nakoniec sa mi darí kanvicou čaju unavené telo naštartovať. Je opäť jasno, fúka mierny vetrík a bez váhania mierime na naše včerajšie loviská. Dnes s nami ide aj Radek s Pavlom - kapitána ich lode Aťu chytil chrbát takým spôsobom, že je pre neho utrpením i samotná jazda loďou, nie ešte rybárčenie. Zostáva teda „v základnom tábore“.
Začíname chytať pri polostrove, kde sme včera ulovili 7 halibutov. V okolí sa pohybujú veľké kŕdle čajok, aliek a iného vtáctva. Vchádzame opatrne do kŕdľa loviacich vtákov a spúšťame ku dnu do hĺbky 35 metrov jigheady, magické oká od Hakumy i jigy od firmy Storm. Ihneď prichádzajú prvé zábery.
Pri dne sú obrovské kŕdle tresiek 80-110 cm, ktoré nás počas nasledujúcej pol hodiny naplno zamestnávajú. Volanie z Radkovej lode a prehnutý Pavlov prút prerušujú lov tresiek. „Halibuuut, halibuuut!“ - nesie sa nad pokojnou vodnou hladinou a Pavel má evidentne čo robiť, aby sa udržal na palube, ktorá sa nakláňa na bok. Trénované svalnaté telo rybára v najlepších rokoch je však aj pre silného halibuta príliš ťažkým súperom. Po dvadsiatich minútach je ryba v lodi. Na to, ako halibut bojoval, nie je ani taký veľký - 128 cm, 25 kg. Zabral na polkilový pilker Solvkrokken.
Razantný útok na dne
Morský prúd smeruje stále na sever, ale okolo poludnia by sa mal otočiť na západ - vtedy by aktivita rýb mala dosiahnuť vrchol. Darí sa nám nájsť zónu, kde sa trieštia dva prúdy - teoreticky veľmi sľubné miesto na lov platesy. Bolí ma z vertikálnej prívlače tristogramovým jigheadom chrbát i ruky, a tak prechádzam na jemnejší „sersan“.
Spúšťam ku dnu 150 g „magické oko“ s čiernobielou gumovou rybou. Túto nástrahu môj 175-gramový Balzer navrhnutý Volkrom Dapozom zvláda celkom dobre. Po pár minútach mám prvý záber - razantný útok na dne. Rýchlo navíjam, dvíham nástrahu asi desať metrov odo dna a v okamihu, keď som prerušil navíjanie, prichádza ďalší záber. Tentoraz zásek sedí. Z multiplikátora miznú metre šnúry (Whiplash 0,35 mm) a podľa energického výpadu je jasné, o akú rybu ide - halibut.
Prívlačka sa prehýba k maximu, ale drží. Drží aj po pätnástich minútach, keď halibut dotiahnutý na hladinu uvidel loď a bez zaváhania vyrazil opäť ku dnu. Keď doťahujem rybu znovu k lodi, rozhodujem sa vyskúšať prototyp chvostovej slučky, ktorú vyrobil kamarát a známy rybársky fotograf Milan Wišo. Prút v ľavačke a vylovovacia slučka v pravačke, podarilo sa! Platesa sa síce hnevá, ale držím jej chvostovú plutvu uzavretú v slučke pevne nad hladinou - 117 cm, 17 kg.
Halibuty útočia
Václav, ktorý celý deň loví na oranžový, 250-gramový jighead s modrobielou gumou, čoskoro dorovnáva a zvyšuje skóre halibutmi 60 a 70 cm. Morský prúd sa konečne obracia na západ a driftujem od úbočia skalnatého výbežku spoločne so Sašom a Frantom. Václav zvyšuje skóre a v lodi končí metrový halibut. Potom aktivita rýb ustáva.
Franta si kráti chvíľu vláčením 60-gramového strieborného pilkríka, na ktorý ťahá tresky jednoškvrnné a miene. Pri zdolávaní jedného z mieňov sa náhle pod loďou objavuje obrovská plachta, ktorá na chvíľku zakryje pohľad na mieňa. Viac ako
päťdesiatkilový halibut zaútočil na zdolávanú rybu, ale nevzal ju. Tak rýchlo, ako sa ukázal, zase zmizol. Rovnaký zážitok nám opisuje Radek, ktorý za nami prichádza asi po hodine - jemu halibut vyštartoval po zdolávanej treske.
Ešte asi hodinu prechytávame hranu hĺbok, ale okrem niekoľkých metrových tresiek a jedného 70-centimetrového halibuta, ktorého ulovil Václav, sa žiadne väčšie prekvapenie už nekoná.
Okolo štvrtej popoludní prechádzame do susedného fjordu. Hĺbka 35 metrov sa opäť osvedčila. Dno je doslova vystlané treskami jednoškvrnnými. Dnes už druhýkrát jighead, na ktorého dva trojháky sa neustále vešali aj menšie ryby, vymieňam za magické oko s jedným veľkým hákom.
Zaočkovaní vírusom halibutej horúčky
Vašek je unavený a uchytaný, prút odložil do držiaka a užíva si výhľady na malebné okolie i na kŕdle delfínovcov, ktoré nás celé popoludnie sprevádzajú. Únava dolieha i na mňa a vodím nástrahu skôr zo zotrvačnosti. Keď mi na udici uviazne menšia ryba, nechávam ju chvíľu, či sa nezbaví háčika sama a keď nie, potom ju pomaly dovediem k lodi a púšťam.
Z mojej letargie ma okolo piatej vytrháva agresívny záber asi päť metrov nad dnom, nasledovaný dlhým únikom. Prút sa ohýba na maximum a z multiplikátora mizne rýchlo viac ako 20 metrov šnúry. Niet pochýb - svätý Peter mi doprial ďalšieho halibuta. A naozaj. Po štvrť hodine vylovujem chvostovou slučkou 90-centimetrovú placku, ktorú po uvoľnení háčika púšťam späť na slobodu.
Je nádherné teplé popoludnie - chytáme len v tričku a trenírkach. Až pred šiestou sa ochladzuje a ku slovu opäť prichádzajú plávajúce obleky, v ktorých sa cez deň na slniečku nedalo vydržať.
Na základňu sa vraciame večer, keď sú už všetci späť, umývajú lode a začínajú baliť. Ráno o piatej odchádzame - niektorí z nás na miestne letisko, ostatných čakajú skoro dva dni cesty domov autom. Dlhá cesta na pobrežie severonórskeho kraja Finnmark však nikoho z nás ani v budúcnosti neodradí - tunajšia príroda i rybačka majú neopakovateľné čaro - sme všetci zaočkovaní vírusom halibutej horúčky.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
