Počas krátkej pauzy pred začiatkom druhej polovice pretekov sme sa snažili čo najviac oddýchnuť. Vyhodil som von ležadlo, spacák a v momente som tvrdo zaspal. Ešteže už prestalo pršať, naopak, začínalo pražiť slniečko. Napriek tomu všade boli tony čvachtajúceho bahna. Prejazd na miesto, opäť za traktorom, som radšej zveril Rafanovi. Nemal som silu sledovať, ako moje milované auto vláčili hlbokými brázdami ako odsúdenca na smrť. Radšej som išiel člnom, ale ani to nebola prechádzka ružovým sadom. Vietor opäť zosilnel, a tak plavba proti vlnám bola viac ako náročná...
info
Kategória: Kaprárina
Vyšiel v čísle: JANUÁR 2012
Počet strán v magazíne: 5
Od strany: 28
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Prejazd na miesto, opäť za traktorom, som radšej zveril Rafanovi. Nemal som silu sledovať, ako moje milované auto vláčili hlbokými brázdami ako odsúdenca na smrť. Radšej som išiel člnom, ale ani to nebola prechádzka ružovým sadom. Vietor opäť zosilnel, a tak plavba proti vlnám bola viac ako náročná. Navyše som mal v člne aj narýchlo zložené bivaky, ktoré vietor nafukoval, takže pôsobili tak ako protiplachta. Ruky už som skoro necítil, motala sa mi hlava. Aké útrapy nás, preboha, ešte čakajú?
Ničiteľ Rafan
Nebolo ich málo. Rafan totiž v priebehu krátkej chvíle zničil niekoľko dôležitých vecí. Medzi ne nepočítam môj téglik s dipom, môj podberák či moje auto, ktoré vyzeralo ako po čiastočnej demolácii, ale predovšetkým veslo jeho člna, bez ktorého sme boli totálne nahraní. Bez motora to išlo ťažko, ale bez neho aj bez vesiel...?
Našťastie, na našom stanovišti bol k dispozícii laminátový čln, takže keď odštartovalo druhé kolo, Rafan mohol vyraziť na vytýčenie loviská. Úmyselne som poslal jeho, pretože on je v týchto veciach viac nekompromisný, takže bola šanca, že nám na vode vybojuje väčší priestor. A to sa tiež stalo, aj keď len na jednu stranu. Doprava, teda tam, kde mal chytať on, voľného priestoru toľko nezískal, ale doľava a do diaľky využil maximum, čo poloha nášho stanovišťa umožňovala. Síce na neho naproti chytajúci Maďari čosi pokrikovali, ale ako som videl v ďalekohľade, Rafan len s úsmevom pokrčil ramenami, akože sorry chlapci, ale ani trochu vám nerozumiem a ani v najmenšom nechcem rozumieť, pichol bójku a bolo hotovo.
Tým sa však nekončili jeho demolačné hodiny. Ešte než stihol položiť svoj druhý prút, zničil ďalšie veslo. Keď som videl, ako na tej plastovej škrupine pádluje ako Vinetou na kanoe, nevedel som, či sa smiať, alebo plakať. Z Rafana som ho premenoval na Demolition mana a miesto odpočinku som sa „s radosťou“ musel vydať ho zachraňovať.
Zrelí na uterák
V kroví som objavil ďalšiu pramicu, ktorá síce mala metrák, ale po tráve a bahne sa mi ju podarilo dostať na vodu. Naskočil som a išiel naproti tomu stroskotancovi, ktorého obrie vlny odnášali mimo náš sektor. Lenže už počas cesty k nemu som pochopil, že o život nebude bojovať len on, ale obaja. Pravé veslo sa totiž úplne vyvracalo, takže som mohol zaberať prakticky len na jednu stranu. Keď som sa k nemu predsa len dostal a on ku mne preskočil, mali sme spojené dve lode, z ktorých na každej fungovalo len jedno veslo, teda sme ich nemohli ovládať. Chvíľu sme boli zrelí na uterák. Vyzeralo to, že nás vietor odnesie cez všetky sektory na hrádzu, následkom čoho nás s hanbou diskvalifikujú.
Našťastie sme vymysleli spôsob, ako uviesť naše plte do pohybu. Rafan pádloval vpravo a ja som sa snažil zaberať jedným veslom na druhej strane. Trvalo to síce najmenej pol hodiny, ale nakoniec sme sa predsa len dostali ku brehu. Uplynulo päť hodín od štartu druhej polovice a my sme mali stále len jeden prút vo vode. Ďalšie nebolo na čom vyviezť.
Jazda v priamom prenose
Rafan sa však v tej chvíli ukázal ako pravý slovenský remeselník so „zlatými českými rukami“. Zo zvyšných vesiel urobil s pomocou bivakového kolíka a silných klincov dve použiteľné na jednej lodi, čím sprevádzkoval náš gumený parník. Keď s ním vyšiel na vodu, aby konečne vyviezol svoj druhý prút, prišiel záber na jeho prvú udicu, jedinú, ktorú sme mali vo vode.
Snažil som sa dostať kapra z brehu, ale to bola chyba. Chvíľu to šlo síce hladko, ale potom kapor na niečo narazil, naštval sa a vyštartoval. Pol minúty mi rinčala brzda, potom sa bez zjavnej príčiny vyslobodil háčik. „Doparoma, prečo sa nám teraz všetko kazí...“ musel som si uľaviť, pretože smoly sa na nás valila celá kopa...
Preto, keď prebiehalo prvé váženie po zmene strán, mohli sme len smutne konštatovať, že sme radi, že máme všetky štyri prúty vo vode. Ale len čo rozhodcovia odišli, rozbehol sa môj ľavý prút a po veľkom boji sme na breh priviezli takmer 14 kg kapra. Rozhodcovia sa vrátili aj s televíznym štábom, ktorý tak mohol v priamom prenose zachytiť jazdu na mojom druhom prúte.
Bomba, že by predsa len debna?!
Súboj na lodi trval viac ako dvadsať minút. Ryby tu dolu boli oveľa bojovnejšie ako pri prítoku, navyše aj ťažšie a tiež menej poškodené. Kapor sa neustále držal pri dne a len dvakrát sa zdvihol, na podobratie to však ešte nebolo. Postupne som začal preberať iniciatívu, bolo len otázkou minúty-dvoch, kedy skončí v podberáku.
Keď už sme si boli takmer istí, že ďalšia veľká ryba je naša, vyletel háčik do vzduchu a bolo po zábave. Na breh sme sa vrátili ako zbité psy. Z troch rýb, ktoré nás mohli posunúť nahor, len jedna. To bola žalostná bilancia a zavŕšenie „dňa blbec“. Ďalší deň už však bolo lepšie. Jednak sme sa konečne v noci vyspali, čo bolo úplne zásadné, navyše nám od rána začali chodiť zábery od bodovaných rýb. Záberov síce nebolo toľko čo pri prítoku, väčšina kaprov tu však mala nad desať kíl, čo nám nielenže šetrilo sily, ale predovšetkým pridávalo body.
Napriek tomu sme si nerobili veľké ilúzie. Počítali sme s tým, že nám tri tímy pred nami ešte viac odskočil. O to viac nás potešila prvá bilancia druhého kola. Okrem nás sa takmer nič nechytilo. Ani na top miestach, kde pred striedaním robili 100 a viac kg za deň a dokonca ani na jednej strane pri prítoku, čomu sme nemohli uveriť. Ryby zrejme po zmene počasia úplne prestali brať.
Z tímov, čo nás zaujímali, len ten vedúci urobil jednu rybu. Na lídra sme teraz strácali stále ešte 80 kg, ale na druhých v poradí už len 20 kg a tretí tím sme o jednu rybu predbehli. Bomba, že by predsa len debna?!
Kráľovský losos dostal prednosť
Stratégia, ktorú sme zvolili na druhom mieste, bola odlišná a dosť komplikovanejšia než tam pri prítoku. Zábery, až na ten prvý, chodili výhradne na moje prúty, ktoré som kládol kúsok od ľavej hraničnej bójky. Boli tam dve malé jamky s hĺbkou až 2,5 m, nie väčšie ako jedálenský stôl. Preto, aj keď som pomerne presne vedel, ako ďaleko a v akom smere od bójky sú, musel som vždy ísť so sonarom, aby som montáž presne položil. Niekedy mi trvalo aj pätnásť minút, než som narazil presne na ono malé miestečko.
Čoskoro som tiež zistil, že zábery prichádzajú len z nájazdu do tejto priehlbinky, t.j. z 2,2 až 2,3 m. Keď som to položil hlbšie, záber dlho neprichádzal. V celej diere bol veľmi hlboký nános. Som si takmer istý, že keby tieto miesta objavil niekto iný, udice by tam tiež nepoložil. Všetci totiž tyčami hľadali tvrdšie dno.
Tieto miestečká som vnadil v pravidelných intervaloch (každé dve-tri hodiny) približne pol kilom kráľovského lososa s patentkou. Toto boilies sme pri prítoku druhý deň vyradili, pretože prinášalo síce veľa záberov, ale väčšinou od nebodovaných rýb. Tu sme mali opäť veľa záberov, ale zároveň bodovaných. Preto som ho tu uprednostnil pred gangstrom. Nekŕmil som s ním len tesne okolo nástrahy. Snažil som sa ho rozhadzovať aj do okolia oboch dier. Proste aby neležalo len na dvoch „flekoch“, ktorých by sa ryby časom báli.
Zvyšok sektora sme vnadili úplne odlišne. Na plochu 70x30 m sme dvakrát denne rozvážali cca 10 kg zmiešanej návnady z boilies (20, 24 a 30 mm BigMiKs a Gangster) a peliet (HNV Betaín a Premium Halibut v troch priemeroch). Tým sme vytvorili pomerne veľkú oblasť pokrytú atraktívnymi návnadami s rôznou dobou rozpadu a odlišnou selekciou. Sľuboval som si od toho, že to skôr alebo neskôr pritiahne kapry z okolitých lovísk na to naše.
Frustrovaní súperi
Ďalší deň bol v plnom prúde a táto taktika nám začínala prinášať úspechy. Nemohli sme si nevšimnúť, že sme jediní, kto stále vychádza na vodu. Keďže to nikomu inému nebralo, naše zdolávačky s napätím sledovalo celé Merenye. A boli to parádne zdolávačky! Moje nové pretekárske 2,5 lb Hi-S museli Maďarov privádzať do šialenstva. Boli totiž takmer zakaždým ohnuté až do vody, takže to vyzeralo, že každá naša ryba má najmenej 20 kg. Keby som si vzal 3,5 lb, s ktorými chytám normálne, asi by som tie ryby dostal do podberáka o chvíľku skôr, ale takto som si nádherne vychutnával každú rybu, navyše okrem tej jednej, už sa mi žiadna ďalšia nevypla.
Naše vychádzky na vodu začali súpera psychicky deptať. Zrazu pretekári z druhej strany začali vyvážať udice čo najbližšie k mojej bójke, naraz kŕmili okamžite potom, čo som začal kŕmiť ja, odrazu sa snažili odkopírovať čokoľvek, čím by dosiahli aspoň zlomok našich záberov.
Muselo to byť neuveriteľne frustrujúce, chytať 5 m od mojich prútov, a pritom si ani neškrtnúť. Večer prišli rozhodcovia s televíznym štábom a dlho sa nás vypytovali, ako je možné, že ťaháme ryby ako jediní na celom jazere. Pretože ja som už dva rozhovory poskytol v prvej polovici podujatia, pôvabná reportérka si tentoraz na odpovede vybrala Rafana. Mal som z toho obavu, a ako sa ukázalo, oprávnene.
Rafan je chlapec šikovný, neuveriteľný ťahúň, ale ak má odpovedať do kamery, bolo by asi lepšie, keby mlčal, alebo odpovedal maďarsky. Nebolo by v tej chvíli vôbec neskromné tvrdiť, že máme najlepšiu taktiku, najlepšie nástrahy a najväčšiu vôľu po úspechu, všetko by najmenej z 90 % bola pravda, alebo povedať, že chytáme úplne odlišne ako väčšina pretekárov... Ale Rafan jej povedal, že ryby chytáme zrejme preto, že tu pred nami boli „nejaké trúby“, takže ryby sa tu cítili bezpečne, zišli sa sem, a tak nám teraz berú.
Zábery do prázdna
To už ma začali štvať. Keď sa ho pýtala, na čo chytáme, odpovedal, že vlastne vôbec nevie, že za to môžem ja. Zrejme zabudol na svoju alergiu na patentku, ktorej zakaždým, keď sa dotkol, tak sa vysypal, chytil vyrážku, lapal po dychu a skoro som ho musel kriesiť. Preto pri akejkoľvek manipulácii s boilies používal biele latexové rukavice, čo z diaľky muselo vyzerať, že je gynekológ, ktorý si ich cestou z ordinácie zabudol dať dole.
Po predposlednom sčítaní, asi 16 hodín pred koncom, boli karty rozdané: boli sme už o 20 kg druhí, ale stále sme strácali cez 40 kg na zlato. To síce nebolo až tak priveľa, ale vzhľadom na to, že obe predchádzajúce noci sme nemali ani píp a preteky sa končili ráno o ôsmej, to bolo v lepšom prípade na hranici možností. A to ešte za podmienky, že vedúci tím nič nechytí.
Hovoril som si, že bude zásadne dôležité chytiť do ôsmej večer, keď nám ešte v minulých dňoch chodili zábery, aspoň dve ryby. Potom pridať dve medzi štvrtou až ôsmou ráno; ani to nebolo úplne nereálne. Lenže posledné popoludnie, na ktoré sme tak spoliehali, nám nevyšlo podľa očakávania. Z ničoho nič mi začali prichádzať zvláštne zábery, ktoré sa končili zásekom do prázdna.
Ani zmena nadväzca a iná dĺžka vlasu nepomohla. Zrejme to bolo od malých rýb, ktoré chytili guľôčku len za okraj, potiahli kameň, a urobili mi tak falošný záber. Bolo to aj tým, že už nám úplne dochádzali vhodné kamene. Tie zvyšné boli také ľahké, že ich aj menšia ryba dokázala nadvihnúť. Preto som sa rozhodol zmeniť montáž a použiť namiesto kameňov olová. Lenže hneď spočiatku som urobil chybu, pretože som použil rovno 250 g...
Že by prišla naša chvíľa?
Keď som po ich nasadení ostal tri hodiny bez záberu, čo v túto dobu nebývalo zvykom, šiel som skontrolovať udice a zistil, že ťažká záťaž aj napriek opatrnému spúšťaniu vnikla veľmi hlboko do bahna a zrejme so sebou stiahla aj nástrahu, hoci tá bola na dlhom háčiku. Preto som 250-ky vymenil za 120 g olovká a kládol ich ešte šetrnejšie. Počas pol hodiny už môj hlásič kvílil ako obvykle.
Úplne som zmenil aj taktiku vnadenia. Mal som to pripravené až na poslednú noc, ale vzhľadom na okolnosti som to nasadil už popoludní. Pravidelné prekrmovanie okolia jamiek som nahradil len dvoma až tromi 30 mm guľôčkami patentky v okolí nástrahy, a to len po zábere. Tiež už sme prestali plošne kŕmiť. Spoliehal som sa na to, že sme ryby dosť pobláznili naším krmivom a teraz je na čase nedať im šancu vybrať si medzi návnadou a nástrahou. Čím menej guľôčok, tým väčšia šanca na záber. Keď som vyvážal udice, všimol som si pri hladine niekoľkých zamávaní chvostov rýb dychtivo pátrajúci po potrave.
Že by prišla naša chvíľa? Tesne pred zotmením som vytiahol dve bodované ryby, čo znamenalo, že potrebujeme ešte najmenej dve, ak vedúci tím nič nechytí. Vyzeralo to, že si na ne budeme musieť počkať do rána. Avšak stratégia pobláznenia a vyhladovania rýb priniesla ďalšie ovocie už počas noci, keď som mal takmer každú hodinu záber. A to aj napriek tomu, že minulé dve noci boli u nás i v okolí úplne hluché a aj túto noc bolo na zvyšku jazera úplne mŕtvo.
Bude to stačiť, alebo nie?
Chytil som akýsi tretí dych a rozhodol sa, že stoj čo stoj nepôjdem spať. Horšie to bolo s Rafanom. Ten sa snažil zaspať, ale ako som mal o chvíľu záber, po ktorom musel vstať a ísť so mnou, pretože sme nechceli riskovať stratu ryby, bol rozsekaný ako rešeto. Bolo mi ho hrozne ľúto. Mal sklenené oči, neprítomný výraz a preklínal svoj čln, na ktorom ma vozil na zdolávanie. Zakaždým som mu ponúkal, že mu dám do ruky prút a veslovať budem ja, ale on vždy zavrčal, že to zvládne. Snažil som sa ho motivovať, aby si previezol svoje prúty, že rozhodujúcu rybu určite chytí on, ale bol úplne vyčerpaný.
„Nie, to už musíš dochytať ty,“ povedal mi na neho nezvyčajne tichým hlasom a ľahol si. Mal som toho tiež dosť, ale predsa len som na rozdiel od neho nebol ešte na úplnom dne. Cítil som, že máme šancu. To mi dávalo silu zabudnúť na vyčerpanie a celkovú fyzickú i psychickú únavu. Predsa to teraz nemôžem vzdať, keď už sme tak blízko!
O druhej ráno sme mali v saku štyri ryby, presne toľko, koľko sme potrebovali na zmazanie náskoku. O piatej, teda tri hodiny pred koncom pretekov, som chytil ďalšieho bodovaného kapra, potom už nič. A tak sme s napätím čakali na rozhodcov, čo nám povedia. Boli sme poslední, koho išli vážiť. Mali sme obavu, čo chytil maďarský tím, s ktorým sme bojovali o víťazstvo. Keď nám ukázali ich listinu, zdesene sme sa na seba pozreli. Pribudol im totiž 13 kg kapor. Bude to stačiť, alebo nie?
To bolo vážne na porazenie!
Horúčkovito sme počítali, rovnako tak aj rozhodcovia, a obom vyšlo, že sme hodinu pred koncom pretekov viedli o necelých päť kíl. Jedna ryba teda mohla všetko rozhodnúť! Snažil som sa znovu prinútiť Rafana, aby ešte previezol svoje prúty, ale on už jednoducho nemal, tak ako ja na konci prvej polovice, kde brať. Vtom prišiel záber na môj ľavý prút. Úžasná zdolávačka, krásna ryba, lenže - 9,80 kg. To bolo vážne na porazenie! Ešte sme rýchlo vyviezli. Dvadsať minút do konca na ten istý prút znovu prišiel záber. „Môžem si zakričať, ak bude mierový?“ - pýtal sa ma Rafan. „Jasné, ak nebudeš hajlovať, tak čokoľvek,“ – odvetil som mu.
Akoby do neho niekto znova nalial sily, viezol ma tryskom k rybe. Pripravil si podberák a čo to? „Ty vole, to je pleskáč,“ uľavili sme si obaja. Za celý týždeň prišiel len jeden a práve teraz. Vrátili sme sa sklamaní späť. Ak ten pleskáč vyfúkol guľôčku 10 kg kaprovi a my teraz kvôli nemu prehráme, budeme tu po pretekoch chytať tak dlho, až ho znovu chytíme a na mieste usmažíme!
Posledné minúty sa neskutočne vliekli. Zvlášť potom, čo niekto volal maďarskému rozhodcovi. Samozrejme, že nás napadol ten najhorší scenár, že súperiaci tím práve vytiahol bodovaného kapra. Z výrazu rozhodcu to tak aj vyzeralo. Preboha, nie, to si nezaslúžime! Rozhodcovia nasadli do auta a nám bolo skoro do plaču. Ešteže jeden z nich vedel aj po slovensky. Dozvedeli sme sa, že len dostali povel na návrat na základňu, že preteky sa skončili.
Pohár pre víťaza – neuveriteľné!
S Rafanom sme sa potľapkali po chrbte. Nebolo v tej chvíli ešte stopercentne jasné, že sme vyhrali, ale bolo to veľmi pravdepodobné. A tiež to tak bolo! Usporiadateľ Tamás nám prišiel hneď po príchode k centrálnemu stanu gratulovať. Televízny štáb s nami robil ďalšie rozhovory. Štyrikrát sme vystúpili na debnu. Najprv ako víťazi dvoch sektorov, potom ako víťazi posledných dvoch dní a nakoniec aj ako celkový víťaz pretekov.
Boli sme takí unavení, že sme si to ani nedokázali náležite vychutnať. Snáď len šampanské, ktorým sme na stupňoch striekali po sebe a po okolí, nám znovu nalialo trochu energie. Pri preštudovaní výsledkovej listiny sa nám tajil dych. Ako málo stačilo, jedna nepozornosť, jedno zanedbanie nejakej dôležitej veci, a boli by sme druhí. A ako je možné, že sme v druhej polovici pretekov všetkých tak potupili? Veď sme vytiahli takmer to čo zvyšok jazera.
Pred tromi dňami sme stáli pred nesplniteľnou misiou. Stiahnuť 100 kg ryby na zdanlivo neproduktívnom mieste, keď navyše ryby na celom jazere prestali brať, sa zdalo úplne nereálne. A odrazu sme v rukách držali pohár pre víťaza. Neuveriteľné!
Prajem každému, aby si niekedy prežil svoj mission impossible. Je to drina, siahnete si až na dno, musíte sa prekonávať, ale nikdy to nesmiete vzdať. Verte, stojí to za to, je to nádherný pocit!
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
