Nezmyselnosť zákona o dobe lovu vyháňa v poslednej dobe čoraz viac rybárov za naše hranice. Je to škoda, lebo cez neskoré jesenné noci sa dajú pochytať aj u nás pekné a hlavne trofejné ryby.
info
Kategória: Kaprárina
Vyšiel v čísle: JANUÁR 2013
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 22
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Utekáme pred zákonom
Lov v neskorých jesenných mesiacoch býva vždy zaujímavý. Hovoríme, že chytiť to pravé jesenné futrovanie kaprov je proste šťastie, nie vždy sa to však podarí. Niekedy je to týždeň pred naším príchodom, inokedy sa to stane až po našom odchode. Chce to mať aj trochu šťastia.
O tom, že sa to podarí nám dvom s Palim Fekiačom, som ani nesníval, iba keď stojíme zavčasu ráno pred jeho garážou v Tornali. Vyťahovať udice na noc von z vody sa nám veru nechce, a tak máme namierené smer Maďarsko, až na samý spodok k hraniciam s Rumunskom. Takže máme zbalené a spoločne utekáme pred zákonom s cieľom chytiť aspoň po jednej rybe nad desať kilogramov.
Po zdĺhavej ceste krížom cez celé Maďarsko konečne stojíme na brehu pekného, rozlohou síce nie obrovského, ale o to hlbšieho štrkoviska s nádherne priezračnou vodou. U nás doma je chladno a miestami padol prvý sneh, ale tu je teplo a neklamem, keď poviem, že teplota bola niekde okolo dvadsiatich piatich stupňov. Manželke som sľúbil, že po príchode pošlem správu ako sme docestovali, takže hneď pripisujem, že som si zabudol zobrať krátke nohavice. Hm, to som ešte netušil, že mi bude málo aj všetko to teplé oblečenie, ktoré sa mi v tom okamihu zdalo zbytočné.
Na mieste nás čaká maďarský rybár, s ktorým sme sa predtým zoznámili a ukazuje nám miesto, odkiaľ budeme mať dosah na plytšiu i na hlbokú vodu. Mať prvotné informácie o neznámej vode je na nezaplatenie. Tiež nás upozorňuje, že ryba sa kŕmi; mali by sme používať väčšie nástrahy a, samozrejme, pevné materiály na montáže, kvôli veľkému množstvu mušlí. No, neviem, mám so sebou aj pár tridsiatok, ale že by to bolo až také horúce, sa mi nezdá, aj keď je to divá voda. Taktiež sa dozvedáme, že od šesťdesiatych rokov tu platí zákaz privlastňovania si kaprov cez desať kilogramov. Uvidíme...
Nie je na škodu viackrát kontrolovať pobalené veci
Pár cigariet a končíme rozhovor. Je po obede, a tak si musíme fakt švihnúť s rozbalením tábora. Času je málo, na samotný lov máme čisté štyri dni. Všetko ide ako po masle až do chvíle, keď Pali zisťuje, že doma nechal elektromotor aj s batériou. Paráda! Nevadí, ruky máme zdravé.
Náš maďarský kamarát však nezaváhal ani na okamih a sám nám ponúka svoj aj s batériou... K večeru teda v pohode vyvážame naše montáže. Voda je to fakt hlboká a už od brehu padá na osem až desať metrov. V najhlbšom mieste má dvadsaťdva metrov. Dno je členité; tak ako sa tu ťažilo, sú pod vodou jamy a kopce, ktorých hrany sú posiate mušľami. Tomu podriaďujeme aj naše zostavy.
Ako koncový šokový vlasec navíjam tridsať metrov 0,50 mm Factor Long Life – Fin, ktorý, ako sa ukázalo, vydržal všetky zdolávania bez ujmy a straty ryby. Samotné montáže robím z 25 lbs šokovej šnúry Direct Carp, ktorá obsahuje aramidové vlákna a je vysoko odolná voči oderu. Je to síce pre mňa novinka, ale už som vyskúšal Kordu, Kryston a rôzne iné materiály, tak prečo neskúsiť niečo nové. Samozrejmosťou sú odopínacie klipy na olovo, aby kapor po zábere zhodil záťaž a zbytočne sa netlačil ku dnu, čím by sa možnosť pretrhnutia šokového vlasca iba zväčšovala.
Múdremu neraď, silnému nedvíhaj
Patrím k ľuďom, čo si dajú poradiť. Montáže netreba podceňovať, mám už nejaké skúsenosti s podobným typom vôd, ale čo sa týka nástrah, každý máme tú svoju pravdu a o teóriách ani nehovorím. Nejako púšťam jedným uchom dnu a druhým von Paľov preklad, že Chilli by sme na háčik nemali dávať a ovocie tiež nie je tá správna voľba. Vždy to na chladnú vodu funguje, tak prečo nie teraz a prečo by to malo ťahať iba malú rybu? Som si istý, že to bude fajn, veď som dal pod háčik dvadsať štvorku a jedna nulku háčik, aj to ďalej od nástrahy, takže idem na to.
Jednu montáž kladiem do päťmetrovej hĺbky a druhú do osemmetrovej, je pekne, takže kapry ešte nebudú vyhľadávať tie najhlbšie miesta. Pali to rieši podobne. Je už tma a nejako sa ochladzuje, to by nebolo také zlé, koncom októbra je to predsa normálne, ale to, že padla hmla ako stena, mi už normálne nepripadá, nevidím na meter pred seba. Zapínam čelovku a svetlo mi ide vybiť oči. Ďalej zdesene zisťujem, že do člna preteká voda, na poslednej výprave sa nič takéto nedialo; nuž čo, keď sa darí, tak sa darí.
Pomaly nadchádza noc a je čas uložiť sa do bivaku, po tej ceste som fakt unavený. Je tu však jeden háčik a to v pravom zmysle slova a to ten môj, ten, na ktorý som si dal to svoje naj... Píííp, ešte som si nestihol ani stiahnuť vrchnú vrstvu a už letím k udici, vlastne letíme, jeden zdoláva a druhý, neviem ako to mám nazvať, snaží sa manévrovať s člnom. Ani neviem, kam sa plavíme, iba keď brnkne spoj vlascov cez očká viem, že nie sme ďaleko. Nebudem opisovať ako sme celú noc zdolávali kapry od troch do šiestich kilogramov a to nepomáhalo ani kladenie montáží mimo kŕmneho miesta, alebo úplne na slepo bez kŕmenia. Ráno zastihuje tri udice nevyvezené, tentoraz som mal toho dosť a Pali tiež.
Meníme veľkosť nástrah
Je čas na zmenu. Prerábame montáže a kvačkáme tam každý po dve dvadsať štvorky. Tuniak a Steak - to je boilies, od ktorého očakávam akú-takú selekciu. Tak isto mením miesto a po debate s domácim kamarátom kladiem jednu montáž do hlbšej, pätnásťmetrovej hĺbky, druhú do plytšej asi trojmetrovej vody. Ak je vrchná časť už ochladená, malá ryba by tam nemala byť.
Malo to niečo do seba, lebo sa mi odtiaľ podarilo vytiahnuť pár kaprov od šesť do deväť kilogramov, ale naozaj len pár, ináč moje dve dvadsať štvorky atakovali menšie kapry – pirane. Pali, ten vrhá všetko do hlbokej vody a má úspech - hneď vyťahuje rybu cez desať kilogramov. Začína sa to sľubne. Celý deň je škaredo, je zatiahnuté a chladno, tie kraťasy by mi boli nanič.
Na noc ostávam pri dvoch dvadsaťštyrimilimetrových guľôčkach, ale Paľo už pritvrdil a na jednu udicu dáva dva tridsaťmilimetrové boilies príchute Chobotnica, pričom k montáži prihadzuje pár tridsiatok. Noc je fakt chladná a sychravá, ale aspoň nie je hmla. Celú noc chytáme, kapry futrujú ako sa patrí, ale zväčšenie nástrah prinieslo svoje ovocie. Paľo chytá niekoľko kaprov od deväť do dvanásť kilogramov, a práve na tie dve tridsiatky. Ja mám iba jedného kapra niečo málo cez desať kilogramov, ale tých kaprov od osem do deväť kíl neľutujem, boli to naozajstní bojovníci.
Nad ránom končím so samotnými dvadsať štvorkami. Jednu udicu kombinujem dvadsaťštyri milimetrové boilies s tridsiatkou a na druhú udicu dávam tak isto ako Paľo dve tridsiatky, ešte že som ich zobral.
Zmenu sme neurobili iba my
Ak sme si po prvej noci povedali, že je čas na zmenu, tak po druhej si to isté povedal niekto tam hore. Ráno ešte zdolávam za relatívne pekného počasia vysokého kapra, ktorý atakuje štrnásťkilogramovú hranicu. Záber prichádza z pätnásťmetrovej hĺbky na kombináciu tridsiatky Mušle s dvadsať štvorkou Steakom.
Posledný kapor, s ktorým si fotografovanie užívam a je mi do smiechu. Poobede niekto zapína vypínač, pustil ventilátor a odišiel. Vietor, ktorý dosahoval 80 km/h a podľa miestnych správ mal trvať maximálne do večera, prestal tak osem hodín pred naším odchodom, a aby toho nebolo dosť, niekto asi pol dňa po zapnutí ventilátora púšťa aj sprchu, ale zabudol ju až do nášho odchodu zavrieť. Všetko, o čom som si myslel, že je nepremokavé, mám ako žoch. Voda ako mne, tak i Paľovi zateká za krk, popod rukávy a neviem ešte kadiaľ.
Zábery od malých kaprov relatívne prestali a konečne zdolávame aj tie väčšie, po niektoré ani nejdeme na člne, pre silný vietor a hustý dážď to miestami nie je možné, a tak aj kapry, ktoré presahujú desať kilogramov zdolávame z brehu; chce to potom vymeniť šokový vlasec, ale vydržal a to bolo hlavné. Pali však už ide do extrému: na háčik putujú tri tridsiatky do štrnásťmetrovej hĺbky, po menšie ryby sa človeku fakt nechce vychádzať na vodu v tom nečase.
Nestíhame sušiť veci, sme však veľmi vďační domácim, ktorí nám to, čo nestíhame usušiť (sušili sme iba v aute, čo nás stálo slušnú zásobu benzínu), zobrali domov a doniesli naspäť suché. Aj teraz stojím v bivaku ako ma pán Boh stvoril a vyberám z tašky nové oblečenie, keď počujem Paľov hlásič a zároveň jeho krik, že má veľkú rybu. Cez besnejúci vietor a dážď ma hádam ani nepočuje ako mu odpovedám, že som nahý a nech toho malého kapra zdolá z brehu.
O chvíľu už nepočujem nič, rýchlo dohadzujem na seba posledné veci a vybieham von. Pali je niekde na vode a mne to nie je všetko jedno. Konečne sa vracia a kričí, že ho má... Do obeda využívame chvíľu keď len slabo prší a fotografujeme Paliho nočného kapra, ktorý má bezmála 16 kg, nádhera. Do konca ešte zdolávame pár pekných rýb a potom už len cesta domov. Mokrí, unavení, ale s novými skúsenosťami. Nikdy by som nepovedal, že v neskorý jesenný čas budem chytať na také veľké nástrahy. Nechytili sme žiadnu dvacku, ale zažili sme to kaprie futrovanie a stálo to za to.
Do skorého pípnutia brutálnej jazdy, priatelia!
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
