Po krátkej noci, kde pohodu spiacich lovcov narúšal neodbytný piskot komárov, snažiacich sa prekonať ochranné plastové sieťky a dostať sa ku koristi, ktorou sme boli tentoraz my, svitlo nádherné ráno. Biela hmla sa plazila vo výške kolien, olizovala machové podhubie, potom pomaly stúpajúc postupne redla a zanechávala po sebe drobné kvapôčky rosy.
info
Kategória: Muškárenie
Vyšiel v čísle: JANUÁR 2013
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 64
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Nasledovali rýchle raňajky, expresné naloženie potrebného výstroja, z auta zaznieval pokrik nedočkavého Petra: ,,Akce, akce, jedem, kluci!“ O chvíľu sme už boli v centre Ammarnasu na moste cez Tjulán, kde práve skúšala šťastie 6-členná talianska výprava. Chytali v štýle futbalového catanača: vždy dvaja tesne pri seba, prvá dvojica chytala, druhá stála tesne za nimi a prudko gestikulovala. Posledná dvojica, ležiaca na štrkovom ostrovčeku, rezignovane čakala na svoju príležitosť. Štýl to bol pôsobivý, poňatie na môj vkus až príliš kolektívny, rybu sme ich však chytiť nevideli. Dali sme im to ako na MS vo futbale.
Víkendy iba pre domácich
Rieka Vindenlaven sa po výtoku z jazera rozdeľuje na 5 sektorov. Každý úsek je trochu iný, každý je však svojím spôsobom úchvatný. V propagačných materiáloch dominuje prvá kaskáda, mohutný prúd vytekajúci z jazera, po 300 m prechádzajúci do tichej hlbokej pláne, so žulovým jednoliatym dnom plným hlbokých rýh. Tento úsek je však zvlášť spoplatnený a môže na ňom chytať len obmedzený počet rybárov počas dňa a víkendy majú vyhradené domáci obyvatelia.
Konečne auto zastalo na malom parkovisku, pri štýlovej historickej drevenici. Nedočkavo sme prebehli brezovú alej, zaujímala nás hlavne výška hladiny. Na protiľahlom brehu sa zreteľne rysovala kamenná rímsa, z ktorej voda klesala kolmo do štvormetrovej hlbočiny. Minulý rok naše najúspešnejšie miesto. Každý tu hľadal pstruhy; bolo tam totiž obrovské množstvo odtrhnutých prívlačových nástrah. Na lipne nik ani nepomyslel. A ony tam tichučko sedeli, v tej hĺbke a rástli a rástli.
Skvelý úvod
Taktika na ten deň bola jednoznačná. Rýchlo na druhú stranu. Druhá strana rieky je v daných podmienkach to najideálnejšie riešenie. Rieka sa nedala prebrodiť, jediný dostupný čln zablokoval na týždeň Emil, žiadni iní rybári si belly boaty nepriniesli, a tak nás čakala prakticky nedotknutá voda. Len čo sme sa vylodili, nedočkavo sme začali tú panenskú kaskádu obrábať.
Miro s Ivanom vyšliapal na samý vrch úseku, kde sa tíšina menila na dravý nekompromisný prúd. Na tretí hod sa Ivanovi podarilo oklamať životného lipňa. Súboj to bol prenáramný, silu ryby znásoboval silný prúd, v ktorom ryba zúfalo hľadala útočisko. Svoju úlohu zohral aj moment prekvapenia, veď kto by čakal na úvod rybu okolo 60 cm...? Veru, tak sme ju odhadovali. Odhadovali, bohužiaľ. Ryba sa po prvom náznaku únavy, keď už išla poslušne v Ivanovom koridore, následne po zaregistrovaní lovca, znovu vzchopila, ťažný prúd sa oprel do mohutného poloblúka strieborno-modrofialových šupín a táto taktika slávila úspech. Hnaná divokou silou severskej rieky sa nezadržateľne vzďaľovala. Tentoraz zradila aj technika, pretože vždy spoľahlivý háčik nevydržal a sila, ktorej bol vystavený, ho jednoducho narovnala. Aj tak, skvelý úvod.
Potlesk na otvorenej scéne
Jediný Peter nepreplával s nami a znovu sa ponáhľal na svoje osvedčené miesto, ktoré mal aj na tejto rieke. Tu sa mu prihodilo niečo, čo ešte nezažil a možno už ani nezažije. S obrovským zápalom začal lov, nevšímajúc si okolie, zahĺbený do rybačky, ťahal rybu za rybou. Akoby tam na neho celý rok čakali, odmietali nástrahy a teraz sadli k prestretému stolu. No a spolu s lovcom si túto atmosféru vychutnával fínsky fotograf, skrytý v pobrežnom poraste.
Situácia vyvrcholila, keď Peter zdolal nádhernú päťdesiatku a následne jej daroval slobodu. Vtedy užasnutý Fín vybehol z kríkov, postavil sa pred prekvapeného rybára a potleskom na otvorenej scéne mu prejavil svoj obdiv a úctu. Jednoducho stál pred ním, usmieval sa a tlieskal. Mentalita veľmi podobná tej našej ,,slovenskej“.
No a ja som pokúšal osud na dlhej tiahlej pláni, kde sme minulý rok na sucho zdolávali ryby tiež do 50 cm. Rieka sa vtedy v pravidelných trojhodinových cykloch preberala k životu, na hladine sa najprv sporadicky, potom pravidelne a neskôr nekontrolovateľne robili obrovské krúžky a sprevádzané zvukovým prejavom, nazvem ho „mľaskanec“.
Pakomár fungoval na sto percent
Malo to svoju výhodu, hlavne keď sa zošerilo, krúžok som nevidel, ale nahadzoval za zvukom a tento spôsob bol pomerne úspešný. Rojila sa neznáma čierna muška, dospelec mi veľmi pripomínal pakomára, ale boli neporovnateľne väčšie a boli ich mračná. Neštípali, nehrýzli, no boli všade. A moje čierne ukážkové dvojcentimetrové potočníky od renomovaných viazačov sa im dosť podobali.
Ale nechutili. Občas sa pri nich ukázal nejaký zvedavec, ale ten veľmi rýchlo stratil záujem. A že lipne v Laponsku žerú všetko čo vidia a čím väčšie, tým lepšie. Všetkých 40 potočníkov som doviezol nazad, asi ich darujem niekomu, kto to tiež pôjde skúsiť na sever. Aj keď si nezachytá aspoň sa zdokonalí v hádzaní. Zúfalo hľadajúc v škatuľke som siahol po najjednoduchšom pakomárovi s polycelónovou žltou hlavičkou. Čistá náhoda. Predo mnou sa spravil krúžok ako lopata. Nahodil som asi 5 m nad zbierajúcu rybu. Záber mi takmer vyrazil Thomasa z ruky. Lipeň okolo 50 cm a bojoval ako lev. Tento pakomár fungoval na sucho takmer na 100 %. Čo krúžok to záber. Zdolávaním rýb som však poplašil ryby zdržiavajúce sa pri brehu a krúžkovanie sa posunulo tesne za hranice môjho dohodu. To bola príležitosť zapáliť fajku, oddýchnuť si.
Parašutka rozsievala skazu
Bolo to obdobie, keď vrcholila jeseň a čierne potvorky boli poslednou šancou, ako sa pripraviť na zimu. Tento rok sme tu však boli skôr, a ja som márne napínal sluch, ostril zrak, žiadny mľaskanec a ani najmenší krúžok sa nekonal. Hovoril som si vydrž, ich čas ešte len príde. V ten deň neprišiel a ani do konca výpravy som na tejto pláni nezažil to búrlivé zbieranie.
Jasné, večerný lov na sucho sme tiež vyskúšali. Všimli sme si totiž, že v dobe, keď my sme rieku opúšťali a vysmädnutí liezli do sauny, miestni rybári nakladali udice a odchádzali na lov. Neprehliadnuteľný signál, že na vode sa čosi deje. Naozaj, večer bol breh rieky plne obsadený. A spôsob lovu? Najdôležitejšie bolo veľkým lososovým prútom dopraviť mušku na ten správny druhý breh a nechať ju náhodne splavovať.
Záber sa prejavil mohutným šklbnutím. Bolo to fakt o náhode a cite dotyčného rybára. Nám sa ten spôsob veľmi nepozdával a skúsili sme niečo nové. A znovu sa prejavila správna Mirova intuícia a Ivanov neomylný výber mušky. Samozrejme, fungoval druhý breh. Sivá parašutka na 12 háčiku s bielou signalizačnou štetôčkou, rozsievala skazu a privádzala rybychtivých Švédov do zúfalstva.
Po piatom tanci to Švéd nevydržal
V podstate celú výpravu sme odchytali s 5 druhmi mušiek, každá fungovala za iných podmienok a každá bola neuveriteľne úspešná. V tieto dni prevzal žezlo najlepšieho lovca Miro a už ho do konca výpravy nepustil z ruky. Bol deň, keď on sám chytil za doobedie 16 lipňov, najmenší mal 48 cm, najväčší cez 55 cm. Švédsky kolega, chytajúci oproti nemu, stále tou istou technikou, na náhodu, po piatom Mirovom tanci radosti a následnom fotení, len rezignovane kývol rukou, sadol si na najbližšiu skalu vytŕčajúcu z vody a v teň deň sme ho už nestretli.
Tento úžasný revír sme si vychutnávali celý týždeň. Ráno sme preplavili rieku, zabivakovali v štýlovej útulničke s ohniskom a širokými drevenými pričňami, priamo s výhľadom na rieku, v pohode sme si rozliali fľaštičku kvalitného vínka, potom sme sa pomaly roztratili za svojimi životnými úlovkami. K obedu sme sa opäť stretli, pár ulovených rýb sme si na otvorenom ohnisku upiekli, vystreli sa k poobedňajšej sieste, občas očkom mrkli na rieku, ako sa darí kolegom, ak sa dáky objavili. Priatelia, nádherný týždeň, žičlivé počasie, štedrá voda, skvelý kolektív, no Miro mi ležiac na tej širokej prični povedal, že práve prežíva tie najkrajšie chvíle v živote. Myslím, že všetci sme ich prežívali.
Nastáva čas rybích raňajok
A vrchol sa ešte len blížil. Ten vrchol sa volal severský sivoň. Ryba žijúca vo veľmi drsných podmienkach, ryba plachá, ryba divoká, ryba nádherná, úžasná aj svojím sfarbením. Náš cieľ v posledný lovný deň. Horúčkovitá príprava prebehla už večer. Ráno sme už len doladili detaily a štyria nedočkaví lovci vyrazili do rannej hmly. Chrbty obťažkané belly boatmi, ovešané plutvami a potrebnou výbavy.
Ako sme stúpali brezovými lesmi, postupne sa pred nami odhaľovala krajina južného Laponska, krajina sobov, majestátnych losov, panenskej prírody, pred očami nám už bežal v priamom prenose film zahalený jemným závojom severskej machovej hmly, príbeh Percasových nádherných obrázkov, príbeh malých, drzých pískajúcich syslíkov, motajúcich sa popri lesnom chodníku.
Jazero nás privítalo už odstrojené od ranného závoja, do uší bilo neznesiteľné ticho, vetrík sa pomaly začal pohrávať s doteraz tichou čiernou hladinou. Unavení, spotení, ale šťastní sme sa podvedome objali a o chvíľu už prvý belly boat opúšťal prírodný kamenný prístav. A o ďalšiu krátku chvíľku sme už zanietene prehľadávali tajomné hlbočiny mĺkveho plesa. Dlho sa nič nedialo, len svišťanie šnúr rušilo to panenské ticho.
Prvý ho prerušil Emil. ,,Mám, mám...“ Ryba bola síce malá, ale bol to dôkaz, že tu sú a nastáva čas raňajok. Druhé ,,mám“ sa o malú chvíľu ozvalo z druhého konca. Tentoraz to bola ryba z inej ligy. Priam z extraligy. Bojovala ako z partesu. Prudké výskoky kombinovala s únikmi niekam do temných hĺbok a znovu prudko nahor, chvíľu nezadržateľne po hladine, prudký obrat a späť priamo na prekvapeného lovca, tesne popod boat, za ním výskok...
Šancu sme nepremenili
Nič netrvá večne. Kým sme s Ivanom doplávali na miesto súboja, šťastný rybár už sunul rytiera s pomarančovým bruchom do podberáka. Prvé fotenie, prvé gratulácie a aj trošku úprimnej závisti. Keď foťák doblýskal, nezlomný bojovník s hlasným šplechnutím zmizol v hlbočine.
Druhý extra ligista sa nechal oklamať o krátku polhodinku. Ruky nad hlavu opäť dvíhal prešťastný Miro. Druhá, takmer 50 cm ryba, absolútne divoká, plachá sa dala oklamať na škoricovú chlpavku ťahanú tesne pod hladinou. V tom momente sme ich nadväzovali. Tentoraz výskal Ivan. Žiaľ, ryba sa oslobodila.
Pomaly som sa plavil v pobrežných partiách, moju pozornosť utlmili protiľahlé zasnežené svahy. A práve vtedy sa to stalo: prudké, nečakané šklbnutie, pomarančový blesk letel meter do výšky, nasledovali ešte dva rýchle výskoky a čau, bol preč. Obaja s Ivanom sme ešte dostali jednu šancu, ale premeniť voči takému bojovníkovi sa nám ju nepodarilo. Dôležité však bolo, že sme mali možnosť povodiť jednu z najbojovnejších a najkrajších lososovitých rýb. Bola to tá správna bodka za touto vydarenou výpravou.
Na záver chcem len poďakovať. Vďaka všetkým zúčastneným za úžasnú atmosféru, vďaka čochtanovi za tie ryby, vďaka cestovnej agentúre PEPA za skvelé ubytovanie. A ešte jedna rada. Je najvyšší čas. Vlani tam bolo minimálne o 30 % výprav viac ako rok predtým. A každý chce chytiť svoju životnú rybu.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
