Mesiac čo mesiac, milí moji súputníci /ha, tri dlhé po sebe, také nemá nik; iba Slováci a to nie len po Silvestri/ rybárskeho naturelu, sa vám prihováram prostredníctvom Slovenského Rybára, že „pekný ten – ktorý mesiac“... a teraz mi je cťou vás pozdraviť, že „Pekný a hlavne šťastlivý, no najhlavnejšie zdravý rok 2013“. Veru, na Nový rok o slepačí krok. V našom prípade si to trošku dovolím poupraviť: na nový rok, rýb plný tok. Ha. To je básnické črevo?!
info
Kategória: Infoservis
Vyšiel v čísle: JANUÁR 2013
Počet strán v magazíne: 2
Od strany: 94
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Ozaj, keď už sme pri tých útrobách, všetko pojedené, popité, strávené? Fajn. Som rád, že ste šťastlivo prežili sviatky, a teda s chuťou do tej13-ky. Že 13-ka je pre niekoho nešťastná? Neverte tomu. Veď aj koniec sveta voľáko zahaproval a už po koľký raz. Tak čo.
Ozaj, takto medzi nami, viete čo je to PARASKAVEDEKATRIAFÓBIA? Je to strach z piatka – „13“. Nevedeli ste, čo? Ani ja. Prezradil mi to jeden môj výborný kamarát, vzácny človek, výborný kuchár, rozprávač, nesmierne sčítaný a vzdelaný... Aj keď podľa veku by mal sedieť v hojdacom kresle s fajočkou a knižkou... trt. Je v neustálom pohybe, stále voľačo vymýšľa, vylepšuje, formuje – skrátka robí všetko preto, aby sa jeho hostia na Salaši u Franka, teda u seba, cítili ako doma. Lebo predpokladá, že človek sa najlepšie cíti doma
/je potrebné sa dobre oženiť/...
Nuž teda, reč je o Norbertovi Frankovi - vrchnom veliteľovi Salaša u Franka v Starej Ľubovni a o mojom ako aj o vašom „kuchárovi na udici“. No, aby som pravdu povedal, nie celkom kuchárovi, lebo varenie mu je už len koníčkom, ale že to s vareškou vie, tak o tom vás dozaista presvedčí. Ale pekne po poriadku. A ja navrhujem, aby sme ho nechali rozprávať samého. Lebo to vie vari najlepšie.
Nuže, Norbi /ako ho všetci familiárne voláme/, spusť.
Dobre, Tuli, spúšťam. Tak v prvom rade chcem pozdraviť všetkých tvorcov Slovenského Rybára, lebo keby nebolo tvorcov a takých skvelých tvorcov, nebolo by ani čitateľov. A takých skvelých čitateľov! Takže ako hovoríme my Gorali – ZDRUV.
Svetlo sveta som uzrel 3. augusta 1943 v Kežmarských Žľaboch pod Tatrami. Pod Vysokými. Čo som ja trochár? No. Pochádzam z hotelierskej rodiny. Moji rodičia a starí rodičia v čase môjho narodenia prevádzkovali a vlastnili hotel - penzión „GUSTÁV A SYN“ vo Vysokých Tatrách, v spomínaných Kežmarských Žľaboch.
Otec vyštudoval hotelovú školu v Brne. Neskôr absolvoval zahraničnú prax v Paríži, Alžírsku, Maďarsku, Taliansku a Rakúsku, kde všade pôsobil ako kuchár. Mama a stará mama boli celý život kuchárky a to kuchárky vychýrené, ktorých chýr zaletel až za hranice domoviny a aj keď bola vojna, o hostí núdza u nás nebola.
Málokto vie, že krstné mená mám až tri: po otcovi a starom otcovi som v krstnom liste Gustáv a Helmut. No a ešte Norbert. To nemám po nikom. To som ja a tak ma aj celý život volajú.
A prišiel „Víťazný február“, rok 1948 a hotel – penzión bol znárodnený a moji rodičia začali úplne od začiatku. Ale už nie na svojom vlastnom, ale na panskom, vravelo sa vtedy tomu, že štátny podnik. No boli to fachmani telom i dušou, všetko robili srdcom, snažili sa pracovať poctivo a zodpovedne, tak, akoby robili na svojom majetku. A ja som túto čestnosť, lásku ku gastronómii a všetky skúsenosti z tejto oblasti zdedil po nich. Veru, ako sa vraví a pravdou i je - nepadlo jablko ďaleko od stromu.
Dá sa povedať, že pôsobím v gastronómii od narodenia. Pričuchol som k tomu. No stále viac a viac mi čosi našepkávalo že „nebudeš ty Norbi ani kuchár, ani čašník, ani hotelier. Ty pozdvihneš gastronómiu iným spôsobom.“
Nemali sme mraziace a ani chladiace boxy. Veľké a hrubé ľady sme sekali na potoku, aby sme tým chladom čerstvosť obživy ako tak zabezpečili. Ale to sa dalo len v zime. No čo v letných horúčavách? A tak som sa rozhodol, že sa priučím chladiarčine, elektrikárskemu remeslu a že budem robiť montáže gastronomických chladiarenských zariadení. A tak sa aj stalo. Po vyučení som v tomto odbore pracoval 10 rokov. Keď som mal 24 rokov, mal som ťažký úraz, mal som na mále /čo tam po tom, som tu a rád/... Ale koreň Frankov je tuhý. A ako som sa tak v tom špitáli zotavoval, pochopil som, kam patrím. Tam, kde môj dedo, otec, mama... pochopil som, že tak ako oni, i mne prináleží rozdávať ľuďom radosť, pohodu, lásku. A že láska ide cez žalúdok, to u Frankov platí dvojnásobne.
Norbi, tak s tým sa nedá nesúhlasiť, ale čo ty a ryby?! Veď si vyrastal pri horských potokoch, vtedy ešte plných rýb, teraz ti za chrbtom tečie rieka Poprad...
Neruš a jedz. Alebo pi. Alebo oboje. Na rozprávanie som tu teraz ja. Ale dobre, že spomínaš ryby. Priznám sa, že ako malí šarvanci sme chodili na potok na „podkameňáky“. No keď som chytil prvého a naše pohľady sa stretli a tie jeho boli také voľáke posmutné... no čo vám poviem, i slza mi vykanula a odvtedy som nechytil ani šupinku. Zato však jedlá z rýb mám veľmi rád a ešte radšej ich pripravujem. Síce amatérsky, ale s o to väčšou láskou. Profesionálne sa tomu venuje môj syn Robo, čiže ďalšie jablko nie ďaleko od stromu odkotúľané. Zaujímavé, som mu otcom i šéfom zároveň. A neposlúcha ani jedného. A má recht. Veď je môj. Hahaha.
Mal som 26 a začal som robiť v rekreačnom zariadení v Ružbašskej Miľave a od roku 1970 som už bol vedúci. Hm. Vedúci... predsa len som mal ešte dačo spoločné s rybami. Na Miľavu chodilo veľa rybárov, hlavne z Přerova, Ostravy či Valašského Meziříčí a ja som mal v kompetencii predávať im povolenky na rybolov. A keďže to boli vždy pánske jazdy, tak len pili a jedli a hlavne pili a nie vždy to sadlo. Skrátka ryby neulovené, no zato nakŕmené.
Potom prišiel hotel Vrchovina, ďalšia štátna „sranda“, ktorej som bol vdýchol vážnosť a dôstojnosť a nechal kus srdca, ale hlavne – a to hlavne zdôrazňujem - v 1996-om sa predo mnou zjavila „Narnia“ - moje Kráľovstvo. Salaš u Franka. Ono, bol to voľakedy motorest, potom istý čas nemal gazdu, nuž motorest chátral a chátral... a toť som si spomenul na deda, i otca svojho a vravím si „Norbi, toto je výzva pre teba“...a neľutujem. Neľutujem, lebo vidím tých spokojných hostí... ale čo vám budem hovoriť. Príďte do Starej Ľubovne, pozriete si Hrad, skanzen, skočíte do Litmanovej, či už si v zime zalyžovať, alebo na horu Zvir a od hriechov očistený, či vylyžovaní, ale hlavne vylačnutí a vysmädení zavítate k nám, na Salaš u Franka, ktorý už formujem 13 rokov. A že sa u nás budete cítiť dobre, za to vám ručím. Ba čo viac, budete si osobne môcť vyraziť svoju vlastnú – vlastne moju vlastnú menu: „Salašnícky Frank“.
No a už ma nezdržiavaj, povedal som toho akurát dosť, idem ďalej formovať. Zdruv!
Mne neostáva len súhlasiť, veď inak by som sem už vari desať rokov rok čo rok nechodil. A formovať, to on vie. Tak, ako vyformoval aj – neuveríte – Kočovnú Kolibu U Franka, ktorú počas svojej návštevy Slovenska navštívila aj britská kráľovná Alžbeta II.
A ešte jedno, čo si nesmierne na Norbim vážim. Že nedopustí na svojom Salaši žiaden polotovar. Všetko je robené priamo na Salaši, ručne a hlavne s láskou. Presne tak ako aj to, na čom som si u Franka pochutil aj tentoraz. A to na „Salašníckom halászlé“ a „Frankskom pstruhovi pečenom v pahrebe“. A verím, že si pochutíte aj vy. Toť je návod ako na to. Čiže recepty. A že Norbi Frank je neustále v pohybe, tak takisto aj jeho recepty nepotrebujú nijaký podrobný rozpis. Veď posúďte sami.
A ja sa už na vás teším v najkratšom to mesiaci roka s ďalším kuchárom na udici... no, keby len kuchárom, ale akým rybárom?! A pôjdeme za ním ešte trošku ďalej, vlastne vyššie, tam kde sa muchy otáčajú, do srdca Pienin, do Lesnice, za kráľom Goraľov. No viac neprezradím.
Salašnícke halászlé
Uvaríme vývar z bielych rýb. Do vývaru pridáme hlavy a chvosty zo šťuky, kapra a zubáča, paradajky, papriku, cibuľu a feferónky. Varíme minimálne 1,5 hodiny na miernom ohni až do rozvarenia.
Do kotlíka dáme olej, cibuľu – orestujeme, pridáme štipľavú maďarskú červenú papriku, zalejeme ¼ vývaru z bielych rýb. Kapra, šťuku a zubáča nasolíme, vložíme do kotlíka a zalejeme ostatným vývarom z bielych rýb. Povaríme 20 minút. Pred dokončením pridáme mlieč a ikry. Ochutíme soľou, feferónom a podávame tak, že na jednom tanieri musí byť kúsok šťuky, kapra aj zubáča.
Do halászlé sa môžu pridávať zemiaky a sladká smotana na zjemnenie.
Frankský pstruh pečený v pahrebe
Pstruha vypitveme, umyjeme, nasolíme a okoreníme.
Vopred si uvaríme zemiaky v šupke. Do alobalu vložíme uvarené zemiaky narezané na plátky. Pridáme čerstvú papriku, paradajku, osolíme, okoreníme čiernym mletým korením, polejeme trochou oleja a premiešame rukami. Navrch dáme pstruha, do ktorého vložíme čerstvú papriku, paradajku, petržlenovú vňať a strúčik cesnaku narezaný na plátky.
Do pstruha pridáme plátok masla, alobal uzavrieme a pečieme v pahrebe 20-30 minút.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
