Rozhodol som sa, že vyrazím na obľúbený úsek rieky Nitry. V chladných mesiacoch hľadám práve klenot tejto rieky, podľa kamoša Miloša „zakladateľov revíru“ jalce hlavaté.
info
Kategória: Prívlač
Vyšiel v čísle: JANUÁR 2013
Počet strán v magazíne: 3
Od strany: 33
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Táto rieka na tomto úseku je silne regulovaná a dosť často navštevovaná rybármi. Počas zimy sa však tlak na túto vodu zníži a vtedy si rád robím prechádzky vedľa nej. Dlhé kilometre po jej brehoch budili vo mne zaujímavé myšlienky. Kto to bol za človeka, kto sa rozhodol dať vyrúbať ten jeden rad stromov, čo bolo útočiskom rybárom na brehu tejto rieky? Práve tie staré silné stromy, ktoré už vyrástli aj nad vodu a dávali domov všelijakým tvorom, z ktorých padajúce chrobáky alebo plody živili naše ryby, boli najväčším problémom? Viem, že bola záplava, ale keď chyba je v jednom jedinom rade stromov, tak by bolo dobré zamyslieť sa nad sebou a nad povodňovou ochranou.
Bohužiaľ, teraz žiadny z našich tmavozelených kamarátov, ochranárov čiernej smrti nechránil domov veveričky, ďatľa či rybárika. Vyzerá to tak, že „cenná časť“ stromu bola odstránená a ostatok zabudnutý. Z veľkých, silných stromov ostali len pne. Ale ako vieme, príroda žije a chce žiť, takže nové konáre - stromčeky vyrástli zo starých koreňov. Džungľa tenkých konárikov všade, horko ťažko sa cez ne dostanem k vode, kde vidno konáre popadané. Toto bolo asi jediné pozitívum celej akcie.
Zmena taktiky
Prechytávam už tretie či štvrté zátišie a nič, žiadny pohyb na vode a ani cez polarizačky nevidno rybu. Ale akoby mávnutím čarovnej paličky za jedným mostom vidno jalce, nie veľké, ale jalce. Mám so sebou UL-ko. Na takéto akcie nenosím veľa, dokopy dve škatuľky, veď kto by chcel vláčiť so sebou 5-kilový kufor plný umeliny? Takže z toho mála si vyberám jedného z favoritov: L minnow.
Ako sledujem vodu, z času na čas vidno aj nejaké tie väčšie ryby, rýchle zbrojenie a šup dole priamo k vode. No áno, brehy sú tu 2-3 metre vysoké a strmé. Keďže chcem loviť, tak je potrebné sa dostať aj dole k vode, najčastejšie po zadnej časti tela. Prvé hody sú vždy zaujímavé lebo vtedy je šanca na veľké úlovky; potom, čo už rozhádžem vodu alebo chytím nejakého krpca, staré kusy ostávajú ostražité.
Hádžem priamo k druhej strane pod breh a ťahám pomaly cez prúd. V zime ich spomalené reflexy musíme zakombinovať do lovu, takže vhodné sú len nástrahy, ktoré je možné ťahať čo najpomalšie. Mne v poslednej dobe vyhoveli tie na obrázku, lebo aj pri najpomalšom ťahaní robia istý pohyb, ale zasa nie príliš! Veľmi agresívny chod dokáže byť v zime aj odpudzujúci. Hádžem – ťahám – hádžem – ťahám, takže kolotoč sa začal, ale žiadna reakcia.
Veľký kameň vo vode, také tri metre podo mnou je zaujímavé miesto, konštatujem. Keby som bol veľkým jalcom, ja osobne by som bol tou silou, ktorá tam ten kameň umiestni, aby som sa za ním mohol skryť. Zmena taktiky - hod kolmo aby som presondoval ten kameň.
Hra nie je férová
Šnúra sa už približuje ku kameňu a adrenalín vzrastá. Asi každý vláčkar vie, aký je to pocit keď naše zlatíčko, najlepšia nástraha sveta (lebo aktuálne tá je na konci nášho vlasca) sa približuje k vysnívanému miestu záberu, odkiaľ vyštartuje obrovský jalec aby pomalým ale istým útokom ukončil život neznámemu plávajúcemu objektu. A je tam, akurát ju ťahám vedľa kameňa... a nič. Zaujímavé a priam neuveriteľné. Ryby predo mnou, najlepšie miesto vyskúšané a NIČ? Veď ako takto poviem známym, že som si parádne zachytal, toto dobré nebude. Kameň skúšam ešte 5-6-krát, ale zase nič.
A aj keď vidím jalce, ostávam bez kontaktu, takže hra nie je férová. Rozhodnem sa o zmene voblera, ale aj farebného odtieňa. Päťcentimetrové austrálske čudo vyzerá dobre a dokonca je aj čierne a jalec má rád čiernu farbu. Takto som sa ja pekne porozprával s „vobíkom“. Novo vyzbrojený som sa rozhodol aj pre zmenu miesta, takže leziem späť na breh a začínam sledovať vodu.
Troška nižšie, áno, ten konár, to bude ono. Ten konár bol takých 20 metrov nižšie, ale dostať sa k nemu bolo priam nemožné. Ako som na začiatku spomínal, moji kamaráti „drevorubači“ sa po ukončení svojej roboty o nový porast už nestarajú. Iné neostáva, na štyri a cez tie kríky. Chvalabohu, že ma nikto nevidel, najmä poľovník, lebo by myslel že som nejaký diviak. Aj keď časté nadávky a hlasné rozmýšľanie o vymenovaní asi všetkých gréckych bohov by ma určite rozlíšilo od zveri.
Po preplazení tých 20 metrov sa dostávam na miesto. Pomaly sa šmýkam dole k vode a vyberám si stanovište. Predchádzajúce pocity sa opakujú s tým rozdielom, že spoza konára sa vynára jalec a ide pomaly za mojou krásavicou. Sledujem ako pomaly ide za voblerom a nič, už ho mám pred nohami, je to krásny kapitálny kus. Len čo ma však uvidí, v momente sa otočí a zmizne, infarktová situácia.
Krásny, obrovský nitriansky jalec!
Ďalší hod, troška nižšie a pomalé navíjanie. Už som tam, áno je to na mieste... a vtedy sa vynorí zasa jedna. Pomaly ťahám „vobík“, ide za ním. Nadväzujem psychický kontakt a posielam myšlienku - ZÁBER! A vtedy sa otvorila obrovská papuľa kde mizne moja nástraha. Ani neviem ako som sekol, ale prvý výpadok je dosť veľký. Z konárov sa rozletel kŕdeľ podobných jalcov, ale on vyštartoval práve tam.
Držím čo môžem 10-ka šnúra je dostatočná, ale 14-ka fluorokarbón ako nadväzec je už niečo horšie. Otáča sa, vyráža hore prúdom do ďalšieho konára, ale zase ho otáčam. Pomaly ale isto začínam vyhrávať, až ho nakoniec priťahujem k nohe, hmatnem pod brucho a dvíham. Krásny, obrovský nitriansky jalec! Len jedna ryba zdolaná, ale niekedy stačí aj toto. Ako pozerám, vobler sa nejako dostal mimo úst ryby, aj keď som ju videl zmiznúť v tej obrovskej bielej diere, dokonca aj jeden z háčikov sa vyhol.
Po pustení ryby som rozmýšľal, čo ďalej, veď by snáď aj stačilo. Niekoľko kilometrov v nohách, jedna prekrásna ryba. Rozhodujem sa pre pokračovanie. Po presunutí na jednu plytčinu sa rozbúri iný svet. Jalce tak do 30 cm útočia na vobler ako besné, takže si nakoniec parádne zachytám. Zaujímavé je, že aj keď som mal so sebou niekoľko voblerov, fungovali len tie, kde bolo dostatočné množstvo čiernej farby; v tomto niečo bude.
Cestou naspäť sa zastavujem pri strome a plazím sa späť k tomu konáru pod vodou. Jalce mali niekoľko hodín na upokojenie sa, takže pomaly sa vracali. Vidno, že toto je ich TOP miesto, sú to jedince, ktoré si tykajú aj s mojím dedkom a malé kusy medzi seba nepustia. Po takých 10 minútach, čo mi začala byť zima na zemi, definitívne končím. Na dnes s nimi uzavriem mierovú zmluvu na týždeň, ale potom som tu zas.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
