Orava
V špičke prúta pocítim jemné zaťukanie. Chvíľu zaváham. Stačí stotina sekundy a na zásek je už neskoro. Bol to skutočne záber? Alebo sa mi to len zdalo? V tejto krutej „oravskej“ zime som si vôbec nie istý. Chcem skontrolovať mušky, no šnúra sa nedá stiahnuť. Úplne zamrzla. Aj očká. Skrehnutými prstami lámem drobné koráliky ľadu, aby som sa dostal k nadväzcu. To, čo nachádzam na konci, ma už vlastne, vôbec neprekvapuje. Mušky sú tiež v ľade…
info
Kategória: Muškárenie
Vyšiel v čísle: JANUÁR 2016
Počet strán v magazíne: 3
Od strany: 38
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 08.09.2016.
Oravská zima
Opatrne ich vyslobodzujem z ľadovej škrupiny a pokračujem v love. Vonku je treskúca zima, mráz takmer mínus pätnásť. Rieku po okrajoch začína uzatvárať ľadový príkrov. Po hladine plávajú zrazené kúsky snehu a ľadu – sriene. Všetko je úplne zamrznuté. Zdá sa, že aj ryby. Stojím po pás zabrodený v mojej prekrásnej Orave a obdivujem jedinečné prírodné scenérie. Rieka tichučko šumí svoju pokojnú pieseň. Nado mnou sa vypína obrovské bralo s majestátnym Oravským hradom. Prekrásny čas… Až na tých mínus pätnásť.
Krásna zimná idylka pri rieke.
Orava pri Krivej.
Stretnutie
Nevadí, nevnímam čas, chlad ani mráz, len čaro zimnej rybačky. Ďalej usilovne odmrazujem mušky, šnúru, očká. Pár hodov a znova. Pomaly sa presúvam kúsok nižšie po prúde, aby som na mieste celkom nezamrzol. Jeden neopatrný krok a takmer plávam. Uf, až teraz mi skutočne prešiel mráz po chrbte. Žiadne zábery, ani len to neisté zaťukanie, akoby tu ryby ani neboli. Skúšam vymeniť mušky. Udicu kladiem na ľadový okraj, aby som mal ruky úplne voľné. Aj tak mi to trvá dlhé minúty. Chcem pokračovať v love, ale nejde to. Udica mi primrzla o ľad… Dvíha sa studený vietor. Znásobuje pocit chladu. Je najvyšší čas ísť domov. Aj láska k prírode, rybačke, k rieke musí mať predsa svoje hranice. Alebo je to už fanatizmus?
Zo zamyslenia ma preberajú neďaleké hlasy. Srdce mi zaleje pocit radosti, keď rozoznávam známe tváre prichádzajúcich priateľov, hlavatkárov. Prišli sa rozlúčiť s riekou. Úlovok by, samozrejme, potešil, ale o to teraz, v závere sezóny, predsa až tak nejde.
Chvíľu sa zhovárame a potom opäť svojimi nástrahami brázdime vodu. Ja s muškami, oni s voblermi, veľkými ripermi, blyskáčmi. Je to kľučkovanie medzi srieňmi, ktoré vytrvalo dvíhajú každú nástrahu ku hladine. Len zmrznuté voblery s dlhými lopatkami sa dokážu pretlačiť takmer na dno. Ja si už netrúfam meniť svoje ľadové mušky za nové vzory. Miniatúrne lipňové nymfy som už dávno nahradil ťažkými záťažovkami s volfrámovými hlavičkami. Ostročervený pakomár predstavuje viac menej už len provokáciu pre zamrznuté ryby.
"Blázni", pomyslí si náhodný okoloidúci. My vieme svoje...
Aj vobler dostáva počas zimy "do tela".
Stále to nevzdávam
Stretnutie mi dodalo úplne novú silu, hrial ma pocit radosti. Nedalo sa mi odísť od vody. Akoby aj mráz na chvíľu poľavil. Na končekoch prstov som prestal cítiť chlad – „zostala len bolesť“. Tak toto je už naozaj posledný hod, stále som si opakoval… Nakoniec ma nepretržitá séria posledných hodov skutočne odmenila. Na konci šnúry sa niečo pohlo. Asi podustva, alebo mrena sa zachytila za bok, pomyslel som si. Ba ani vtedy, keď sa krásny, takmer polmetrový potočák objavil na hladine, nedochádzalo mi, čo sa vlastne deje. Až keď prudko vyrazil dolu prúdom a šnúra cez zamrznuté očká prskala kúskami ľadu, pochopil som. Tak predsa, aj v takejto zime ryby berú! Udica sa prehýba do neuveriteľných kriviek, no nadväzec stále drží. Toto nemá so zdolávaním nič spoločné. Je to lotéria, kto viac vydrží, čo povolí… Po chvíli, zdá sa, že mám mierne navrch a priťahujem pstruha bližšie. Vlastne cúvam dozadu, pretože so zamrznutou šnúrou ani nepohnem. Navijak je úplne zbytočný. Pstruha dostávam na plytčinu, rýchlo fotím a púšťam späť na slobodu. Orava, ďakujem. Ešte chvíľu sa prechádzam okolo vody. Nemôžem sa nabažiť zimnej krásy. Cestou domov zastavujem na svojich obľúbených miestach, robím pár fotiek. Posledná tohtoročná rybačka, rozlúčka s riekou. Je smutná, ale krásna.
Orava pri Krivej.
PS:
Pri silvestrovskej oslave mi jeden rodinný priateľ- nerybár, nadšene rozpráva zaujímavú príhodu: „Jaro, viem, že si fanatik do rýb, ale toto si ešte určite nevidel. Predvčerom, idem autom okolo Oravy, vonku je neuveriteľná zima, určite aspoň mínus pätnásť a predstav si – v strede rieky stojí rybár. Úplný blázon, po pás zabrodený v ľadovej vode. Vieš, tak trochu mi ťa pripomínal… Ďalej už nepokračoval. Len sa na mňa skúmavo zahľadel a, pochopil…
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
