Rok 2015 ubehol doslova ako voda a väčšina z nás, okrem tých „najpozitívnejších“, sedí za počítačom alebo fotoalbumom pekne v teple domova a rekapituluje ako sa nám tento rok pri vode darilo. Niektorí sme boli úspešní, niektorí menej, niekto si zdvihol osobák a niektorí ešte v týchto dňoch odstraňujú pri vode ľad z očiek svojej prívlačky /ako aj ja/.
info
Kategória: Kaprárina
Vyšiel v čísle: JANUÁR 2016
Počet strán v magazíne: 5
Od strany: 62
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 08.09.2016.
Nuž rybárčina je ozaj ťažká diagnóza. Ale ženie nás neustále vpred za novými zážitkami a stále väčšími výzvami. Ja tiež nie som výnimkou a ak dovolíte, v nasledujúcich riadkoch vám trocha priblížim ako sa mne a mojim priateľom počas uplynulého roka darilo aj nedarilo na „ťaženiach“ po našom veľtoku – Dunaji.
Najskôr až v júni
Ako prezrádza medzititulok, Dunaj sa tento rok rozhodol, že naše rybárske plány zostanú do začiatku leta nesplnené. Prudké kolísanie hladiny, enormne vysoké vodné stavy a prietok dali červenú aj tradičnému jarnému otváraniu sezóny na tomto revíri. Prvá plánovaná výprava na štyri dni prišla až v júni, keď síce výška hladiny nebola najideálnejšia, ale druhý pól pomyselného magnetu ťahal ako besný. Plánoval som sa usadiť na jednom nádhernom mieste medzi deltami riek Hron a Ipeľ. Toto miesto ponúka kvôli zúženému korytu medzi brehom a ostrovom trochu extrémnejšie podmienky na rybolov /ozaj silný prúd/, ale tie vyvažuje krásna prírodná scenéria, ktorou sa môžete na tomto mieste pokochať, a ničím nerušené súkromie. Na úvod sme vyrazili v zložení ja a môj synátor. Kvôli zvedavosti, či bude toto miesto voľné, sme vynechali aj zastávku u dunajského vlka Laciho a „fishtalk“ sa teda nekonal. Na moje veľké prekvapenie a synčekovu radosť bolo toto miesto voľné, tak sme zakotvili naše „fishing vehicle“ a prehliadli terén. Vyšší vodný stav nám hral do karát, nakoľko voda zaplavila pobrežné skaly, ktoré za normálneho vodného stavu dosť komplikovali podoberanie rýb z brehu.
Môj pleskáčový sprievod
Po postavení základného tábora som na úvod pomocou kŕmnej rakety obligátne zakŕmil zmesou varenej kukurice a repky, na háčiky napichol ochutené kukuričky, do kŕmidla riečnu hnedú zmes od mojej obľúbenej značky Timár a mohlo to letieť do prúdu. To isté sa udialo so synovým prútom, ktorý sa na tejto výprave rozhodol, že sa začne učiť nahadzovať. Ja som s tým tiež začal v jeho veku /7 rokov/. Hneď na úvod pri Vladovej návšteve, ktorý na susednom mieste končil výpravu, sa na breh pozrel pekný exemplár pleskáča. To som ani netušil, že pleskáč bude rybou, ktorá ma bude v roku 2015 najčastejšie na mojich dunajských potulkách sprevádzať. „Pleskáčobranie“ pokračovalo aj po príchode mojich priateľov až do konca výpravy, najväčší exemplár mal 61 cm, ale potešili všetky. Na záver výpravy sa mi tesne pri brehu vypol pekný, odhadom asi 4-kilový šupík dlhej dunajskej formy ale, pochopiteľne, aj to patrí „k tomu“. Všetky moje ryby putovali po ulovení a ošetrení späť do svojho živlu. Ak to môžem zhodnotiť, výprava sa vcelku vydarila a bol to super relax v lone prírody. V júni sa však lepšie darilo Lacimu, ktorého svojou návštevou na brehu poctili najstarší obyvatelia Dunaja – jesetery, ktorých ulovil niekoľko, najväčší z nich mal 85 cm a vážil niečo cez 6 kíl. Týmto žijúcim dunajským fosíliám predchádzal úlovok nádherného dlhého kaprieho šupináča s mierami 86 cm a 12 kg.
Dunajský pleskáč na feeder.
„Júlová sahara“, a tak ďalej
Ako všetci vieme, rok 2015 nás poctil extrémnymi letnými teplotami, ktoré sa premietli aj do aktivity rýb. Presnejšie povedané, ryby v Dunaji boli voči prijímaniu potravy totálne letargické. So synom sme síce podnikli v zúfalstve jednu trojdňovku, ale keď som pozrel na teplomer, ktorý pri vode ukazoval popoludní 40,6 stupňov Celzia a o druhej nadránom 28, dúfal som tajne aspoň v záber amura, ktorému táto „mikrovlnka“ vyhovuje. Nakoľko sa však žiadny záber napriek nášmu taktizovaniu ani po dvoch dňoch nekonal, putovali sme so zvesenými hlavami domov. Jedinou náplasťou bolo osvieženie v príjemnej dunajskej vode. No ale čas išiel ďalej, teploty neklesali a nás čakali ďalšie dunajské dobrodružstvá. Na konci júla sme mali s rodinkou a priateľmi naplánovanú spoločnú dovolenku pri Dunaji s ubytovaním v chate priamo pri vode. Samozrejme, to sa nemohlo obísť bez rybačky a všetkého, čo je s tým spojené.
Mimoriadne vydarená akcia
Z minulého roka sme oprášili poznatky, ktoré hovorili, že na tomto úseku si s našimi kaprími plánmi neškrtneme. Voľba padla na prívlač a lov na rybky, keďže v tomto úseku sa to boleňmi priam hemží. A že týmto rybám odvaha nechýba, svedčí aj to, že typické šplechoty robili tieto sympatické ryby len meter od našich kúpajúcich sa detí, ktorým sa to náramne páčilo. Po mojich dvoch večerných a jednom rannom neúspešnom pokuse s prívlačkou v ruke sme usúdili, že najlepšia voľba ako sa dostať boleňom na kobylku, bude lov na živé rybky. Deťom sme vyhlásili preteky v love beličiek, ktoré dopadli nadmieru úspešne a následne nato leteli rybky späť do Dunaja, avšak s oceľovým šperkom v chrbte… Behom hodinky sa náš odhad taktiky potvrdil a na breh sa pozrel pekný 65 cm bolení krásavec. Do konca nášho chatového pobytu sa nám ich podarilo oklamať na živú rybku ešte niekoľko. Túto akciu som zhodnotil ako mimoriadne vydarenú. Deťom bolo fajn, manželkám taktiež a nám sa podarilo prekabátiť niekoľkých obyvateľov Dunaja.
Boleň z dovolenky.
Dunaj vs. feeder
Začiatkom augusta sme si spolu s priateľmi naplánovali každoročnú spoločnú týždňovú stanovačku na Dunaji, ktorej neoddeliteľnou súčasťou je aj rybačka. Voľba padla na jedno krásne miesto, kde sme skoro pred 15 rokmi začínali naše putovania po veľtoku. Ja spolu s rodinkou som prišiel na toto miesto s jednodňovým meškaním kvôli manželkiným pracovným povinnostiam, ale počas čakania som aspoň zistil nejaké tie informácie o možnostiach lovu v tomto úseku. Priatelia, ktorí už boli na mieste, mi oznámili, že kvôli minimálnemu prúdu budú bohato postačovať „feederky“. Hneď som si spomenul na titulok článku Ľudovíta Tamáša – Dunaj a feeder: Dokonalé spojenie. Tak som teda zbalil jemné náčinie, nejaké nástrahy, krmivo a išlo sa. Po postavení stanu a „zabydlení sa“ som postavil aj prúty do stojana a zakŕmil kilečkom peletiek príchute sladká kukurica. Použil som moje obľúbené krmivo Timár príchute med a na háčiky putovali ochutené kukuričky doplnené umelými dipovanými kostniakmi. Potom to už mohlo letieť do pomalého prúdu a ja som sa pripojil ku svojej kúpajúcej sa rodinke, nakoľko teploty opäť neboli ďaleko od 40-ky a na brehu to bolo na nevydržanie. Lenže dlho som sa neomočil nakoľko asi po 10 minútach sa ozval jeden z prútov a ja som musel z vody von. Po krátkom súboji /nakoľko som lovil asi na 25 metrov/ s jemným náčiním sa na brehu ocitol pekný exemplár pleskáča s dĺžkou 61 cm. Potešil som sa, manželka spravila pár foto a ja som usúdil, že lov týchto „lopát“ na feeder je naozaj pasia a niekedy je dobré odložiť ťažké zbrane do skrine. No a takto to pokračovalo celé 4 dni, počas ktorých sme spolu s priateľmi ulovili celkom slušné množstvo týchto pekných rýb v mierach od 50 do 65 cm. Ryby sa nám celkom dobre držali na kŕmnom mieste vďaka pravidelným dávkam peliet a varenej kukurice. Opäť som bol spokojný, nakoľko aj rodinka zrelaxovala a ja som sa tiež pozrel na zúbok niekoľkým dunajským rybám.
Ideme do hlbočiny
Ešte v júli počas pobytu na chate som mal veľké nutkanie navštíviť len tak bez prútov jeden úsek Dunaja, kde som pred rokmi rybárčil. Výsledky lovu na tomto mieste som mal vtedy síce mizerné, ale skoro 10-metrová hlbočina predsa niečo musí skrývať a mne to proste nedalo. Počas dopĺňania proviantu v miestnych potravinách som sa rozhodol, že s kamarátom Marekom nepôjdeme hneď späť na chatu, ale sa na to miesto ideme pozrieť. Len tak, bez prútov. Vyzeralo to tam presne ako pred rokmi, za kamennou hrádzou skoro stojatá voda, ktorá veštila hlbočinu, oproti ostrov, za ktorým plávajú lode a bol tam aj pohyb rýb na hladine. Cieľ môjho ďalšieho dunajského putovania bol jasný. Koncom augusta keď už teploty ukazovali „lehce“ nad tridsať, som oslovil môjho kolegu z práce – taktiež rybára Romana – či by súhlasil s nejakou dunajskou trojdňovkou. Odpoveď bola, samozrejme, áno a spoločne sme sa zhodli, že kvôli nízkemu stavu vody to bude najlepšie práve na spomínanom mieste. Pripojili sa k nám aj ďalší priaznivci Petrovho cechu – dvaja Radovia a jeden Tomáš.
Medzipristátie na delte Hrona
V tejto zostave sme koncom augusta vyrazili v ústrety ďalšiemu rybárskemu zážitku z nášho veľtoku. Keďže som mal spolu so synom náskok o jeden deň a doma sme sedieť nemienili, rozhodol som sa, že pred stretnutím s ostatnými spravíme menšie „medzipristátie“ na delte Hrona. Popoludnie a celá noc sa niesli v znamení množstva záberov od neúnavných dunajských „lopát“, avšak žiadny kaprík či amur na obzore. Na druhý deň ráno sme sa so synom presunuli doplniť zásoby proviantu a vybrali sa na dohodnuté lovisko. Po telefonickej konzultácii s Romanom som nakoniec vybral „flek“ s hĺbkou približne 4 metre, ktorý sa zvažoval pri hranici prúdu do plytčiny. To sa nakoniec ukázala ako celkom dobrá voľba, nakoľko na hrane dvoch hĺbok sa zachytávalo naše krmivo, ktoré tam odnášal mierny prúd. Postavili sme základný tábor, napichli na háčiky ochutené kukuričky, do kŕmidiel natlačili Romanov špeciál doplnený melasou a prúty putovali do hlbočiny.
Aj sklamanie patrí k nášmu hobby
Ako krmivo sme zvolili obligátnu zmes čerstvej varenej kukurice a repky. Až na pár výnimiek celé tri dni prichádzalo najviac záberov po zotmení. Zdriemnuť si v noci bolo prakticky nemožné. Na naše nástrahy a návnady pekne reagovali veľké pleskáče a mreny. Kaprík síce žiadny, ale to som ani neriešil, nakoľko od miestnych rybárov som už dávno vedel, že na tomto úseku je to o veľkých pleskáčoch, mrenách a amuroch. A práve tí posledne menovaní ázijskí prisťahovalci v tvare torpéda nás najviac iritovali. V druhý deň výpravy mal Rado záber na feedrový prút, na ktorom mal nastraženú lahôdkovú kukuricu. Podľa stupňa ohnutia prúta a nekonečného zdolávania, sme hneď vedeli, že zrejme pôjde o amura, ktorých je v tejto lokalite dosť. A hlavne tých nad meter, o čom sa asi 200 metrov po prúde presvedčil nedávno aj český profík Lukáš Krása. Po nekonečnom hodinovom zdolávaní, keď sme sa všetci zúčastnení na slnku poriadne spálili, sa amur ukázal na hladine, aby sme videli, s kým máme dočinenia. Mohol mať odhadom niečo cez meter ale po hodine sa, bohužiaľ, vyrezal, nakoľko na jemnom feedrovom náčiní ho Rado nevedel dostať cez hranu ku brehu. Sklamanie bolo síce veľké ale aj to patrí k nášmu hobby. Celá výprava sa až do konca niesla v znamení pekných exemplárov pleskáča a mreny. Asi dva týždne po tejto výprave navštívil Roman opäť túto lokalitu a Dunaj sa mu za jeho trpezlivosť odmenil krásnym úlovkom amura s mierami 103 cm/14,80 kg. Keďže ja mám radosť nielen zo svojich úlovkov, ale veľmi rád zdieľam radosť aj s ostatnými, veľmi som sa tomu potešil. A obzvlášť preto, že Roman vie čo robiť s trofejnou rybou. Amur opäť pláva vo svojom živle a na budúce možno spraví radosť niekomu inému.
Romanov amur.
A je tu jeseň
Počas septembra mi pracovné a rodinné povinnosti nedovolili vzdialiť sa na viac dní z domova, takže nezostávalo nič iné, len sa venovať miestnym vodám, kde sa mi aj celkom dobre darilo. V októbri však začal dunajský „absťák“ silnieť a bolo na čase niečo vymyslieť. Ako najvhodnejší termín pripadal koniec októbra keď sme sa ja, Vlado a Miloš vybrali v nádeji opäť na deltu rieky Hron pokúšať šťastie. Predpoveď počasia hlásila dážď, teplotu do 12 stupňov, z čoho sme usúdili, že ryby by si už mohli začať robiť nejaké zimné zásoby.
Pri vode nastal klasický kolotoč činností a po nahodení prútov som si pri ohni trocha oživil svoje gastronomické schopnosti, nakoľko predsa len na trojdňovke dobre padne aj teplá strava. Ako sa neskôr ukázalo, pocit z dobre pripraveného jedla bol ten jediný, ktorý som na tejto výprave zažil. Napriek špekulovaniu s nástrahami, návnadami, montážami a ktovie ešte s čím, som bol spolu s Milošom vyše dvoch dní bez kontaktu s rybou. Vladovi sa v druhý deň výpravy podarilo prehovoriť niekoľko pleskáčov, ja som už v zúfalstve začal pod háčiky našívať boilies…
Laciho jeseter.
Moju rybársku česť zachránila mrena
Nakoniec moju rybársku česť zachránila v posledné ráno výpravy mrena na starú dobrú osvedčenú medovú kukuričku. Stále som nechcel veriť, že na jeseň tu proste neuspejeme. Nakoľko v novembri musia ísť prúty v noci na 11 hodín predpisovo z vody von, nemalo zmysel sedieť pri vode na trojdňovke. V jeden krásny, slnečný, ale chladný novembrový deň sme sa rozhodli v pôvodnej zostave doplnenej Borisom opäť skúsiť šťastie, či sa predsa len tie dunajské rybky neumúdrili. No ale verte či nie – neumúdrili, zopakovala sa navlas rovnaká situácia ako v októbri s tým rozdielom, že sme všetci išli od vody s dlhými nosmi bez šupiny na konte… Samozrejme, opäť mi to nedalo a doma som pred koncom roka začal analyzovať čo sme robili na jeseň zle, ale nič logické mi neprichádzalo do úvahy. Spomenul som si, že od polovice leta bolo na tomto úseku podľa vodomernej stanice maximálne pol metra vody, čo je žalostne málo na to, aby sa ryba dostala z hlavného koryta k pobrežným partiám, teda na dosah prútov a loviť priamo v prúdnici Dunaja je skoro nemožné. No a zrejme nám aj chýbalo trochu toho rybárskeho šťastíčka… Nuž nič to, v nasledujúcom roku sa snáď lepšie zadarí.
Prajem vám, milí rybárski priatelia, všetko dobré v novom roku 2016, veľa záberov, pohody, krásne úlovky a veľa rýb vrátených svojmu domovu.
Milanov šupi.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
