Omán
„Chalani, poďte na panáka“- láka nás Vlasto čakajúci v odletovej hale viedenského letiska. Pokiaľ čašník rozdal rundu na zvítanie, zatiaľ náš kamarát vytiahol na stôl zlatý a strieborný prívesok s motívom ryby. „Toto som dal vytepať zlatníkovi ako cenu pre najlepších rybárov tejto výpravy. Kto má záujem o súťaž, nech vysolí na stôl sedemdesiat éčiek.“ Peniaze sme mu dali všetci. „Díky za prachy, prívesky si zatiaľ nechám i tak bude zlatý môj“. Neverili sme.
info
Kategória: Prívlač
Vyšiel v čísle: JANUÁR 2016
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 24
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 08.09.2016.
Omán určite nepatrí medzi krajiny, kam sa bežne chodí na rybárske zájazdy. Rozľahlú púštnu krajinu (viac ako 300 tisíc km2) s malým počtom obyvateľov (tri milióny) obmýva Arabské more, ktoré je plynulým pokračovaním Indického oceánu. Po leteckej trase Viedeň‑Dóha‑Salallah sa ďalej presúvame autom v oblasti Dafáru na juhovýchod ománskeho sultanátu. Cieľom je malá dedinka na pobreží asi tristopäťdesiat kilometrov od medzinárodného letiska.
Kadidlo nahradila ropa
Táto oblasť Ománu už pred naším letopočtom patrila medzi najbohatšie regióny vtedajšieho sveta. Čulý obchodný ruch s Rímskou ríšou a ďalšími orientálnymi krajinami zabezpečoval prírodný produkt so živice stromu kadidlovníka pravého (Boswellia sacra) – kadidlo, ktoré v staroveku malo väčšiu hodnotu ako zlato. História Ománu je spojená so životom kráľa Šalamúna a kráľovnej so Sáby. Obrovské bohatstvo z tejto doby sa nevytratilo, iba postupne silu a moc kadidla dnes nahrádza modernejšia surovina, ropa. Terajší filantropický sultán bohatstvo z tohto biznisu nepchá len do svojich vreciek, ale obrovské milióny sú vidieť za vybudovanými diaľnicami naprieč krajinou, na stovkách zadarmo vybudovaných domov pre ománske rodiny, na rozvoji školstva a zdravotnej starostlivosti. Napriek tomu v dedinke, v ktorej sme sa ubytovali bolo cítiť, že moderné výdobytky techniky ešte celkom nevytlačili zažité kultúrne podvedomie a stáročné zvyky obyvateľstva. Popri ceste kráčali veľké stáda tiav, ktoré sú stále prejavom bohatstva a honoru rodiny, ktorá tieto zvieratá vlastní.
Poďme na ryby
Dosť bolo encyklopédie, poďme na ryby. Táto testovacia výprava mala za úlohu zistiť, či je Omán skutočne takým výnimočným loviskom morských rýb, ako sme sa dočítali v zahraničných rybárskych časopisoch. Rozdelili sme sa do dvoch člnov. Česká trojčlenná skupina vedená Zdenkom do jedného a slovenská štvorka, v ktorej bol Janko z Linča, dvaja Jožkovci od Trnavy a ja do druhého. Miestny kapitán Omer nám pred prvou rybačkou vysvetlil, že loviť budeme medzi skalnatými ostrovmi, ktoré sú vzdialené päťdesiat kilometrov od pobrežia. Člny s plátennou strieškou dlhé cez desať metrov poháňali dva tristo koňové motory. Rýchla plavba cez more trvala viac ako hodinu. Rybačku začíname technikou jiging. Princíp lovu spočíva vo veľmi rýchlom vyťahovaní špeciálneho tenkého pilkra, pri ktorom krátka udica musí v rukách rybára kmitať hore dolu tak rýchlo, aby ryba, ktorá prenasleduje nástrahu nemala šancu zistiť, že nejde o skutočnú živú rybu. Útoky prišli okamžite. Zasekávam prvú rybu výpravy. Je to malý šesťdesiatpäťcentimetrový tuniak. O chvíľku nasledujú ďalšie ryby. Sú to hlavne tuniaky, barakudy a ostrieže (snaper). Vtom Janko zasekáva niečo väčšie, čo zaútočilo na jig priamo pri dne. Udica je ohnutá do oblúka, zrýchlený dych a vystupujúce žily na krku dávajú tušiť, že nejde o makrelu, alebo malé bonito. Po chvíli sa plní jedno z Janových želaní. Chytil krásne sfarbeného kanica, ktorý i tu v Ománe patrí medzi vzácne úlovky.
Úlovok snapera.
Jankov kanic.
Agresivita delfínov sa preniesla i na nás
Nasledujúci deň nám pripravil skutočné rybárske hody. Po priplávaní na naše lovné miesto medzi ostrovmi, všade okolo nás, čo nám oči dovideli, lovili delfíny. Nebolo to iba bezstarostné plávanie a skákanie, ale totálne nasadenie malých skupiniek, ktoré sa točili, vírili vodu, mizli pod hladinou a vzápätí vyskočili aby bleskovo útočili na kŕdle rýb okolo nich. Bolo ich okolo nás desiatky, možno stovky. Postupne sa ich sila a agresivita preniesla i na nás.
„Džigovali“ sme ako diví. Boli momenty, keď sme zdolávali ryby všetci štyria naraz. Vytiahnuť štyri – päť rýb za sebou nebolo nič výnimočné. Zrazu z ničoho nič vyskakuje meter od člna veľké dorádo. Bolo tak blízko, že jasne vidím zaseknutý pilker v kútiku papule. „Kto má žltý jig?“- kričím. „Asi ja“ – vraví neiste Jožko a vtedy sa mu udica prudko zohne a vzápätí vystrie. Ryba je fuč. „Ty kokso, ani som nestačil zareagovať“- hovorí šokovaný. Tento deň bol veľmi úspešný. Chytili sme cez tristo kilogramov rýb, z ktorých si menšiu časť zobral kapitán a nezabudol ani na rybu k večeri pre nás.
Zdolávame jedného amberjacka za druhým
Kapitán Omer nás upozornil, že v plytčinách okolo ostrovov, kde sme po dvoch hodinách poppingu chytili iba jedného kranasa obrovskeho (GT) je voda taká teplá (pri kúpaní sme namerali 29,9 stup.), že ryby sa stiahli do hlbočiny. Ideme do oblasti, kde sa loví jeho bratranec kranas dumerilov, medzi rybármi nazývaný amberjack. Začali sme chytať na mieste, kde sa podľa sonaru v hĺbke osemdesiat metrov rozprestierala podmorská hora. Zábery prichádzali približne štyridsať metrov pod hladinou a postupne zdolávame jedného amberjacka za druhým. Každý z nás chytil rybu cez jeden meter a Jožkovmu najväčšiemu kranasovi – amberjackovi sme namerali stošestnásť centimetrov. Večer, keď sa s týmto úlovkom chválime, Zdenek iba skonštatoval - „Zo Sašom celý deň makáme v páľave slnka na špici člna, jigujeme ako blázni a Vlasto si v chládku plátennej strechy spustil na dno živú makrelu a ako poslednú rybu pred návratom k pobrežiu vyvalil amberjacka dlhého stodvadsaťsedem centimetrov. Sánky nám ovisli, ale ešte stále sme mali pred sebou tri dni rybačky.
Kranas zlatý.
Víťazný Vlastov úsmev s amberjackom (167 cm).
Vlasto je fakt bosorák!
Na ďalší deň sme si urobili rybárske voľno a vybrali sa na krátky výlet autom po vyschnutom riečisku (wadí). Po dvadsiatich kilometroch púštnou cestou prichádzame k zelenému miestu, ktoré by tu ani jeden radiátorový Európan z činžiaku nečakal. Palmy a priezračné jazierko s malými rybkami uprostred krásnej nehostinnej púšte, tak to je skutočne gól. Po dni oddychu plných energie začíname útok na Vlastov rekord. Chytáme na rôznych miestach, ale najviac sa nám darí pri rybárskej lodi, ktorá kotví medzi ostrovmi a chlapi z nej chytajú na silon so živou makrelou, ktorý držia priamo v ruke. Darí sa nám. Zdolávame amberjacka za amberjackom a z času na čas sa chytí kranas zlatý. Sú to krásne ryby, všetky okolo metra, ale k Vlastovmu rekordu sme sa zatiaľ ani nepriblížili. O to väčšie je moje prekvapenie, keď sme sa obe posádky stretli pred večerným kúpaním a Saša mi zhnusene hovorí: „Hádaj, čo chytil dnes Vlasto na jiging“. Keďže viem veľkosť jeho najväčšej ryby, neochotne pridám pár centimetrov a hovorím pre mňa nepredstaviteľnú dĺžku- „Stotridsaťpäť?“ „Cha‑cha‑cha! Tak to pridaj, chlape!“ Tak ja pomaly pridávam po piatich centimetroch a pri hranici stopäťdesiat túto hru vzdávam. „Saša, veď to už je scifi, čo ma nútiš hovoriť“ – neveriac krútim hlavou. „Stošesťdesiatsedem centimetrového amberjaka, vraj takého chytili naposledy pred desiatimi rokmi“- dovysvetľoval zlomeným hlasom. Keďže naše vízum platilo iba na osem dní, tak mi je jasné, že súťaž má neporaziteľného víťaza. Ten Vlasto je fakt bosorák! Aj napriek tomu všetkému mňa ani mojich priateľov Omán nesklamal a radi sa tam ešte vrátime.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
