Je veľa vôd, o ktorých som hovoril, že sa tam čoskoro vrátim. A aspoň zatiaľ sa mi to nepodarilo. Avšak návrat na vodu, kde som si dvakrát zdvihol osobný rekord a prvých šesť výprav som vždy mal na konte aspoň jedného kapra cez 17 kg, sa priamo ponúkal.
info
Kategória: Kaprárina
Vyšiel v čísle: JANUÁR 2017
Počet strán v magazíne: 5
Od strany: 20
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 30.06.2017.
Trochu som na ňu síce zanevrel, či už vďaka odcudzenému prútu, o ktorý ma pripravil miestny feťák, alebo aj vďaka úpravám brehov, ktoré pohostinnú krajinu zmenili na skalnatú púšť, kde každé zlé šliapnutie môže znamenať zlomeninu nohy. Priznám sa, že tu bol ešte jeden dôvod, prečo na túto vodu ísť. A to blížiace sa WCC na Pálave. Nie že by som si myslel, že tu natrénujeme nejakú taktiku, ktorú potom využijem na pretekoch. Dôvod bol oveľa jednoduchší. Posledné dva roky som totiž lovil výhradne na dohodenie. Už si ani poriadne nepamätám, kedy som naposledy chytal s pomocou lode. A tak som chcel tieto činnosti oživiť, aby som potom pri pretekoch neurobil zbytočnú chybu.
Pekný začiatok!
Pôvodne som zvažoval, že pôjdem priamo na Pálavu, aby som vyskúšal aj optimálnu príchuť na preteky, ale obmedzenie bivakovania a vyvážky, bez čoho sa na väčšine miest Pálavy nedá dosť dobre chytať, nakoniec prevážilo rozhodnutie tam neisť. A tak sme spolu s kamarátom Petrom Kostkom vyrazili na Slovensko. Už cesta, pri ktorej som Petra naberal vo Valašských Klo-boukoch, dávala tušiť, že o zážitky nebude núdza. V obci s poetickým názvom Vizovice som totiž narazil na obchádzku, ktorá zdanlivo nemala konca. Ušiel som 10 km, 20 km a stále mi navigácia ukazovala, nech sa otočím a vrátim späť – lenže tam bol ten zákaz. Išiel som ďalej a ďalej a čím ďalej viac nadával. Keď už som mal pocit, že som niekde pri slovenských hraniciach, objavil sa predo mnou Vsetín. Nikdy som v tejto bývalej hokejovej veľmoci nebol, ale konečne sa navigácia chytila a ukázala rovnaký časový a kilometrový dojazd do Klobúkov, ako som mal pred štyridsiatimi minútami pri Vizoviciach. Pekný začiatok! K priehrade sme sa vďaka tomu dostali až za tmy. Nič nás síce časovo netlačilo, lebo povolenky sme mali až od druhého dňa, ale nie je nad to prezrieť si vodu a vybaliť za svetla. Bohužiaľ. To sme ešte netušili, čo nás čaká. Kamarát (hovoril, že ho nemám menovať, tak mu to prianie plním) nás čakal na mieste, aby nám ukázal nejaké typy na miesta, kde loviť. Aj keď som tu bol deväťkrát, tak v tejto časti z tejto strany som nikdy nechytal. Ukázali sme si niečo smerom na vodu a on sa chystal odísť. Ešte mi však poradil, nech idem autom na hrádzu, vyhodím veci a zídem späť.
Nechcel som prísť o auto kvôli kravine
Keď som ten výjazd videl, bolo mi jasné, že do toho nemôžem ísť. S nízkou štvorkolkou by to šlo, ale na dodávku s predným náhonom to nebolo. Mal som v živej pamäti, ako som to na druhej strane pred niekoľkými rokmi dal len tak tak a zariekol sa, že už nikdy viac. „Ja som to vyšiel najmenej stokrát.“ A tak som pridal plyn a nahulil to po tom uzučkom kozom chodníku smerom nahor. Do polovičky to išlo dobre, ale na vŕšku, kde to bolo najstrmšie, sa mi auto začalo šmýkať smerom doprava. Strhlo ma to mimo koľaje a kúsok pred vrcholom som sa zasekol v pozícii, ktorá neveštila nič dobré. Auto bolo totiž naklonené na bok takým spôsobom, že bola len otázka času, keď sa ozlomkrky začne kotúľať dolu zo stráne. Kamarát vybehol hore a jediné, na čo sa zmohol, bolo: „Ty vole.“ Až teraz sa mi priznal, že jeho kolegovia, s ktorými išiel v aute, sa hrozne čudovali, kam ma to poslal, že to s tým autom nemôžem vyjsť. To už však bolo neskoro. Vystúpil som z nakloneného auta a rozhodne mi nebolo do smiechu. Aj keď je toto auto už 17 rokov staré, slúži mi verne takmer desať rokov. Rozhodne som oň nechcel prísť kvôli takej kravine. Aj kamarát bol z toho prepadnutý a škriabal si na hlave vlasy, ktoré tam nemal. Čo teraz? Dopredu to nešlo, cúvnuť dozadu by mohlo pomôcť, ale riziko, že sa pritom auto prekotí, bolo viac než vysoké. Nebolo ani možné vyložiť veci, pretože bočné dvere boli smerom nadol a pod autom si nikto netrúfal ani mihnúť. Vyloženiu zozadu zase bránili sedačky. Začali sme vymýšľať, ako dostať auto z tejto pasce. Zrejme by pomohol traktor, ale kde ho teraz, krátko pred polnocou, zohnať? Začali sme zháňať odťahovku s ramenom a volali sme aj hasičom, či nám nejako nepomôžu. Nič.
Uf! Neuveriteľné!
O chvíľu kamarát zohnal nejakého kolegu rybára so štvorkolkou Multivan, avšak mali len pomerne slabé lano. Moje naložené auto som odhadoval na takmer dve tony, a tak som do toho rizika nechcel ísť. Potom prišlo ešte jedno auto, ktoré malo dva silné popruhy. To už stálo za úvahu. Jedno auto sa ma pokúsi za predné oko vytiahnuť hore a druhé bude pôsobiť ako poistka, keby moje auto malo tendenciu zviesť sa po svahu dole. Popruh od neho sme uviazali okolo môjho zadného kolesa. Stále som mal obavy, ale potom som si uvedomil, že dve veľké autá to dole stiahnuť nemôže, maximálne ma nevytiahnu. A tak, aj keď nerád, som sadol do nakloneného auta a šli sme do akcie. Obe ťažné autá sa rozbehli, a tak som pridal plyn a pustil spojku. Ozvala sa pomerne veľká rana. Čo nevydržalo? Našťastie sa len dotiahli gurtne na krv. Už prvé pocuknutie, ktorým sme moje auto posunuli zhruba o meter, dávalo tušiť, že by to mohlo vyjsť. Auto bolo skoro hore a jeho naklopenie už nebolo také hrozivé. Ďalšie dva poskoky hore už znamenali víťazstvo. Aj keď, ako som ťažným autám pomáhal aj ja v tom svojom a plyn mal pri tom zošliapnutý až niekam dole, pri nájazde na hrádzu a chytenie sa kolesami na asfalt moje auto zišlo tak rýchlo, že hrozilo, že zostrelí to istiace, ktoré bolo nado mnou. Našťastie som to stihol zošliapnuť 20 cm od jeho bočných dverí. Uf! Neuveriteľné! Všetci sme si zhlboka vydýchli. Kamarátovi, ktorý ma tam poslal, spadol kameň zo srdca, rovnako tak aj mne, že som neprišiel ani o auto, ani o výbavu, ktorá by určite, keby šlo auto 2 – 3x cez strechu, z väčšej časti neprežila. A to sme ani radšej nedomysleli, čo sa mohlo stať mne.
„Si blázon, to je len pre bicykel…“
Vybalili sme veci a vyzeralo to, že všetko zlé je už za nami. Zostávalo len odviezť auto späť dole. Rybári, ktorí pomáhali vytiahnuť ma, za čo im týmto ešte raz ďakujem, mi poradili, že 500 m ďalej je oveľa miernejší zjazd dole. Išiel som si to najprv pozrieť pešo. Bol som najmenej 800 m od nás a stále nič. Až na necelom kilometri som narazil síce na miernejšiu, ale veľmi úzku cestu, kde bola vyjazdená len jedna koľaj. No super. Dobehol som po auto a chystal sa to pustiť dolu. Nejaký šiesty zmysel ma však zarazil. Vrátil som sa späť a poprosil Petra, či by sa na to nešiel pozrieť. Možno už som po tom dnešku zbytočne vynervovaný a je to v pohode. Nebolo. „Si blázon, to je len pre bicykel alebo malú motorku, tam by si sa prekotil hneď,“ hovoril mi po návrate Petr. A tak sme sa dohovorili, že sa skúsi pozrieť ešte o kus ďalej. A keď nič nebude, tak to vycúva späť a ja zídem dole tým kaňonom, kde som sa skoro zrútil. Našťastie to nebolo nutné a Petr našiel cca 1,5 km od nášho stanovišťa celkom bezproblémový zjazd dole. Chalani to s tými 500 m trochu neodhadli. Dopoludnia som zašiel po povolenky a o mojej auto anabáze vedelo už celé Slovensko. Najväčšia „sranda“ bola, že cca 50 m od miesta, kde sa to stalo, bola otvorená závora a bezpečný asfaltový výjazd. Lenže keď to nevedel ani ten kamarát, ktorý sem často jazdí, ťažko som to mohol tušiť ja, keď som tu pár rokov nebol. No nič, konečne sa ide chytať. Ďalší šok ma čakal vo chvíli, keď som vybaľoval prúty. Prvý v pohode, ale druhý, aj keď bol na ňom správny navijak, bol nejaký hrubší. Spod rod! Čo ten tu sakra v tom puzdre robí? Asi som to doma pri večernom balení trochu prepískol s vínom. Aj keď je pravda, že od klasického 3,5 lb Hi‑S je okrem nápisu a pár mm v hrúbke blanku na nerozoznanie. Sakra! A to som ešte Petrovi povedal, keď sa ma pýtal, nech rezervné prúty pokojne nechá doma. Našťastie ma neposlúchol a jeden vzal. „Hurá,“ nemusím chytať na spoďák. Dúfal som, že už je to posledný malér tohto zájazdu.
Cítim šancu na veľkú rybu
Čoskoro popoludní mám vyvezené. Jeden prút dávam na 8,5 m, kde je akési malé meziplato, než sa dno zdvíha na plytčinu, druhý na širokú 7 m lavicu. Je hrozné teplo cez tridsať stupňov, a tak sa schovávame celý deň pod dáždniky. Prvé zábery prichádzajú až nasledujúce dopoludnie, keď sa ochladí a začína dosť fúkať. Ryby sa celkom rozbiehajú, ale majú len do 10 kg. Dokonca sa mi zavesí aj jeden pleskáč. Tak dosť! 24 mm gule vymieňam za 30 mm G2. Sú najmenej štyri roky staré, ale prečo nie, lepšie ako jazdiť niekoľko sto metrov pre 7 kg kapríky. Zvlášť, keď sú na vode biele čiapky a viac než polmetrové vlny. Vietor stále silnie, už je to tak na hrane, či sa vôbec vydať na vodu. K večeru prichádza úplne iný typ záberu. Silný a pomalý. Nasadám na loď a vyrážam za rybou. Vlny striekajú cez bok lode a niekoľkokrát ma z nej skoro vyhodí. Som celkom premočený, ale to mi nevadí. Cítim šancu na veľkú rybu. Keď po niekoľkých perných minútach domotám na šokovku a začnem zdolávať, je mi hneď jasné, že to nebude žiadny dorastenec. A je mi tiež jasné, že v tých veľkých vlnách to nebude žiadna zábava. Rybu niekoľkokrát dostávam ku hladine, ale vždy ma vietor sfúkne ďaleko od nej, a tak musím znova povoľovať, aby som ju nevyrezal. Mám stále pustený motor, aby som si mohol nadchádzať proti vlnám, ale zladiť všetko dohromady nie je ľahké. V jednej chvíli už mám rybu blízko pri sebe, lenže prudko zamáva chvostom, nakopne to a podpláva loď. Skláňam prút pod vodu až po spodné očko, aby sa vlasec neprerezal o točiacu sa vrtuľu motora. Cítim také suché lupnutie, ale nezdá sa mi, že by sa niečo podstatné malo stať. Stalo!
Čo sa môže ešte pokaziť?
Keď ryba vychádza na druhú stranu a ja prút obtáčam okolo špičky lode, nezdvihnem nad vodu celý prút, ale len akýsi pahýľ, na ktorom sú len dve očká. Zvyšok prúta tancuje na vlasci kúsok pred tlamou ryby. Neviem, či sa mám smiať, alebo plakať. Kamarátovi som zlomil prút, hoci bez zjavného dôvodu, vlny sú čím ďalej väčšie a ja toho veľkého kapra, ktorého už som mal niekoľkokrát na dosah, zdolávam na dvojmetrovom prelomenom papeku, ktorého akcia je porovnateľná s prútom na mečúňa. Je to taká bizarná situácia, že sa rozchechtám, ako keby som práve vyhral v športke. Čo sa môže ešte pokaziť? Nechce sa mi to však vzdať. Ryba je stále na háčiku a ja som zatiaľ neprehral. Povoľujeme trochu viac brzdu, pretože prút takmer nepruží a snažím sa znova nadísť a podobrať kapra. Ten už je značne unavený. Za bezvetria by to bola otázka chvíľky, ale tie vlny ženúce loď to strašne sťažujú. Konečne dostávam kapra na dostrel a naťahujem sa po ňom podberákom. Už len kúsok a je môj. Lenže sa mi nedarí na dlhej rukoväti potopiť podberák dostatočne hlboko. Kapra dostávam k jeho okraju a stáva sa to najhoršie, čo sa pri podoberaní môže prihodiť. Boilies a háčik visiaci z kaprej papule sa zaháčkovali o sieťku bez toho, aby ryba bola vnútri podberáka. Fuck! Je dobojované, koniec. Keď sa vám pokazí desať vecí naraz, občas sa stane, že vám vyjde aspoň jedna. A to bol aj tento prípad. Kapor bol totiž položený na hladine ako platesa na panvičke, a tak na neho začali pôsobiť vlny, rovnako ako na moju loď. Najprv ho posunuli do polovice tela nad podberák. V tú chvíľu som zahodil prút, vlastne ten pahýľ, a chytil oboma rukami rukoväť podberáka. Ešte kúsok. Ďalšia vlna a kapor už bol nad podberákom, len sieť bola stále pri hladine, a tak stále bolo riziko, že z neho vyjde. Nejako som s ním zašmrdlal a kapor sa konečne dostal dovnútra sieťky. Ánoo! Preložil som kapra do podložky v lodi, nakopol motor a uháňal k brehu.
Po odpočítaní saku je to 19,7 kg
Petr tušil, že veziem niečo zaujímavé, preto už ma očakával pri prístavisku, ktoré sme si na tých šutroch vytvorili s pomocou hrubej bublinkovej plachty, ktorá skôr slúžila ako zakrytie bazéna. „Pekný, tipujem ho na 17 kg“, konštatoval Peter. „Nie, ten má dvadsať“, oponujem. Ak mám problém spoznať kapra 60 od 70 cm a štyroch od siedmich kíl, tak pri veľkých rybách mám nejaký zvláštny cit. Nie pohľadom, ale vo chvíli, keď si rybu zdvihnem v podberáku alebo vážiacom saku. Málokedy sa pomýlim viac než o kilo. Možno je to ešte pozostatok z čias začiatkov firmy, keď mi dvadsať a dvadsaťpäťkilové vrecia denne prechádzali rukami. Teraz už síce zdvíham väčšinou len telefón, ale ten odhad zostal. A o chvíľu sa ukáže, že mám pravdu. Po odpočítaní saku je to 19,7 kg. Super!
Začínam mať navyše pocit, že toho kapra poznám. Pred šiestimi rokmi som chytil na druhej strane veľmi podobného 21 kg šupíka. Ale je to skôr rovnaký typ ryby, než že by to bol ten istý kapor. Tamten bol totiž ešte viac zdeformovaný. Aj tento je veľmi zvláštny, má rovnako obrovskú papuľu a chvostovú plutvu, neskutočne široké zavalité telo, veľké, dávno zahojené jazvy na žiabre, rovnako tak ako on nie je príliš fotogenický. Asi mladší brat. Tak ako tak, mám veľkú radosť a hneď po vyfotení a pustení otvárame karibský rum Dos Maderas 5 + 5, ktorý mi dal so sebou Kryštof. Takáto ryba za pripitie určite stojí.
„Comeback“ sa nakoniec celkom podaril
Ospravedlňujem sa kamarátovi za zlomený prút. Samozrejme mu zaň zoženiem iný. Horšie je, že po zvyšok výpravy musím dochytať so spodom. Ďalšie úlovky na seba nenechajú dlho čakať. Väčšina z nich je síce cez desať kíl, ale najväčší len okolo 14 kg. Pretože už máme vybité baterky od motora, ani ich nevozíme na breh, lebo to na veslá z tej diaľky celkom trvá, a tak ryby nechcem trápiť. Väčšina mi zaberá na ten spodový prút. Napodiv nepracuje tak hrozne, ako by som čakal. Je určite lepší ako surfáky alebo silné teleskopy, ktoré ma sprevádzali na začiatkoch kapráriny. Len si trochu viac povolím brzdu a všetky ryby naň bez problémov zdolávam. Petrovi sa toľko nedarí. Má menej záberov, a keď už príde, tak rybu stratí v prekážkach. Často musí kotvičkovať už po ceste. Ľutuje, že nemá šnúry ako ja. Ja s nimi viaznem minimálne. Spolu s početnosťou záberov stúpa aj frekvencia kontrol rybárskej stráže. Dokonca máme aj tri počas jedného dňa. Správajú sa však úplne slušne a profesionálne. Len jednu z nich vyvedie z miery chrápanie v bivaku, kde spí Petr. Ten však sedí vedľa mňa a ukazuje im, že máme obaja povolenky. „No, ale čo ten rybár v tom bivaku, ten nemá povolenku?“ Stále sa to nezdá tomu porybnému. Obaja s Petrom sa rozosmejeme. „Ten nie, to je pes,“ dodávame so smiechom. Petrov bostonský teriér totiž stráži spôsobom, že zalezie úplne dole do spacáku a chrápe ako medveď v zime. Originálny spôsob stráže. Posledný deň sa dočká vytúženého úlovku aj Petr. Nie je to síce taká veľká ryba ako tá moja, ale je pekná a za fotku určite stojí. Ja chytám ešte pár stredne veľkých rýb, a tým sa naša výprava končí. Zážitkov pri nej bolo viac než dosť. A tak sa ten „comeback“ nakoniec celkom podaril, nie?
Celá fotogaléria k článku
Stiahnuť článok v PDF formáte.
PrihlásenieRegistrácia 
