Keď som ako malý chlapec pred 28 rokmi začínal s rybačkou, bol mojím snom akýkoľvek úlovok. Vždy som netrpezlivo pozoroval ľahký krúžok, či neposkočí. Keď sa tak stalo a podarilo zdolať akúkoľvek rybku, bol som okamžite najšťastnejší človek na svete.
info
Kategória: Kaprárina
Vyšiel v čísle: JANUÁR 2017
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 8
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 30.06.2017.
Keď som po pár výpravách už s platným rybárskym lístkom za 10 Kčs konečne zdolal prvého mierového kapríka, presne 35 cm, bol som naozaj ako vo vytržení. Keď ho potom otec nad vaňou zarezal, mi bolo do plaču a tento pocit sa so mnou už potom viezol celý rybársky život.
Veľmi rád som už v tom období počúval historky starých skúsených rybárov o obrovských kapitálnych rybách. Doslova som nespával a neustále sníval len o týchto velikánoch.
Tie veľké sa mi dlho vyhýbali
Všetko sa to však rodilo akosi ťažko. Síce som mával väčšinou najviac záberov zo všetkých rybárov, poväčšine som aj nachytal najviac rýb zo všetkých, ale tie veľké sa mi dlho vyhýbali. Asi až po troch‑štyroch sezónach sa mi podarilo uloviť prvého kapríka cez 50 cm. Konkrétne to bol šupináč 51 cm. Radosť bola ohromná. Chúťky po „obroch“ to však neukojilo a zasa som túžil po ešte väčšom úlovku. Po pár ďalších rokoch sa podarilo aj to a jedného veterného dňa mi na VN Boleráz podobral otec neuveriteľného obra 70 cm a rovných 5 kg. Konečne som sa cítil úplne šťastný a sám seba som radil medzi lovcov tých kapitálnych. Zasa to nevydržalo dlho a vďaka fotkám v rybárskych časopisoch som začal poškuľovať po rybách okolo 10 kg. V tomto období sa už začali objavovať prvé články o boilies, vlasových montážach, no skrátka informácie o love veľkých kaprov. Tu mi to preplo úplne a prakticky som sa toho nezbavil dodnes. V celom tom progrese však za ostatné dve sezóny nastala u mňa veľká zmena. Poďme však pekne poporiadku. Keď som už začal celý ten príbeh od detstva a priblížil som vám úlovky mojich prvých „veľkých rýb“ (vtedy som ich tak bral), priblížim vám aj ďalší priebeh ako ubiehali roky a hmotnosť mojich úlovkov sa postupne zvyšovala.
Lysec s menom Paťa
Ako ubiehali roky, bol som už plnoletý a vedel sa za rybami motoricky presúvať aj sám, som stále viac prenikal do tajov lovu na boilies a začali sa mi dariť úlovky okolo 8-10 kg. Zasa mi to nestačilo a doslova cez mŕtvoly a za všetky peniaze, ktoré som zarobil, som podnikal stále dlhšie a vzdialenejšie výpravy za veľkými kaprami. Prišiel rok 1999 a mne sa na Slnečných jazerách podarilo zdolať prvú 15-ku. To už som sa, samozrejme, s plnou dávkou ješitnosti cítil ako profík. Hneď potom nasledovali ďalšie a ďalšie úlovky veľkých rýb okolo 10-15 kg. Po pár ďalších sezónach prišla v Maďarsku prvá ryba cez 20 kg a dostalo sa to až po zatiaľ môj najväčší úlovok kapra a to lysca menom Paťa s hmotnosťou 24,7 kg. Keď som túto kráľovnú vážil a fotil sa s ňou, bol som veľmi, ale naozaj veľmi šťastný. Úprimne však poviem, že sa vo mne začala objavovať akási nespokojnosť, že už nemám, čo naháňať. Že to je vrchol, pretože, buďme úprimní, ryby na Slovensku okolo 25 kg a viac zrátame možno na prstoch dvoch rúk. Naháňať ich je, ako hovorí porekadlo, „hľadať ihlu v kope sena“. Doteraz si pamätám ten pocit, keď som cca 4 hodiny po ulovení tohto môjho naj kapra mal ďalší záber a podobral lysca máličko cez 16 kg ako sa mi zdal malý a doslova sa mi s ním ani nechcelo fotiť. Zasa som sa cítil ako najväčší big boss cez lov kaprov minimálne v tejto galaxii… Po pár dňoch, pri ďalšej z výprav, som začal naplno chápať svoj hrozný omyl. Keď vám poviem, že som sedel v stoličke pri nahodených prútoch, jemne na mňa dopadal tichý dážď, po lícach sa mi kotúľali slzy a hanbil som sa sám pred sebou za to, kam som sa vo svojom myslení a konaní pri honbe za šupinatými obrami dostal. Už vtedy som presne vedel, aký scenár ma v najbližších sezónach čaká. Keďže sa snažím v živote pridržiavať zákona „Čo zaseješ, to zožneš“ bolo mi úplne jasné, že za všetku tú namyslenosť, aroganciu a jednosmernosť ma nemôže čakať pri vode nič iné ako neúspech. Nemyslím tým neúspech v úlovkoch. Tie sa darili aj naďalej, ale neúspech v tom, že ma rybačka prestala úplne baviť.
Doslova som potreboval čas na oddych
Samozrejme, k vode som chodil aj naďalej, nakoľko je to moje zamestnanie. Chytal som ryby ako na bežiacom páse, písal články, robil rozhovory, natáčal videá, testoval a vyvíjal novinky na lov kaprov, ale domov som chodil stále viac a viac unavený a hlavne nešťastný. Vrchol všetkého boli pre mňa tohtoročné preteky na maďarskom Balatone. Podaril sa nám s Karlom a Rišom obrovský úspech, z určitého uhla pohľadu to bol akýsi vrchol mojej rybárskej kariéry, ale len čo odzneli ovácie a záujem, začal som mať takú zášť voči rybačke, že som vyše dvoch mesiacov skoro vôbec nechodil k vode. Jediné, čo ma bavilo boli detské rybárske tábory, kde som mohol mladým začínajúcim rybárom odovzdať okrem techniky lovu aj radu o tom, ako sa nezblázniť len do veľkých úlovkov, ale hľadať v pobyte pri vode úplne iné hodnoty. Tie veľké ryby budú potom len akýmsi bonusom. Za tie dva „rybársky nečinné“ mesiace som sa mnohokrát pristihol pri premýšľaní a spomínaní na rôzne nepekné zážitky od vody, kde som videl mladých big boss boilies lovcov kaprov ako po zemi skopávajú do vody minimálne 8 kg rybu so slovami „K… a zasa malý“. Alebo nespokojnosť väčšiny rybárov po „neúspešnom“ dni, keď sa im podarili chytiť iba „malý“ do 15 kg. Alebo keď mi zavolá mladý chlapec a opýta sa, kde sa dajú chytiť veľké kapry a ktoré boilies je na ne to najlepšie. Alebo to doťahovanie sa a predbiehanie firiem, ktorý lovec alebo boilies je úplne to najskvostnejšie a pod. Doslova ma to úplne vyhodilo zo sedla a ako v reportoch na našich stránkach, tak aj v podobe článkov tu v časopise som sa na dlhšiu dobu odmlčal. Doslova som potreboval čas na oddych od všetkého toho kaprársko – rybárskeho.
Robím to už s úplne iným vedomím
Počas tohto obdobia som si snáď miliónkrát prezeral fotky zo svojich výprav a hľadal medzi nimi aj také, kde som si odfotil aj menšie rybky a spomínal na to, ako som bol kedysi šťastný, keď som nechodil k vode len kvôli fotke, ale hlavne kvôli pokoju, oddychu, načerpaniu nových síl, vyčisteniu myšlienok a podobne. Zopár takých fotiek som vám tu aj zverejnil čisto len ako ukážku, že aj menšie ryby môžu byť nádherné a môžu urobiť radosť. Ako postupne ubiehal čas a ja som hlavne na sociálnych sieťach a rybárskych portáloch sledoval, že nie som z tej staršej generácie jediný, ktorý cíti, že treba niečo zmeniť. Samozrejme, to na mne videli aj mnohí moji kamaráti a známi. Niektorí ma veľmi podporili a doslova prosili, nech to vydržím, že to prejde. Aj ohlasy od vás sa mi začali kopiť, čo je so mnou a či chodím na ryby a či budú ďalšie články a podobne. Tu som nakoniec pochopil, že utiecť by bolo vlastne veľmi zbabelé. Postupne som si začal uvedomovať určitú zodpovednosť voči všetkým tým rybárom, ktorí už roky sledujú moje počínanie si pri vode. Toto všetko ma postupne znovu začalo vťahovať do rybárskeho sveta a znovu sa vo mne začala prebúdzať tá rybárska vášeň, ale nielen po veľkých úlovkoch, ale len tak, byť zasa pri vode s čistou hlavou a s pokojom v srdci. Znovu ma začalo baviť chytať tie najväčšie ryby, všetko si to fotiť a sprostredkovať pre vás ďalšie moje príbehy od vody, pôjdem skúsiť ďalšie veľké preteky a pokúsim sa vám aj niečo formou článkov poradiť. Robím to však už s úplne iným vedomím. Viem a je mi aj úplne jasné, že takáto moja spoveď veľa vody nenamúti a ani ten rybársky svet nezmení, ba niekomu sa možno bude zdať až smiešna. Ja som však veľmi vďačný za to, že mi život zasa raz ukázal ako môžem byť šťastnejší a užiť si ten pobyt pri vode naplno. Teraz už chápem tých starých rybárov, keď mi vysvetľovali, ako si treba vážiť všetko čo je v prírode okolo nás. Preto, ak dovolíte, mám aj ja pre vás jednu radu a možno aj prosbu: Nechoďte k vode len kvôli úlovkom, či fotografii, sláve, či uznaniu druhých. Choďte tam predovšetkým preto, aby ste si oddýchli, pookriali na tele i na duchu. Nasávajte všetko, čo vám príroda v daný okamih poskytne. Tešte sa aj z maličkostí – malých rýb, lebo bez nich nikdy nebudú tie veľké. Ochraňujte a zaobchádzajte tam so všetkým s láskou a opatrnosťou. Nezabúdajme, že sme tam vždy iba hosťami a že to nie je všetko samozrejmosť.
Držím všetkým palce.
Celá fotogaléria k článku
Stiahnuť článok v PDF formáte.