Je tu večer. Deň utiekol ako voda. Vlastne rýchly bol celý týždeň, pretože je už piatok a ja som si neurobil ani chvíľku pre seba a rodinu som tiež zanedbal. Nemám tak nejako chuť na nič. Televízia s tragickými témami správ beží každý večer, ani neviem prečo a z posledných síl sa snažím byť pri kúpeli svojich detí. Na rybách som už tiež dlho nebol.
info
Kategória: Kaprárina
Vyšiel v čísle: JANUÁR 2018
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 82
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 03.07.2018.
Čo tento víkend? Musel by som hneď vyložiť auto, aby sa mi do neho všetko vošlo. Budem potrebovať čln? Koľko krmiva? A kam vyrazím? Bude tam voľno? Čo sa tam smie a čo nie? Otázok je toľko, že radšej otváram fľašu červeného a dávam si unavené nohy na stôl, aj keď je to jedna z vecí, ktorú moja žena neznáša.
V televízii žiadna zmena. Nehody, teroristi a sľuby politikov. Dolievam druhý pohárik a nohy mi oťažievajú. Plán, že pôjdem vyložiť auto, sa pomaly vytráca a s ním i víkendová rybačka. Vypínam televíziu a zapaľujem si kozub. Pohľadom do plamienkov je zrazu ten svet o niečo krajší. V hlave sa mi naháňa veľa vecí. Napríklad o práci, práci a zase práci, ktorú by som aspoň na víkend potreboval z hlavy vymiesť.
Kde je to, čo ma napĺňa možno najviac?
Aj o tom, ako ten život letí. Veď je to stále dookola v tom uponáhľanom svete. Deti už spia a za obzorom vychádza mesiac. Je v splne. Je krásne vykreslený. Pri pohľade naň si vždy kladiem otázku, aký je tam život a ako dlho bude na našej zemi. Uvedomujem si, že sme tu všetci len na návšteve. Na veľmi krátkej návšteve a najradšej by som okamžite šiel dobehnúť všetko, čo som prešvihol.
Vlastne, ako stihnúť všetko, čo mám v pláne a pritom dobre riadiť firmu, nezanedbať výchovu detí a nevyvolať si infarkt. A kde je to, čo ma napĺňa možno najviac? Moja rybačka. Spomínam na tie bezstarostné chvíľky, keď som s dedom brázdil rieku a púšťal dážďovku prúdom. Tam za tým veľkým kameňom bola tôňa, kde som chytil svojho prvého kapra, ktorý mi možno úplne zmenil život. Precestoval som za rybami pol sveta. Na všetko rád spomínam, ale na ten kameň a svojho prvého kapra asi najradšej. Áno, už to mám! Vrátim sa tam. Vyrazím na Chrudimku. Veď mi stačí vlastne jeden prút, desiata a pár dážďoviek rovnako ako vtedy. Slnko vychádza a vyzerá to na krásny deň. Auto zastavujem už v dedine, aby som sa prešiel lesom. Rovnako tak, ako sme to robili predtým. Cez rameno batôžtek a vyrážam. Aj keď sa nemôžem rieky dočkať, čoskoro sa zastavujem a pohľadom do koruny stromov sledujem tú nádheru. Prvé lúče slnka pretínajú les. Kvapky rosy na machu vyzerajú ako dokonalá výstava diamantov. Takého bohatstvo je všade a zadarmo.
Tú rieku som miloval.
Sú ako rytieri
Našľapujem pomaly a ticho. Rozhliadam sa okolo seba. Veverička skáče nado mnou a pod skalou vyvádzajú zajace a ten vzácny okamih umocňuje krik volavky, ktorá ma všetkým zvieratám prezradila. Už ju vidím! Dole v údolí sa kľukatí rieka. Je o dosť menej vody, ale na svojom pôvabe rozhodne nestratila. Je neskutočná a krásne vonia. Sadám si na kameň a otváram škatuľku s hnojákmi. Tie sú najlepšie, rybám chutia najviac. Púšťam ich po prúde a občas ich ochutná malá ostračka. Majú sotva pätnásť centimetrov, ale je s nimi zábava. Sú ako rytieri. Bojujú o kus dážďovky do roztrhania tela. Za kameňom som zazrel malého potočáka, ktorý dážďovku minul. Prechádzam ďalej po prúde dolu, a tak vyzerám nádejné tône. Tam pod brehom nejaká ryba zobrala hmyz z hladiny. Snažím sa nájsť ten najlepší prúd, ktorý by doniesol môj plavák presne do tých miest. Podarilo sa, prvý potočák. Ako krásne ho príroda vyfarbila, je to naozajstná čarodejnica. Je mi krásne. Tak krásne, ako mi už dlho nebolo. Odpočívam chvíľku na pni a zobem si lesné maliny. Slnko prehrieva prírodu, čo najviac oceňuje malá jašterica, ktorá práve vylieza zo svojej štrbiny. Prechádzam ďalej do hlbších miest. Na obzore už vidím malý brod, cez ktorý sa brodia deti na druhú stranu. Tam to poznám naspamäť. Vyzerá to tam rovnako ako predtým, len vo vode bolo viac rýb. Pamätám si, ako by to bolo dnes, keď som vyrazil s dedom na belice. Pod brodom ich boli nekonečné zástupy. Teraz ich tak vyzerám po pár kusoch. Za mnou je náhon, kam sme vždy chodili na úhora. Pamätám si, že tam bolo zakázané chytať, ale nikdy som si neodpustil tam spustiť dážďovku. Nemohol som inak a plaváčik mieri do úhorej kuchyne. Moje srdce hlasno búši, ako plavák prechádza tesne pod podmytým brehom. Nič sa nezmenilo, je to stále úhorí brloh.
Fotka s dedom.
Zvonček, ktorý plní priania
Po viac ako dvadsiatich piatich rokoch zdolávam úhora z toho istého miestečka. V tom malom háďatku mi hlavou prebieha celý svoj doterajší život. Je to ako film. Hladkám ho po brušku, aby sa upokojil, rovnako tak, ako ma učil dedo. „Dedo, je tu ale jedna vec, ktorú urobím teraz inak“, mrmlem si pod fúzy. Úhor mi mizne z dlaní a premýšľam, či moje deti budú mať tiež rady rybačku a či spustia plaváčik pod krivý breh. Ak áno, tento úhor tam na nich bude čakať…
Blíži sa poludnie a v bruchu mi škvŕka. Vyliezam na skalu, nad koruny stromov, aby som mal čo najkrajší výhľad na moju milovanú rieku a rozbaľujem si makový koláč. Hľadím na rieku z vtáčej perspektívy a nemôžem sa nabažiť toho pohľadu. Je neuveriteľné, ako naplňujúce môžu byť chvíľky, keď sa jej otvoríte a vnímate ju. Áno, je to matka Príroda, ktorá nám zovšednela. Všetci sa za niečím ženieme, a pritom strácame to najkrajšie, aj keď stačí tak málo. Otvoriť myseľ a oči… Schádzam z kopca druhou stranou okolo starého mlyna. Je tam niekoľko rokov zvonček, ktorý plní priania. Cink - Cink - Cink. Snáď mi splní moje želanie. Moje kroky mieria do miest, kde som sa učil rybárčiť a kde som chytil svojho prvého kapra. Spomínam na všetko do najmenších detailov. Viem, aké čižmy som vtedy mal, aj aký plavák. Pamätám si všetko, ako by to bolo dnes. Z diaľky už vidím ten balvan, ktorý vždy rozdeľoval rieku na pokojnú tôňu a dravú rieku. Na jednej strane sa dali nachytať kapry, pleskáče a plotice a na druhej napríklad pstruhy a lipne.
V odraze hladiny vidím seba
Vody v rieke je málo a kameň z vody vyčnieva. Vtedy pred ním určite bolo pol druha metra a snáď stokrát som dedka prosil, aby som mohol doplávať ku kameňu a chytať z neho. Tá predstava púšťať dážďovky okolo jeho stien bola ako sen. Dedko ako neplavec mal z vody rešpekt, a tak som v tomto mieste musel chytať povinne z brehu. Teraz je však všetko inak. Brodím sa k svojmu balvanu a plním si detský sen. Sadám si naň a nechávam rieku upokojiť. Lúče slnka takmer kolmo pretínajú hladinu, a ja tak môžem dokonale vidieť podvodný svet. Nie sú tu už kapry, ale vidím belice, hrúziky, jalce a zazrel som aj rybu s najkrajšou zástavou – lipňa. Čím dlhšie sedím na kameni, tým viac rýb vidím. Je to pre mňa vskutku emočný zážitok. V odraze hladiny vidím seba. Už tam nie je ten malý bezstarostný chlapec. Do očí sa mi hrnú slzy. To asi preto, že si uvedomujem, koľko tej nádhery som v živote zmeškal. Pritom stačí koľkokrát len ísť a otvoriť myseľ a oči. Áno, len tak málo stačí, nehľadiac na to, či ste bohatí alebo chudobní. Môj kamarát sa ma kedysi spýtal: „Vieš, čo je na svete dôležitejšie ako peniaze? Je to – nádych!“ Väčšinu svojho doterajšieho rybárskeho života som venoval lovu kaprov a milujem to. To už sa nikdy nezmení. Ale ako ide čas, vnímam všetko trochu inak. Už pre mňa nie je podstatné, či chytám na revíri, kde plávajú rekordné kapry, po ktorých som aj ja koľkokrát zaslepene prahol. Sú tu iné hodnoty, ktoré sú pre mňa oveľa cennejšie, a často radšej vezmem malý prút a pôjdem sa prejsť okolo rieky. Je to príjemná zmena. Za tú chvíľku sa toho totiž dá zažiť toľko, a pritom sa nadýchnete len párkrát!
Článok by som rád venoval svojmu dedkovi, ktorý ma minulý rok opustil.
Pri splave Parovka.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
