Takúto hmlu som už dávno nezažil, a najmä nie keď otáčkomer na lodi ukazuje 6500. Ale ani tento deň nemôžeme vynechať, keď už sme tu aj v tom najväčšom mlieku skúsime štastie. Varujem každého čitatela, že takéto tempo v hmle, kde vidíme len kontúry stromov na brehu a zo samotnej vody len pár metríkov nie je práve najbezpečnejšie.
info
Kategória: Sumčiarina
Vyšiel v čísle: JANUÁR 2018
Počet strán v magazíne: 3
Od strany: 62
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 03.07.2018.
Aj keď rieku poznáme, môžu sa vyskytnúť veľmi nebezpečné situácie. Kamenný špic, či podobný blázon ako my sami, ale z opačného smeru, nedajbože na väčších riekach nejaký krásny remorkér dokáže z našej prekrásnej lode za krátku chvíľu spraviť byt pre zubáče či sumce. Toto sme si však uvedomili až neskoršie, nás naháňala túžba po zábere, to klepnutie do prívlačovky, po ktorom srdce tiež klepne. Cestou sa na sebe smejeme, že sme dvaja blázni. Ja, v takýchto prípadoch úplne vžitý do jazdy, aby som neurobil chybu, navigujem podľa ďalekých tieňov stromov a Richi, ktorý si v kuse zo všetkého robí srandu, takto i zo mňa. Ako starý Manitou, ktorý dokáže čítať z tieňov stromov čo sa nachádza za tajomnou hmlou. Ale srandičky prejdú, myslím si a dumám, kde by sme mali ísť. V takomto počasí veľa miest funguje, je akoby šero, a ryby sú tak menej plaché. Bude fungovať aj vrchná časť mostu, či pod ostrovom, sútok či elektráreň? Až teraz prichádzam na to, že tých možností je až príliš veľa. Je fakt, že nie je pod mrakom, aby sme ryby hľadali v plytčine, ale nie je ani úplné slnko, aby sme išli hlboko, ale ryby môžu byť aj tam aj tam. Tak sa, zlatko, rozhodni a hoď mincu… Ostrá hrana s trávami! To bude moje, dlhý pľac, aby sme tam niečo našli.
Tu niekde budú
Jednu vec viem, pri tomto strome sa dám vľavo, uberiem kvôli vlnám a pomaly sa približujem. Hentomu šašovi vpredu dávam rozumy. Tak, za tamtým kameňom padá voda dole a pod brehom máš zelinu. Tu niekde budú. Kde presne, to je už na nás. Richi ako vždy prikyvuje, berie si prút a začne sa motať. Mne to chvíľku trvá, kým všetko dám dokopy, ale potom už dvíham ruku pre palicu. Richard už nahodil a prvýkrát dvíha. Jig padá, ja sa pomaly otáčam, keď vidím ten spomínaný záblesk v špičke. Ja tomu neverím! Však ani na to som čas nemal, aby som len preklápač na navijaku pretočil. Po záseku ryba vyrazí z plytkej vody priamo na nás a prepáli to pod loď. Richard mi hovorí, „Videl som ho, veľký nebude, mal hlavu tak na takú 150-ku, ale je fest rýchly, ledva stíha brať šnúru.“ Nuž môj názor bol iný, ten čierny záblesk bol chvost a nie hlava. Po niekoľkých sekundách aj Richi zmenil názor, keď ryba svojim brutálnym tempom išla ďalej a nevedel s ňou pohnúť. Síce pevná, ale ľahká prívlačovka komplet pod loďou, ja sa bojím, že sa mi zamotajú do predného motora, tak sa otáčam opatrne. Horko‑ťažko sa dostávame zo zlého uhla a môžeme vyraziť za rybou, ktorá je už desiatky metrov od nás. Ako pomaly dostávame tie stratené metre, krivka prúta sa dostáva do už dávno nevideného uhla. Pod nami len 3 m voda, doženieme rybu, keď sa pod nami postaví na hlavu a spraví otočku. V krištáľovo čistej vode zase vidno čiernu siluetu. A nie, nebola to hlava ryby, ale obrovský chvost 2++ čierneho sumca.
Ryba akoby visela v 3 m hĺbke
Je to čierny! Zase máme čierneho obra! Už sa tešíme. Rišo v tom momente prehovorí, „Nemám lanko, bol som lenivý tam naviazať silnejšiu šnúru na zúbky.“ Studený pot mi prebehne cez chrbát, veď to nemôže byť pravda. Aktuálna je až do poslednej chvíle šanca, že kmeňová šnúra s nosnosťou 30 kg vydrží! Samotná zdolávačka od tejto chvíle prebieha ako ťahanie lana. Žiadne extrémne výpady, nič. Len pomaly, ale isto dole prúdom. Udička ohnutá do oblúka, my pár metrov nad rybou a ona kopíruje dno. Ale po dlhej, 20-minútovej akcii spomaľuje, dostávame sa na bod, keď počas posunu už rybu vidíme na sonare ako sa dvíha, pomaly, ale isto. Ale raz sa zastaví! Udica ohnutá, pod nami cca 6 m hĺbky a nie a nie ju pohnúť. Ryba akoby visela v 3 m hĺbke, sonar ju presne ukazuje. Sakra nie, ja som to doteraz len počul, ale osobne so mnou sa to ešte nikdy nestalo. Ryba sa vysilila úplne, ale prút je príliš slabý na to, aby ju lovec dokázal zdvihnúť. Ani prúd nepomáha, nič. Richi opatrne pridvihuje, riskujúc prasknutie, ale niečo urobiť treba! Pozvoľna, ale isto dostáva dôležité centimetre a sumec sa pohne smerom hore, pomaly. Už vidím hlavu ryby, už ju máme…a v tom z tej obrovskej papule začínajú vychádzať asi tie posledné bublinky vzduchu čo mal v sebe. Týmto ťahom obor stráca balans a začína padať do hĺbky, som v rozpakoch, to nemôže byť pravda! Takto stratiť rybu, neverím. Rýchlo pozerám dookola, hľadajúc plytšiu časť. Cca 200 m pod nami je štrková pláž, elektromotor dávam na malé otáčky a vyrážame tam, dole prúdom. Sumca ťahať za sebou dokážeme, ale zdvihnúť nie.
„Zastav, pohla sa a pláva hore“
So sebou sme si doniesli niekoľko palíc na skúšku, lebo nájsť prívlačovku na menšie nástrahy, ktorá je však už dostatočne silná nie je ľahké. Na trhu je veľa produtkov, ale či vyhovujú našim požiadavkám, je ďalšia vec. Táto očividne dostáva zlé hodnotenie, síce je silná a dobrá, ale keď sa dostane na istú záťaž, končí. A aktuálne na nej máme rybu, ktorá váži asi viac ako ja. Zase nie sme žiadni zajkovia, ak bude treba, ponorím sa pre rybu i do vody (toto nebol môj nápad, ale človek je schopný všeličoho). Zase v hlave nemáme piliny a takto sa pomaly dostávame do tej časti, kde ryba začne šúchať dno. V tom na mňa Richard kričí: „Zastav, pohla sa a pláva hore“. Sumec visiac na šnúre ako kus olova sa v momente keď sa jeho chvost dotkol dna od neho odrazil. A táto skutočnosť nám dala väčšiu nádej. Richard doslova púšťa rybu ku dnu, jej hlavu vidíme, a tak aj reakciu. Keď sa chvost ryby dotkne dna, ona sa rozvlní a tak sa nadvihne. A ide hore, chvíľku. Ja už čakám do pol pása vyzlečený, že ak treba, strčím hlavu pod vodu, aby som ju vedel chytiť. Ešte pár desiatok cm a už sa nemusím ponoriť do vody, keď začína strácať rýchlosť. Iné neostáva. Vykloním sa z boku lode, hlavu a polovicu tela pod vodu a chytám rybu za tlamu. V tom momente Richi pustí prút a chytí ma za pás, aby pomohol s nadvihnutím.
Naša rybárska krv nám dovoľuje len jedno
Potápanie sa končí obrovským výkrikom, keď sa mi hlava končene dostane nad vodu. Rybu držím pevne, skúšam dať do lode a nič. Toto bude na mňa až príliš veľké „sústo“, tak sa do toho pustíme dvaja. Jeden veľký ťah a táto čierna kráska leží vedľa nás. Richi si sadne, nemá síl ani on. Šnúra ledva‑ledva, ale vydržala, ako ju prezerám má v sebe ešte troška rezervy. Pozeráme na rybu a radšej sa rýchlo priplavím k brehu a dávame ju naspäť do vody. Počas fotenia rybu držíme čo najviac vo vode, ale takáto čierna kráska musí byť dostatočne zdokumentovaná. Čierny sumec s dĺžkou 243 cm je pre nás novinka a nezabudnuteľný zážitok zdolávania napĺňa energiou obidvoch. Sumec leží pri nás v ani polmetrovej vode a my čakáme, kým sa pozbiera. Tak sediac si pozeráme na túto krásku ako tam leží. Svalnaté telo tejto ryby sa pomaly pohne a vlnivým pohybom sa vyberie do blízkej hrany. Očami ju prenasledujeme a čakáme, kým zmizne v hĺbke. Prekrásny pocit, keď takúto krásku môžeme pustiť späť do svojho živlu. Nás čaká ešte celý deň rybačky, ale korunu sme mu dokázali dať na prvé nahodenie. Technicky by sme mohli vyraziť domov, ale naša rybárska krv dovoľuje len jedno: naštartovať loď a vybrať sa po ďalšie zážitky.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
