Zistenie, že montáž čnejúca nad dnom môže plašiť kapry, nie je žiadnou závratnou novinkou. O tom sa diskutovalo už pred mnohými rokmi. Napriek tomu je to vec, ktorú mnoho rybárov podceňuje. „Ryby si s tým nejako poradia“, hovoria mnohí. Možno áno, napriek tomu ma rok čo rok ryby prekvapujú v tom, ako málo im stačí na to, aby vycítili nebezpečenstvo.
info
Kategória: Kaprárina
Vyšiel v čísle: JANUÁR 2019
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 62
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 03.07.2019.
Človek by to ešte pochopil na malých, silne prechytávaných vodách. Tam ryby dôverne poznajú každý meter priestoru a takmer 300 dní v roku sa stretávajú s rybárskymi montážami. Ale že budú podobne ostražité aj na rozľahlých vodách a v takmer panenských oblastiach, kde sa bežne nechytá, to ma naozaj prekvapuje a núti k zamysleniu.
Jeden prút viac ako dva dohromady
Naposledy som bol takto prekvapený pri tohtoročných pretekoch na Balatone. Chytali sme v miestach, kde sa bežne nechytá a kde s najväčšou pravdepodobnosťou po zvyšok roka neleží žiadna montáž vo vode. Voda bola mierne zakalená a kapry pri chuti. V takýchto podmienkach sú zvyčajne menej ostražité, takže nebýva nutné nič zložitého vymýšľať. Napriek tomu, že sme chytali na 450 m od brehu a vlasce podľa môjho presvedčenia museli najmenej od 200 m ďalej ležať na dne, bol obrovský problém dostať cez ne kapry k ďalším prútom. Aby som to vysvetlil. Kapry evidentne jazdili z voľnej zóny vľavo. Najprv preto prichádzali zábery našim susedom po ľavici. Nám prvý deň fungoval len jeden prút – samozrejme, ten ľavý. Postupne sa začal zapájať, aj keď výrazne menej, druhý zľava. Pravé dva prúty boli až na výnimky takmer hluché. Podarilo sa mi ich zaktivovať najskôr až vtedy, keď som ich posunul na hranu sektora, o niečo málo ďalej, než sme ukladali ľavé. Napriek tomu jeden ľavý prút nachytal výrazne viac, ako tie dva pravé dohromady. Môžete si povedať, že tam bolo napríklad lepšie miesto alebo také niečo. Vylúčiť to, pochopiteľne, nemožno. Ale stojí proti tomu fakt, že sotva bol tento ľavý prút vonku z vody, takmer okamžite sa ozval druhý zľava. Akoby mu uvoľnil pozíciu. A najvýraznejšie to bolo vo chvíli, keď naši susedia po ľavici mali po niekoľko hodinovom zákaze vyvážania ešte stále stiahnuté prúty, zatiaľ čo nám sa ich podarilo rýchlo vyviezť. V tú chvíľu prišli zábery takmer okamžite a väčšina z nich od veľkých rýb. Len čo susedia dostali prúty do vody, čakanie na záber sa u nás výrazne predĺžilo a veľkosť rýb išla dole. A opakujem, chytali sme na panenskom mieste, v zakalenej vode a ryby, ktoré s montážami prichádzajú do styku len zriedkakedy.
Nijako to neprekážalo
Aby som nezostal pri jednom príklade. Pred pár rokmi som mal úžasnú sezónu na českej zväzovej pieskovni. Ulovil som vtedy veľa veľkých rýb vrátane kapra nad 25 kg. Keď som spätne premýšľal o príčinách, prečo sa mi vtedy tak darilo, uvedomil som si, že som bol veľmi starostlivý na maskovanie montáže, respektíve jej pritiahnutie ku dnu. Používal som nahadzovacie kotviace olovká. Tie ľahko nasadíte nad montáž. Niektoré musíte nasadiť vopred pri zostavovaní montáže, iné majú drážku a sú rýchlo vymeniteľné. Možno ich nasadiť až tesne pred nahodením. Letia za montážou, zároveň však vďaka väčšiemu odporu (na spodku majú plôšku) dopadnú na vodu zhruba 10 až 15 m od nej. Tým vlasec „ukotvia“ ku dnu aj niekoľko metrov od koncovej montáže. Druhá vec, ktorú som si vtedy strážil, boli nižšie našponované vlasce. Táto pieskovňa je pomerne dosť členitá. Sú tu značné násypy a pozdĺž nich priehlbiny. Chcel som eliminovať na čo najmenšiu mieru to, že môj vlasec bude trčať vo vodnom stĺpci. Preto som vlasec šponoval čo najmenej a namiesto ťažkých swingrov som dal ľahké päťgramové retiazkové bobiny. Vďaka týmto všetkým opatreniam boli môj vlasec a koncová montáž oveľa viac naskladané na dne, ako keby som chytal tak, ako je bežné. Zábery preto boli, samozrejme, o niečo oneskorené, lebo vlasec sa postupne napínal. Ale to nijako neprekážalo.
Kapry boli zaseknuté ako z učebnice
Znížený kontakt s koncom udice som eliminoval tým, že som pred zásekom niekoľkokrát rýchlo otočil kľučkou navijaka. Prevažná väčšina zaseknutí sedela a kapry boli zaseknuté ako z učebnice. Myslím, že mi vtedy spadla len jedna ryba, a to až v konečnej fáze zdolávania. Ešte na jednu vec som vtedy dbal a dbám do dneška – a tou boli malé, ale často možno podstatné detaily v zostavení montáže. Posledných 60 až 80 cm mávam zo zaťažených šnúrok.
Najradšej mám tie bez oloveného drôtika, ako sú Taska Core Zero alebo Kryston Score Zero. Sú veľmi poddajné, na dne vyzerajú úžasne prirodzene, pritom sú dostatočne ťažké, aby na ňom ležali ako prikované. Ďalšia vec sú tungstenové súčasti montáže, ktorých mám hŕbu. Niektoré používam len niekedy, iné takmer stále. K nim patria najmä tungstenové krytky proti zamotaniu. Sú dostatočne ťažké, aby udržali nadväzec pri dne, zároveň majú nenápadnú matnú farbu a v neposlednom rade sú veľmi elastické, čo uľahčuje prácu s nimi pri výmene nadväzca. K ďalším patria tungstenové oválne koráliky. Mám všetky veľkosti, ale najviac využívam 8 mm. Jednak sú výborné ako vymedzovacie zarážky pre nadväzcový obratlík pri helikoptérovej montáží, jednak sú dobré aj ako ťažidlo na hladine. Niečo ako elastický broček. K väčším háčikom tiež rád používam tungstenové rovnátka. Majú podobné výhody ako dva predchádzajúce produkty.
Ľahší „retiazkáč“ a nešponovať vlasec
Keď sa vrátim späť od detailov k celku, je ešte niekoľko vecí, ktoré stoja za úvahu. Kde to nie je nevyhnutné, používam na navijaku kmeňový vlasec a nie šnúru. Možno je to môj subjektívny pocit, ale nemôžem sa zbaviť dojmu, že šnúra vo vode vydáva viac vibrácií a tým plaší ryby o niečo viac. To isté platí aj pre šokový nadstavec, kde uprednostňujem vlasce pred šnúrami. V prípade dlhých nahodení potom najčastejšie používam zužovaný vlasec, ktorý z jednej strany, kde sa spája s kmeňovým, má napríklad 0,26 mm, zatiaľ čo na druhom konci 0,55 mm. Vyšponovanie vlasca prispôsobujem situácii. Pri dlhej vyvážke nie je možné nechať prevesený vlasec, tak ako som to opisoval pri chytaní na pieskovni. To by sa pri prvých väčších vlnách vytvoril veľký oblúk. Takže tu treba dopnúť a použiť ťažší swinger. Ale pri chytaní na kratšiu a strednú vzdialenosť určite stojí za úvahu to, čo som opisoval. Teda ľahší „retiazkáč“ a nešponovať vlasec.
Nezabudnite na nahadzovacie kotviace olovo. Niekedy je nutné vlasec potopiť ku dnu už pred špičkami prútov. Potom prichádza na rad kotviace olovko na šnúrke. Manipulácia s nimi je veľmi jednoduchá. Vo chvíli, keď máte nahodené alebo zavezené, nasadíte kotviace olovko na vlasec. Potom zdvihnete špičku prúta a necháte olovko skĺznuť do požadovanej vzdialenosti a hĺbky. Potom už len zľahka dopnite vlasec. Pri záseku vlasec vyletí z klipu a vy môžete nerušene zdolávať. Kotviace olovko pritiahnete pomocou šnúrky. Samostatnou kapitolou by bolo niekoľkobodové kotvenie vlasca pri vyvážke na členitom dne alebo ukotvenie montáže cez nejakú spojku na protiľahlom brehu. To však nie je na pár viet, ale na samostatný článok, takže to necháme na inokedy. Veci, ktoré som opisoval v tomto článku, považujem za dôležitú súčasť rybárskej taktiky a techniky. Ak to tak nerobíte, buďte pokojní. Stále, a myslím, že to bude platiť aj v budúcnosti, je najdôležitejšie zo všetkého byť pri vode. Prajem vám, nech sa vám to darí čo najčastejšie.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
