Čas beží naozaj rýchlo. Najmä, ak je deň čo deň naplnený prácou. Plánujeme, rozhodujeme, prognózujeme. No ak príde deň narodenín, nezaškodí obzrieť sa späť. To je dôvod, prečo sme navštívili dvoch predstaviteľov 25-ročnej akciovej spoločnosti Slovryb. Pýtali sme sa predsedu dozornej rady Ing. Karla Růžičku a riaditeľa akciovej spoločnosti Ing. Ján Piku.
info
Kategória: Infoservis
Vyšiel v čísle: JANUÁR 2019
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 38
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 03.07.2019.
Ing. Karel Růžička, predseda dozornej rady spoločnosti Slovryb, a. s.:
Pýtate sa, ako hodnotím z pozície predsedu DR činnosť tejto „rybárskej“ akciovky za uplynulé obdobie. Pre objasnenie čitateľom zdôrazňujem, že Slovryb je stopercentná dcéra Slovenského rybárskeho zväzu. Je to uzatvorená akciová spoločnosť, ktorej akcie môžu vlastniť len miestne alebo mestské organizácie a Rada SRZ. Budúci rok v apríli to bude 16 rokov, kedy som bol zvolený do dozornej rady a napokon som sa stal jej predsedom. Funkciu som prijal preto, že vďaka ekonomickému vzdelaniu a dlhoročnej praxi som dostal možnosť oboznámiť sa s ekonomickou situáciou spoločnosti, zamestnancami spoločnosti a výkonným manažmentom. Som presvedčený, že najmä ľudia a ich kvalita a dobrá spolupráca s predstavenstvom a napokon aj vedením spoločnosti dali šancu presadiť v riadení potrebné zmeny tak, aby sa ich realizáciou dosahovali pozitívne výsledky. Dôvera v ľudí bol ten rozhodujúci faktor napredovania a rozvoja spoločnosti, o ktorej dnes môžem s hrdosťou povedať, že sa stala vzorom v modernizácii chovu rýb, kľúčovým dodávateľom násad lososovitých druhov rýb, ale aj produkcie určenej na konzum. O ceste k dnešnému stavu určite viac môžu povedať ľudia ako Ing. Pika, riaditeľ spoločnosti, Ing. Štefan Janček, Ing. Jaroslav Janček, ale určite aj zamestnanci Slovrybu na iných postoch.
Ing. Ján Pika, riaditeľ spoločnosti Slovryb, a. s.:
Ja som prišiel do Príboviec z úplne inej oblasti hospodárstva a aj z iného kúta Slovenska, všetko bolo pre mňa nové. Začala sa tým nová, „rybárska“ etapa môjho života a pravdupovediac, nemyslel som si, že by mohla trvať tak dlho, ako trvá. S príslovečnou vervou mladého inžiniera som sa pustil do práce a postupne som sa zorientovával vo veľmi zaujímavej, ale zároveň náročnej problematike chovu rýb na Slovensku. Ak sa pýtate na pocity, môžem povedať, že svoje vtedajšie rozhodnutie neľutujem.
Stáť na čele spoločnosti v tých ťažších obdobiach vás neodradilo. Čo bolo tým impulzom, že ste vydržali v tých najnáročnejších chvíľach a verili ste tomu, že to bude lepšie?
Veril som v životaschopnosť našej spoločnosti, odbornosť našich manažérov v našich chovoch rýb a v neposlednom rade v nezaujaté posúdenie argumentov predkladaných našim akcionárom, štatutárnym orgánom a zakladateľovi. Nakoniec sa všetkých podarilo presvedčiť a „otočiť koleso dejín“ našej spoločnosti prorozvojovým smerom strategického investovania do modernizácie rybochovných zariadení. Verím, že to nik z vyššie menovaných neľutuje. Aj naďalej verím v perspektívnosť chovu rýb, či európskou terminológiou povedané vnútrozemskej akvakultúry. Veď ak sa v rámci EÚ 60 % spotreby rýb dováža z tretích krajín, určite tu existuje priestor na realizáciu pre európskych, a tým aj slovenských chovateľov rýb.
Poľnohospodárska prvovýroba má svoje špecifiká, lebo chovať ryby nie je vyrobiť auto. Keď sa auto nepredá, tak v najhoršom prípade zostane na sklade. S rybou je to horšie. Niekedy je jej málo, inokedy nedorastie alebo je jej viac a neviete ju predať. Potom sa vynára otázka „ako ju prezimovať“? Ako to riešite v súčasnosti?
Z podnikateľského pohľadu by správnou odpoveďou bolo zimovať iba v rozsahu zaistených objednávok. Ako ste však už uviedli, chov rýb nie je strojárska výroba, nedá sa do detailov naplánovať. Hlavný rozdiel vidím v tom, že niektoré z podstatných faktorov úspešného chovu nemajú chovatelia rýb vo svojich rukách. Myslím tým najmä hydrologické a klimatické podmienky v lokalitách chovu. Ale k vašej otázke... Z ekonomického hľadiska producenta, samozrejme, prináša zimovanie rýb určité riziká, či pre možné úhyny alebo pre nesprávny odhad zimovaného objemu produkcie. Za tie roky už ale vieme celkom dobre odhadnúť, čo naši odberatelia budú po skončení zimy potrebovať a nechávame si určitý priestor aj pre prípadnú potrebu mimoriadneho zarybnenia. Mimochodom, o tom, či zarybňovať alebo nezarybňovať prezimovanou násadou sa v poslednom čase vedie v rámci slovenskej rybárskej obce až vášnivá polemika.
V rámci podpory rozvoja poľnohospodárskej prvovýroby existujú zdroje z fondov EÚ. V súčasnosti sú s tým ale práve v oblasti rybného hospodárstva spojené problémy, ktoré spôsobujú, že sa tieto prostriedky nečerpajú. Ako to vidíte z pohľadu chovateľa rýb a potencionálneho žiadateľa? Kde nastala chyba? Dá sa to ešte dobehnúť?
Doteraz bolo k dispozícii už niekoľko operačných programov, zameraných na podporu investícií v slovenskom rybnom hospodárstve. Žiaľ, musím skonštatovať, že tento zatiaľ posledný, na roky 2014 až 2020 s možnosťou čerpania do roku 2023, mal najbolestivejší štart. Je to pritom paradox, lebo tu už predsa sú skúsenosti z minulosti. Prvým dôvodom problémov bolo, že už v európskych štruktúrach vznikol časový sklz, a to neskorým schválením legislatívy, stanovujúcej oblasti možnej podpory a pravidlá financovania.
Pokračovalo to na Slovensku, pretože sa prebudovával príslušný štátny aparát, správa všetkých „eurofondov“ sa presúvala pod Úrad vlády SR a istý čas si na ministerstve pôdohospodárstva vyžiadala aj aplikácia európskych predpisov na podmienky Slovenska. Druhým dôvodom bolo, že Európska komisia chce financovanie projektov viazať na konkrétny merateľný výstup, prednostne na rast produkcie za členský štát. Iste správna idea, len ju aplikovali „po bruselsky“ a výsledkom bolo cca 40 európskych smerníc, na ktoré bolo potrebné pri tvorbe slovenského operačného programu prihliadať. To so sebou prinieslo neúmerný rozsah riadiacej dokumentácie a prekomplikovanie kontrolných a monitorovacích procesov. Toľko v krátkosti k problémom a ich príčinám. A či sa to dá ešte dobehnúť? Združenie chovateľov rýb na Slovensku, ktorého členom je aj naša spoločnosť, sa už dlhší čas aktívne angažuje v spolupráci s ministerstvom pôdohospodárstva na zjednodušení tak predpisov, ako aj procesov. Myslím, že veci sa pohli správnym smerom a čerpanie sa bude postupne zvyšovať. Z pohľadu chovateľa rýb to vidím tak, že je veľkou škodou, najmä pre neho samého, ak eurofondy nečerpá. Možnosti čerpania sú nastavené širokospektrálne a podmienením čerpania na vykazovanie produkcie by sa malo dosiahnuť, aby čerpali tí, ktorí majú o chov rýb seriózny záujem, aby nedochádzalo k úniku prostriedkov mimo sektora rybného hospodárstva. Administrácia okolo čerpania financií je síce veľmi náročná, ale stopercentné zhodnotenie chovateľom vložených investičných prostriedkov, cez 50-percentné spolufinancovanie z eurofondov a štátneho rozpočtu SR, za tú námahu určite stojí.
Viem, že nie ste rybár – myslím to, že nechodíte loviť ryby na prút. Vaším každodenným programom v práci sú ryby, ryby a zase ryby. Fyzická únava sa rieši odpočinkom. S duševnou únavou je to horšie. Preto sa pýtam, aký máte recept na to, aby ste občas zabudli na ryby?
Nuž áno, viac ako je zdravé sa moja práca podobá na prácu klasického manažéra, teda stolička za počítačom a sedadlo za volantom auta. Keďže si ma doteraz nenašiel žiadny šport, ale popravde ani ja som ho zatiaľ veľmi nehľadal, snažím sa aspoň občas venovať turistike po krásnom Slovensku. Rád mám tiež výlety s rodinou za poznávaním európskych krajín. Inak si rád pozriem dobré divadelné predstavenie či dobrý film. Priznávam, že pre relax, ktorý spomínate, preferujem pritom takpovediac „ľahšie“, teda zábavné žánre.
V ďalšej časti vám prinášame rozhovory so zamestnancami, ktorý v stredisku Biely Potok pracujú už desaťročia a aj vďaka nim toto stredisko napreduje. V rozhovore so zamestnancami tejto spoločnosti, najmä s tými, ktorí boli pri tom úplnom začiatku odznelo: „Ako by to bolo včera.“ Nuž aj to bol dôvod, prečo zamestnanci najväčšieho strediska tejto spoločnosti, ktorým je Biely Potok, dostali priestor, aby sa prihovorili čitateľom.
Ján Šindléry, pracovník v rybárstve
Po ukončení strednej rybárskej školy v Třeboni som sa vrátil na Slovensko. Na Bielom Potoku robím od roku 1990. Ak si to niekto spočíta, tak je to jednoznačne viac ako 25 rokov. Nuž, ako to vysvetliť? Toto stredisko pôvodne patrilo Slovenskému rybárskemu zväzu, ktorý v roku 1993 založil akciovú spoločnosť Slovryb, a. s., a ja som tu zostal dodnes. Začiatky boli ťažké, nemali sme takmer žiadne mechanizmy na uľahčenie manuálnej práce. Okrem toho práca vonku a v zime, vo vode a k tomu neraz aj vrtochy počasia. Na toto treba silných, tvrdých a odhodlaných chlapov. Dnes je to už trochu iné. Máme mechanizmy, ktoré aj v tejto profesii uľahčia prácu. Keďže ide o robotu so živými rybami, striedavo pracujeme soboty, nedele aj sviatky tak, ako si to vyžaduje nepretržitý chod strediska. Keď sa obzriem späť, neľutujem, že som si vybral túto profesiu.
Radovan Ondrejka, zootechnik
Mojím detským snom bol chov exotických zvierat. Preto som sa rozhodol ísť na strednú školu vo Vodňanoch, kde, žiaľ, v tom roku nebol otvorený ročník pre tento odbor. Tak som sa rozhodol pre rybárstvo. Nuž a tomu som zostal verný. V júli bolo 20 rokov, čo robím tu, na Bielom Potoku. Za tých dvadsať rokov sa veľa zmenilo, nielen v práci zavedením mechanizmov, ale hlavne vo vzťahoch medzi ľuďmi. Zmenil sa životný štýl, zmenil sa vzťah k práci a k prírode, nastala doba elektronizácie a prišiel internet. Ja to vidím tak, že väčšina dnešnej mladej generácie nežije v reálnom svete, nevie chytiť lopatu a nechodí do prírody. Prehlbujú sa rozdiely medzi ľuďmi, menej komunikujú medzi sebou a nemajú záujem o prostredie okolo seba. Preto by som chcel odkázať mladým ľuďom: Neberte tak často mobil do rúk, neseďte toľko pri internete! Choďte do prírody a pozerajte viac okolo seba! Príroda je krásna! Bez vašej pomoci sa nezachová tá nádhera, ktorú nám príroda dáva!
Silvia Šindléryová, pracovníčka v spracovni
Už je to 18 rokov, keď som po materskej dovolenke prišla pracovať na toto stredisko a konkrétne do spracovne rýb. Musím sa priznať, že v tých časoch som sa bála živej ryby. Niet sa čomu diviť, veď som vyučená chemička. Nebolo ľahké prekonať svoj strach. Dnes sa nad tým pousmejem, ale niekde vo mne to stále žije, ešte aj dnes mám rešpekt pred úhorom a sumcom. Oba tieto druhy mi pripomínajú hada. Možno toto studené prostredie spracovne pomáha tomu, že nie som chorľavá. Čitateľ si možno kladie otázku, či som aj rybárka–nie, nie som rybárka a na ryby nechodím. Záverom ešte niečo prezradím z môjho súkromia, možno je to profesionálna deformácia. Keď sa u nás doma pripravuje ryba, tak jednoznačne ju pripravuje môj manžel. Ja rybu zjem, ale radšej mám hydinu.
Kto riadi kolektív zamestnancov strediska Biely Potok?
Pri tejto príležitosti je potrebné čitateľovi vopred vysvetliť, ako to vlastne bolo a je s riadením strediska. Ak sa pozrieme na dlhé obdobie 25 rokov, tak Ing. Štefan Janček bol vedúcim strediska od začiatku, teda od roku 1993 až do roku 2017 (kedy dovŕšil dôchodkový vek, pozn. red.). Funkciu vedúceho strediska v roku 2017 prevzal Ing. Jaroslav Janček, ktorý na tomto stredisku nie je nováčikom, lebo od roku 2001 bol vedúcim spracovne rýb. K samotnej spracovni rýb len toľko, že je pokračovaním výrobného procesu v tom smere, že časť produkcie strediska je spracovaná tak, aby dnes už náročný spotrebiteľ dostal na stôl rybu očistenú, vypitvanú, filetovanú a údenú Teda riadenie strediska Biely Potok je akýmsi tandemom otca a syna, v ktorom spoločne kráčajú a navzájom sa podporujú. Preto po dohode s nimi priestor na príhovor k čitateľom dostal aj otec.
Ing. Štefan Janček, výrobno-technický námestník spoločnosti
Na tomto stredisku som 30 rokov. Z toho ako zamestnanec spoločnosti Slovryb, a. s. 25 rokov. Za to obdobie sa udiala veľká zmena v prístupe k zarybňovaniu vôd na Slovensku. Toto stredisko vzniklo preto, že Slovenský rybársky zväz mal a má zarybňovaciu povinnosť v revíroch, ktoré sú mu pridelené. Spoločnosť Slovryb vo svojich začiatkoch dodávala na zarybnenie pre mestské a miestne organizácie Slovenského rybárskeho zväzu rané štádia lososovitých rýb. Dnes je to už inak. Narastá dopyt po násadách starších a klesá záujem o rané štádiá lososovitých rýb.
Ing. Jaroslav Janček, vedúci pstruhárstva Biely Potok.
Pozitívne na vývoji spoločnosti bolo to, že sa realizoval zámer výstavby lipňového rybníka, v ktorom máme záruku udržania vlastného generačného stáda lipňa tymiánového. V tomto spočíva aj stabilizácia chovu násad lipňa tymiánového. Chov rýb je závislý od klimaticko‑hydrologických podmienok, a preto v záujme jeho stabilizácie, ale aj pre zvýšenie produkcie bolo nutné zaviesť zmeny vo výrobe. Boli to nové technológie, bez ktorých by sa nepodarilo dosiahnuť takú produkciu, akú dnes dodávame na trh. Z dlhodobého pohľadu možno povedať, že v produkcii klesol podiel násad a stúpol podiel rýb na konzum. Okrem toho objem dodávok pre zahraničný trh prevyšuje objem dodávok pre domáci trh. Tento vývoj nie je možné zvrátiť. Zvýšenie produkcie tržných rýb malo za následok hľadanie zvýšenia odbytu v zahraničí. Nebolo mojím cieľom hovoriť o problémoch, predsa mi nedá spomenúť jeden z nich, ktorý v súčasnosti riešime každodenne. Je to nedostatok kvalifikovanej pracovnej sily a celkový nezáujem mladých o prácu v chove rýb. Takú vysokú fluktuáciu na stredisku sme nemali za vyše dvadsať rokov, ako za posledné dva roky. Musíme prijať, že zamestnanci prirodzene odchádzajú do dôchodku, čas nemožno zastaviť. Naše úsilie zamestnať mladých odborníkov je však z roka na rok je neúspešné. I keď získame nového zamestnanca s príslušnou kvalifikáciou, po určitom čase odchádza. Keď sa pýtame „prečo“, ich odpovede vyrážajú dych. Sumarizujúc ich odpovede, musím povedať, že predstava mladých o práci a zodpovednosti je dnes iná, ako sa v reálnom živote vyžaduje. Hoci nerád, predsa to musím povedať – mladí ľudia nie sú vlastnou rodinou ani školou dostatočne pripravení na život, na prácu a v neposlednom rade na zodpovednosť. Toto nebude ľahké zmeniť. Preto záverom by som rád povedal to, čo podľa môjho názoru súčasná doba potrebuje: prinavrátenie vzťahu k prírode.
Nezveličujem, keď napíšem pravý dôvod, čo nás viedol písať práve o zamestnancoch tejto spoločnosti. Potvrdilo sa pravidlo: „Dobrú firmu robia dobrí zamestnanci.“
Ďakujeme veľmi pekne za odpovede a želáme veľa síl do ďalšej práce v novom roku, ale aj v tých nasledujúcich.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
