Také malé priznanie
info
Kategória: Infoservis
Vyšiel v čísle: JANUÁR 2019
Počet strán v magazíne: 1
Od strany: 97
Článok si môžeš prečítať zadarmo.
Raz, keď sme už bývali vo Zvolene, chytal som jalčeky na riečke Slatinke. Tu prifrčal na bicykli mladý študent a vytrvalo ma z brehu pozoroval. Po hodine a pol som vyšiel na breh, samozrejme nič som nechytil a mladík ma oslovil: „Prepáčte, chytáte rybky? A ako sa vám darí?“ Pritom všetko vyše hodiny pozoroval a videl, že skôr by som potreboval uterák a mydlo. Ešte sme prehodili pár slov o muškárení, dozvedel som sa, že je z východu a študuje tu na univerzite. Ale už vtedy ma zaujal svojím vystupovaním. Bolo iné, ako by som očakával od mladého študáka. Možno úctivé, možno skromné.
Po pár rokoch, presne po siedmich, znovu rybačka na malej riečke pred Krupinou. Vyobliekaný v muškárskom výstroji, čižmy po krk, vesta, prút, podberák, som sa ponáhľal k mostu ponad riečku. Pri moste stál mladý muž, ktorý sa mi hneď prihovoril asi takto: „Prepáčte, idete chytať ryby?“ Nie, idem si skočiť bandži džamping z toho mosta ty mudrlant. Samozrejme, to som mu nepovedal, hlesol som len „áno“ a vbehol do vody.
Zase sa mi vôbec nedarilo a ten z mosta mi nepretržite radil – tam sú, tam hoďte. A ja som aj hádzal, ale úplne iným smerom. Veď len ja sám najlepšie viem, kde by ryby mali byť. Stále žiadna rybka. A zrazu navigátor zmizol. Konečne, potešil som sa, konečne tá správna rybárska atmosféra. A o päť minút počujem za chrbtom skromné, nástojčivé: „Prepáčte, chcel by som vám niečo ukázať a už vystrkoval 10 drevených škatuliek s naviazanými muškami. To prepáčte malo taký iný prízvuk, aj tá prvá logická otázka s tým nezameniteľným úctivým „prepáčte“ mi bola povedomá a vtedy som si spomenul. Veď je to ten študentík, bicyklista.
S nedôverou som pohliadol na škatuľky. Všetko domáca výroba, taká hrubá práca, a v škatuľkách presne to isté. Neforemné mušky, strímre, nymfy netradičných, fantastických tvarov, šialené farebné kombinácie, no všetko zle. Normálne som zhíkol nad toľkým zmätkom a nepodarkami. To nehovorím nič o ostatnej výbave, ktorú mi postupne predviedol. Tak som to videl v tú chvíľu ja. Môj prvý dojem. Moje domnienky. Ale jedno som oceniť musel. To nadšenie v hlase, tú žiaru v očiach, keď spustil o rybačke, o miestnych jalcoch. V jeho pohľade som videl tú malú Neresnicu s 15 cm vodou ako Dunaj pri Štúrove, plný kapitálnych rýb, v pozlátených škatuľkách tie najcennejšie klenoty z parížskeho Louvru, práca stredovekých majstrov. A predpotopná muškárska palica, úmyselne nehovorím prút, lebo fakt to bola palica, tú musel vidieť priam ako samurajský meč. A keď vstúpil s rozžiarenými očami do potoka, voda okolo neho vrela ako v starom čajníku, o tie jeho potvory sa jalce priam bili. Za 10 minút chytil viac rýb ako ja za celý mesiac. No, so sklonenou hlavou a sebavedomím na bode mrazu som sa posunul v hrdých Simmsoch a špičkovom výstroji Thomas & Thomas, vyrobenom podľa najnovších vedeckých poznatkov o hodný kus dole tokom a občas som s takou malou pozitívnou závisťou po očku pozoroval, ako to Jergymu ide. „Prepáčte“, ozvalo sa mi s pokorou znovu za chrbtom, „chcel by som vám niečo darovať“. S týmito slovami mi vtisol do dlane zopár neforemných mušiek vlastnej „veľkovýroby“. Úprimne, ani som neprotestoval, síce ešte stále s trochou nedôvery, ale vďačne som ich prijal.
Prešlo krátkych 10 minút a už som zvádzal súboj s polmetrovým jalcom. V živote som takého nevidel. Na Jergušovu mušku! To, že som ho chytil, som mu povedal, ale že na jeho mušku, to priznávam až teraz. Odvtedy mám v škatuľkách vždy niečo aj od neho. Ale hlavne som sa naučil, že nie všetko je naozaj tak, ako sa nám v prvom momente zdá a že všetko je vlastne úplne inak, že domnienky sú naozaj len neopodstatnené výstrelky nášho ega. To správne nadšenie a viera v svoje schopnosti, obrovská chuť niečo dokázať, dosiahnuť na svoj sen a túžby – to je to najdôležitejšie. A keď sa do toho koktailu správne namieša dávka skromnosti a úcty k životu, veľakrát dokáže doslova „zmeniť svet“. Pôvodne som vám chcel porozprávať príbeh z rybačky, ale táto lekcia od života sa mi zdala dôležitejšia. Či nie...? A s Jergym nás to stále baví a nedáme jalčekom pokoj.
Stiahnuť článok v PDF formáte.
PrihlásenieRegistrácia 
