Vždy, keď sa chystám vláčiť, už vopred rozmýšľam aké bude počasie, kam pôjdem, aké ryby by som rád lovil, aké nástrahy si nachystám a či mám dosť nafty v aute. Keď si to v hlave usporiadam, a konečne viem, kam teda pôjdem, nabalím potrebné veci – prút mám vždy nabitý a prichystaný a môžem vyraziť.
info
Kategória: Prívlač
Vyšiel v čísle: JANUÁR 2020
Počet strán v magazíne: 2
Od strany: 84
Článok si môžeš prečítať zadarmo.
Po príchode k vytipovaným lovným miestam, sledujem situáciu – pohyb, aktivitu, proste všetko zaujímavé, kde budem hádzať a doslova číhať na môjho dravca.
Šťuka zanechala svoj podpis.
Koľko je dosť?
S množstvom materiálu, nástrah, či prívlačovej bižutérie si starosti nerobím. Nikdy ma neuvidíte chodiť pri vode jak horského nosiča v Tatrách. Som zástancom cestovania na ľahko. Tie veci, ktoré si vyberiete si aj celý deň budete nosiť so sebou, tak výber musí byť dokonalý, nakoľko zbytočné veci rovná sa zbytočná záťaž. Predstavte si, že chcete ísť brodiť. No skúste si v prúde tú „srandu“ so zbytočnosťami naloženým ruksakom. Preto nosím len 2, či 3 škatule s nástrahami vopred pripravenými na daný lov na danom mieste. Jeden prút, jeden navijak, jeden boj. Podľa mojej úvahy by to tak malo byť správne, veď prívlač je o tom. To vy idete za dravcom, nie on za vami. To vy sa k nemu musíte dostať, nie aby on k vám priplával. To vy ho musíte prekabátiť, jemu je to v podstate jedno. Je hladný, či odpočíva, musíte sa k nemu nepozorovane dostať a ponúknuť mu niečo z vašich nástrah – preto žiadne zbytočnosti.
Boleň je príjemným spestrením aj nočnej prívlače.
Vidieť a nebyť videný
Ako sa tak približujem k vode, snažím sa byť potichu, hlavne nedupať, nelámať suché konáre a zbytočne na seba neupozorňovať a svojím chovaním nevzbudzovať pozornosť či rušiť pokoj okolitej fauny. Rybám nevadí, že sa rozprávate či telefonujete, poprípade si pískate, no otrasy pôdy, dupot, lámanie konárov, to všetko sú rušivé momenty, na ktoré citlivo reagujú a keď nebudeme dávať pozor, môžeme na dravca odpočívajúceho napr. pod vymytým brehom zabudnúť. Polarizačné okuliare nám pri čítaní a mapovaní vody a pohybu rýb veľakrát dosť pomôžu, tak si odsledujem vodu, pohyb a idem loviť.
Neberiem si so sebou veľa nástrah, tento výber musí stačiť.
Výber nástrahy nehodno podceniť
V prívlačovej taške mám väčšinou dve škatule gúm a jednu s voblermi – keby náhodou, ale málokedy sa stáva, že by som mal niečo navyše. Záleží, kde sa ryby nachádzajú, zdržujú. Či lovia na hladine, v stĺpci, či v blízkosti dna. Podľa situácie zvolím veľkosť jigu, gumy, alebo voblera, prípadne, zohľadním aj to či budem loviť na hladine, či pod ňou. Vodný stĺpec a dno prechytám s gumami.
Karabínka, lanko, fluorokarbón
Dakedy, dávnejšie som pri love používal oceľové lanko, hlavne kvôli šťukám. O pár dobrých nástrah ma už za tie roky pripravili. Neskôr som prešiel na šnúru s karabínkou na konci, kvôli rýchlej výmene nástrah. Teraz lovím na šnúru s fluorokarbónovým nadväzcom a karabínkou bez obratlíka. Vyhovuje mi to najviac a v praxi ma to zatiaľ nesklamalo.
Po stopách šťúk
Na hladine rieky bol relatívny pokoj, voda bola viac‑menej číra, priezračná. Na hladine ani pod ňou som pohyb nezaregistroval, tak som skúsil moje obľúbené gumy. Vodu som doslova bičoval, dokiaľ si ryby nezvykli a nebrali moje nástrahy, ako by boli tam patriace živočíchy. Nastražil som 18 cm gumu v tvare ryby s kopytovým chvostom v prírodnej farbe. Moja intuícia ma nesklamala a vyšlo to.
Kopanec do prúta, krátky boj a nakoniec ryba nástrahu pustila. Pýtam sa ako, veď háčik mám ostrý a neskutočne pevný, chyba musí byť niekde inde. Aj bola. Šťuka vystrelila po mojej gume, no zle ju chytila a o háčik sa len šuchla. Na mojej obľúbenej gume ostali len rezné stopy po zuboch tej zubatej potvory. Vystriedal som ešte zo päť gúm, aj v iných farbách, no bezvýsledne.
Mysli ako ryba, nie ako človek
Na spodku škatule s gumami som zbadal úhory. Vnukol sa mi nápad. Minule na jazere bol úhor úspešnou voľbou, tak čo ho neskúsiť tu a teraz, na rieke. Zadíval som sa na druhú stranu rieky a kus pod splavom bola jama s naplaveným stromom. Musia tam byť. Okolo naplaveného dreva bol poriadne strmo vymytý breh rovno do hĺbky, nezvažoval sa postupne. Smerom ku mne bolo dno štrkovo piesčité. Takže splav, hlboká jama s naplaveným drevom, vymytý breh, pevné štrkovo piesčité dno a brehy zarastené stromami a kríkmi. Ideálna skrýša pre predátora. Na karabínku s fluorokarbónovým nadväzcom som nabil úhora vo farbe fire tiger a letel presne tam, kam som chcel. Ako výstrel z pušky, keď strelec nesmie minúť cieľ.
Na záber som nečakal dlho
Úhor dopadol tesne za to naplavené drevo a skoro lízal tú kolmú stenu vymytého brehu padajúc pomaly do hĺbky, domova riečnych predátorov. Nechal som ho dopadnúť na dno, zdvihol som prút smerom nahor a pomaly som začal navíjať. Zbytočne som neklepal dno, ako som zvyknutý pri love zubáčov.
Úhor je špecifická nástraha a dlhý chvost svojim vlnením spraví prácu aj sám. Stačí mu pomalý ťah nad dnom a pokiaľ tam dravec čaká, ako v tomto prípade šťuka, záber skôr či neskôr príde vo forme parádneho šklbnutia do prúta. A zvyšok poznáte. Nakoľko šťuka nebola veľká, len „grilová“ – obrazne povedané mierová, súboj s ňou netrval dlho a po krátkej chvíli uzrela svetlo sveta a objektív môjho mobilu. Po rýchlych pár fotkách vo vode, bola riadne a šetrne pustená so slovami nech sa ti darí a pošli starú mamu.
Dodatok…
Dôležité je myslieť ako ryba, nie ako človek – kam by sa ukryla, kam by šla loviť, čo by šla loviť, aká korisť pláva v jej okolí atď… Nie je dôležitý breh pre nás, či je tam tráva, burina, piesok, štrk, blato, ale dôležitejšie je čo je vo vode, aká je voda, aký je tam reliéf dna a kde sa skrýva predátor, ktorého chceme loviť.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
