Ešte stále nemám zahojený zárez od ťažkej potápavej šnúry, riadne vyštípaný morskou vodou, a hlboké rezné rany na prstoch mi pripomínajú zdvíhanie a vypínanie dubliet. Nielen toto mi nedá zabudnúť na pekné chvíle, ktoré sme strávili s priateľmi muškármi, Alexom, Petrom, Percasom, Tiborom a malým Tiborom v dome Iverstua (N 63°27.895´ E 008°01.108´), rybárskej dedine Hopen na ostrove Smøla. No pamätám si tiež, že som si minule nenašiel čas, aby som vám aspoň trošku tento pekný ostrov opísal. Takže poďme na to teraz. Veľmi stručne.
info
Kategória: Muškárenie
Vyšiel v čísle: OKTÓBER 2008
Počet strán v magazíne: 3
Od strany: 38
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Ostrov Smøla je vlastne súostrovím, pretože sa skladá z viacej ako 5 800 ostrovov a ostrovčekov. Niektoré sú pre jedného človiečika a na niektoré sa vojde menšia armáda. Vo vnútrozemí ostrova je dosiaľ nezrátané množstvo jazier a jazierok. Prístup na ostrov je len loďou, trajektom, ktorý stojí na ostrovčeku Edoy, spojenom s hlavným ostrovom mostmi.
Dom Iverstua sa nachádza asi 80 metrov od súkromného, plne vybaveného prístavu, ktorý patrí k nemu. Ostrov je takmer bez stromov, pokrytý nízkou vegetáciou. Priestor na rozvinutie šnúry preto hľadať nemusíte. Hneď druhý deň sme sa ich rozhodli rozvinúť nad sladkými, ale divými jazerami ostrova.
Kongsvatnet a Svartvatnet
Chlapci celý prvý večer behali po širokom okolí Iverstui a hľadali najbližšie riečky a jazerá. Trhalo ma, ale zostal som „doma“ a písal článok. Pre vás...
No na druhý deň ráno som vytiahol z bazuky šestku a všetci sme vyrazili do vnútrozemia, kde sa podľa mapy malo nachádzať veľa prírodných jazier. Vybrali sme si dve najväčšie. Našli sme ich celkom ľahko. Naľavo od cesty do Straumenu je jazero Kongsvatnet a napravo Svartvatnet. Zdanlivo vyzerali obe jazerá rovnako, ale nebolo to tak.
Najprv sme sa všetci vydali na Svartvatnet (N 63°22.297´ E 008°04.637´). Každý zvolil niečo iné. Niekto dal plávajúcu, iný intermediálnu a ďalší potápavú šnúru. Niekto skúšal pakomáre, iný dal tri strímriky. Ja som zvolil „íčkovú klírkovú“ šnúru s jednou čiernou pijavičkou, ktorá sa mi už osvedčila na iných nórskych jazerách.
Čistota vody bola až strašidelná. Mal som viac než sedemmetrový nadväzec a drobný strímer som videl aj v päťmetrovej hĺbke. Voda vyzerala úplne bez života. Očami som hľadal aspoň muchu, osu, či vážku, ale vôbec nič. Bolo pod mrakom a ochladilo sa. A to nie je dobré v žiadnych zemepisných šírkach. Priestoru na hádzanie bolo všade dosť, lebo jazero sa rozprestieralo v kamenistej „prérii“.
Po asi pol hodine hádzania hlásil prvý kontakt s rybou Peter. Mal dva opatrné ťukance, ktoré sa nedali premeniť. Ja som prešiel ďalej a pred pijavičku som dal malého bieleho ducha. Vyplatilo sa. Už o asi desať minút som hlásil prvú rybu. Malý potočák, čierny ako uhoľ. Myslel som si, že sa to pomaly pohne, ale opak bol pravdou. S Alexom sme prešli riadne ďaleko, ale okrem malých potočákov, ktorých sme videli zo strmých skál ako prenasledujú naše strímre, nič.
Totálna samota
Alex sa vrátil. Mne sa ešte nechcelo, a tak som zostal sám. Užíval som si totálnu samotu na divom brehu nórskeho jazera a bolo mi dobre. Hoci som videl jedenkrát zazbierať rybu a dokonca letieť podenku aj vážku, povolil som v rybárskom úsilí a obzeral si farebné machy, lišajníky a všetku tú severskú „zeleninu“.
Z jednej vysokej skaly som uvidel kúsok ďalšie malé jazero. Bolo dosť nad úrovňou toho veľkého a vyzeralo lákavo, príťažlivo. Môj rybársky nos v ňom voňal ryby. Vybral som sa k nemu a už po pár krokoch zistil, že to nebude také jednoduché. Najprv som sa nad členky prepadával do storočných lišajníkov. Keď som sa priblížil na pár metrov k jazeru, tak pôda začala so mnou plávať. Plávajúcu pôdu som poznal už z Ruska i Nórska. Dobre som vedel o čo ide. No v Rusku boli aspoň sem-tam nejaké malé stromčeky. Tu to bolo iné. Nebezpečnejšie.
Evidentne som bol niekoľko metrov nad úrovňou mora i veľkého jazera, a predsa som sa mohol utopiť. Hľadal som nejaké ďalšie cestičky. Hľadal som balvany a kamene, ktoré by ma dostali na breh toho jazierka, ale jazero sa ubránilo. Nepustilo ma na svoj breh. Bol som sám, a tak som to radšej vzdal. Okrem toho mi volal Alf, že čoskoro odchádza a ak chceme čln, tak si ho treba prebrať. Zrátal som si čas a nezostávalo mi nič iné len sa vrátiť.
Cestou späť som stretol Alexa s Petrom, ktorí našli potočáky na začiatku jazera. Zdržiavali sa v plytkej vode v trávach. Peter ich chytil tri a Alex ešte jedného. Pekné a tmavé. Červené bodky im svietili ako odrazové sklíčka. Tiborovia s Percasom už skúmali druhé jazero a Tiborovi sa podarilo dostať nádherného pstruha. Charakter tohto jazera bol iný. Boli tam rozsiahle plytčiny s bahenným nánosom. Aj farba vody bola iná. Čistá, ale viacej do hneda.
Nie je čln ako čln
Na preskúmanie jazera Kongsvatnet som už nemal čas. Sadli sme s Petrom rýchlo do auta z požičovne a vrátili sa do Hopenu. Alf nás už čakal a okrem člna nám poskytol vysielačku, lodné mapy a kľúče od skladu. V sklade bolo všetko vrátane filetovacích nožov a gumených záster. Potešenie pre mäsiarov, ktorí chodia do Nórska s pilkrami.
Čln bol zabezpečený a Peter sa vrátil za chlapcami. Ja som zostal. Chcel som vybrať nejaké vhodné fotky. Keď sa páni muškári vrátili z rybačky, bol pripravený neskorý obed. Jedlo, krátky odpočinok a už nás to všetkých ťahalo na more. Chceli sme sami vyskúšať čln.
Náš čln bol veľký, kovový a účelne, ale sporo vybavený. Päťdesiat koní plus farebný sonar s 3D GPS navigáciou nám vyhovovalo. Navyše nič nezavadzalo a nebránilo našim šnúram slobodne opúšťať jeho palubu. Piati, až šiesti muškári dokázali loviť. Stačilo trošku koordinácie a porozumenia. Na druhej strane stabilita člna v otvorenom Atlantiku by bola otázna. Na oceán treba určite ešte niečo väčšie.
Na osmičky prúty sme nabili rýchlo potápavé šnúry a na 0,24 mm, respektíve 0,29 mm vlasce naviazali ružové a oranžové strímre, podobné krevetám. Prvá samostatná výprava v neznámom prostredí dopadla dobre. Na člne sme vydržali do neskorého večera loviac najmä polacky a makrely. Podarilo sa nám chytiť aj ryby do 60 centimetrov a niekedy sa zavesila aj dubleta. Zo štyri, či päť kusov sme vzali, aby bolo aj na večeru. Prvýkrát som jedol čerstvú a vlastnoručne ulovenú makrelu. Čerstvá treska pollack je tuším ešte lepšia.
Večer sme uťahaní ako mačatá zaspali, tešiac sa na ďalšiu rybačku a tušiac, že to bude ešte lepšie. Vôbec sme sa nemýlili. Takže nabudúce viacej rýb a presné GPS súradnice horúcich miest.
Stiahnuť článok v PDF formáte.
PrihlásenieRegistrácia 
