Takmer po hodine neustáleho bičovania vody dostávam konečne záber. Zasekávam, vzápätí vyletí ryba z vody a môžem si naplno vychutnať súboj s takouto veľkou rybou s muškárkou v ruke. Nič väčšie som na muchu nikdy nemal na prúte, a tak lososa zdolávam pomerne opatrne. Snáď po desiatich minútach sa mi ho darí pevne uchopiť za koreň chvosta a je dobojované...
info
Kategória: Muškárenie
Vyšiel v čísle: OKTÓBER 2008
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 6
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Dvanásteho júna sa začala moja výprava do neznáma. Po dvoch dňoch som sa dotrmácal na miesto stretnutia s ruským sprievodcom Alexandrom, ktorý zabezpečoval všetko potrebné na ruskej strane - od dopravy na miesto lovu, cez ubytovanie až po povolenky.
Na konci sveta!
Stretli sme sa v meste Kandalakša, ktoré je vstupnou bránou na polostrov Kola. Po krátkom zvítaní hneď vyrážame, pretože na miesto nášho pobytu je to ešte asi päť hodín cesty na východ pozdĺž južného brehu Koly. Otázky ohľadne lovu nemajú z mojej strany konca, a tak cesta ubieha pomerne svižne. V našom dosahu majú byť rieky Kica, Inďora a Varzuga a v prípade záujmu, pri nutnosti približne štvorhodinového presunu autom ešte ďalej na východ, aj Čavanga. Rybiu obsádku tvoria hlavne na Inďore pstruhy - morská forma, ktorú volajú kumža, losos a ojedinele lipeň.
Asfalt z povrchu cesty sa postupne vytráca, obydlia sú čoraz zriedkavejšie a cesta sa mení na totálny pieskový tankodrom. To už postupujeme po pobreží Bieleho mora a musíme ešte člnom prekonať rieku Varzuga, pretože zrub stojí na jej druhom brehu. Po vystúpení z auta na chvíľu strácam reč. Ak som niekedy hľadal koniec sveta, tak toto je určite on. Holá zem s pieskom, stáročia bičovaná vetrom od mora, na brehu sa povaľujú tulene a v strede rieky ústiacej do Bieleho mora, sa zvesela premávajú beluhy. Tu som snáď jediný raz trošku zapochyboval, že či sa z tej druhej strany vôbec môžem niekedy vrátiť...
Stačí však iba pár dní a už sa tam cítim ako doma. Človek si zvykne naozaj na všetko. Keďže sme dorazili už navečer, ostáva len trochu času na krátke zoznámenie sa s okolím a prípravu vecí na prvý zajtrajší lov.
Lososy - gorbuše
Ten je naplánovaný na rieku Inďora. Po asi polhodinovom presune autom stojíme na jej brehu. Je to menšia riečka so šírkou približne 15 metrov, pretekajúca v krásnom prostredí. Na brehoch sa belejú posledné zvyšky snehu, ale nastupujúcu jar už cítiť z každej strany.
Už z auta vidíme, že ryby sú aktívne. Vyzerá to, akoby sa liahol nejaký hmyz a ryby ho na hladine zbierajú. Žiadny však nie je vidieť, ale ryby na hladine prskajú ostošesť ďalej. Sú to pstruhy.
Až neskôr som prišiel na to, že lovili malé, čerstvo narodené lososy - gorbuše. To je druh pacifického lososa introdukovaný na Kole, ktorý sa adaptoval na miestne podmienky. Prvé ryby tam vysadili v roku 1968. Samotní Rusi však tvrdili, že gorbuša je tu značným problémom, nakoľko v mori je veľkým potravným konkurentom lososovi atlantickému.
Na jeseň pri ťahu do riek sa gorbuša správa agresívnejšie a aj keď je menšia, vytláča lososy atlantické z lepších miest na trenie a jám, v ktorých tiahnuce ryby odpočívajú. A, samozrejme, keďže ide o pacifický druh lososa, gorbuša po výtere hynie a do znečistenej vody sa lososom príliš nechce.
Čerstvé ryby čakajú pri ústiach riek, pokiaľ neodtečie znečistená voda. Pri jesenných termínoch môže byť ich lov v týchto riekach zaujímavým spestrením.
Prvý normálny záber...
Všade okolo seba vidím loviace pstruhy. Poučený teoretickými vedomosťami tam vešiam trojku rotačku a hneď na prvý hod sa za ňou ženie malý pstruh. Tak to bude pekný rachot - hovorím si v duchu. Samozrejme, najbližšiu hodinu ani ťuk. Aktivita rýb postupne ustáva a začínam sa pomaly spamätávať. Mením a skúšam rôzne nástrahy, veď pstruh je pstruhom vždy a všade a pomaly sa dopracujem k malému vobleru Illex.
Konečne prvý normálny záber a prvá ruská ryby je na brehu. Je to asi 45-centimetrová kumža. Po nejakom čase sa už začínajú ukazovať nástrahy, ktoré tu budú „mútiť vodu“, a ktorým som spravil iba pekný výlet. Celkom dobre chytajú menšie plandavky (Hammer, Mepps Syclops), štíhlejšie voblery – sem-tam sa mi darí vytiahnuť nejakú rybu, no stále sú to len pstruhy. Je prekvapujúce, že pstruhy absolútne ignorujú rotačky. Okrem prvého nadšeného prenasledovateľa rotačky som na ne nemal neskôr ani brnk.
Schádzam postupne dole riekou, skúšam všetky nástrahy, ktoré som so sebou priviezol a dostávam sa až k nymfám od Berkleyho. Tých som len doma pri balení prihodil do voľných priestorov v batožine zo štyri balíčky ako núdzovku a pár hlavičiek z posledných pretekov. Skúsim oranžovú (farba Smoke), keďže sa všetci vyjadrujú pochvalne o nej ako o jednej z najvhodnejších na lov lososov.
Testovací deň
Doma ju príliš na pstruhy nepoužívam, ale tu tento prvý deň beriem ako testovací, a tak nemám čo stratiť. Na chvíľu som rozhodnutý vyskúšať aj nymfy. A nestačím sa diviť. Pár hodov a pár rýb. Evidentne sa im táto nástraha páči a zrazu ma opantáva pocit, akoby ryby boli všade.
Keď sa neskôr k pstruhom pridá aj prvý malý losos ulovený na nymfu, som s týmto dňom spokojný. Nástrahy som si oťukal a snáď sa to bude nasledujúce dni už len zlepšovať. Musíme sa vrátiť, pretože večer má prísť trojica Nórov, ktorí by tu chceli s nami tri dni ostať chytať ryby. Prichádzajú načas podľa dohody a pri večeri spoločne rozoberáme dnešný lov. Oni sa chystajú hlavne muškáriť, ale majú pripravené aj náčinie na prívlač. Ukazujeme im fotky z dnešného dňa a spoločne sa rozhodujeme vyskúšať ešte aj zajtra Inďoru.
Druhý deň už v plnej zostave vyrážame za odlivu po nekonečných pieskových plážach k rieke. Ja by som chcel ísť preveriť nové úseky, kde som včera nebol a tie, naopak, chcú Nóri preloviť s muchou. Preto idem s Dimitrijom, Alexandrovým synom, ešte asi tri kilometre vyššie proti prúdu, ako sme včera začali chytať.
Príroda okolo vody je tu naozaj ako v rozprávke. Malé, riedke lesy, porastené na zemi pod stromami hrubou vrstvou lišajníkov, modrá obloha nad hlavami a príjemná teplota. Zatiaľ žiadny komár, aj keď už vidno lietať prvý hmyz. Po skúsenostiach zo včerajška hneď obidvaja nasadzujeme oranžové nymfy a skúšame šťastie...
Čo hod, to ryba
Prvé ryby sú o chvíľočku vonku. Darí sa nám chytiť dokonca aj pár klasických potočákov s červenými bodkami, aj keď Rusi tvrdia, že sa tu vyskytuje len kumža (morská forma pstruha s temne strieborným sfarbením a čiernymi bodkami). Chytať možno všade, nie je vôbec nutné vyhľadávať nejaké špeciálne miesta, kde by sa ryby zdržiavali. Samozrejme, sú miesta, kde ich je viac a je bežná prax - čo hod, to ryba.
Drvivá väčšina pstruhov je vo veľkosti 30 – 45 cm. Začínam sa obávať, ako to vydržím s dvomi balíčkami oranžových nýmf celý čas, pretože pstruhy ich trhajú rovnako ako u nás a to je ešte niekoľko dní lovu pred nami. Preto chytáme aj na úplne rozbité a dotrhané nymfy, niekoľkokrát ju otáčame na háčiku, aby ten vychádzal z gumeného telíčka vždy na novom nedotrhanom mieste.
Taká chybička krásy ako odtrhnuté klepeto alebo tykadlo nymfy rybám vonkoncom nevadí a vôbec nie sú také citlivé na to, ako u nás doma. Spomínam, ako u nás po odtrhnutí jedného klepeta môžem nymfu zahodiť, lebo ryby ju úplne ignorujú. Tu mám pocit, že stačí, aby bol na háčiku kus oranžovej gumy (skoro) a ryby sa idú zblázniť.
Mäkký prút urobil svoje...
Ale aj tu som vypozoroval, že sa im viac páčia tie oranžovejšie z balíčka. No a tie, ktoré majú odtieň už máličko do hneda, ostávajú dlhší čas bez povšimnutia. Pritom je zaujímavé, že pstruhy stále lovia malé gorbuše, ktoré pri zdolávaní vyvrhujú. Sú nimi úplne prepchané. To sú klasické malé strieborné rybičky – poterovky a napriek tomu ich oranžová nymfa dokáže takto dráždiť. Ktovie, ako by na ne fungovali malé „smáčky“, ale tie som so sebou nemal (veď kto by bral so sebou na lososy smáčky?).
Človeka však dlho taký lov, keď ťahá takto bez námahy rybu za rybou, nebaví. Okrem toho som chcel chytiť aj lososa. Pstruhov sa človek dokáže rýchlo nabažiť. A tak dávam dole gumu a skúšam voblery a plandavky. Na konci jedného prúdnejšieho úseky prichádza na plandavku vo farbe dúhaka záber od lososa. Ryba hneď vyletí na hladinu a tu sa jej darí zbaviť sa háčika. Mäkký prút a tenký vlasec urobili svoje a lososa sa mi nepodarilo poriadne zaseknúť. Mrzieť ma to môže o to viac, že v ten deň to bol jediný záber od lososa...
Úspešnejší však je Frode, ktorému sa na muchu podarilo chytiť dva lososy. Zvyšní dvaja Nóri chytili len pár pstruhov na veľké lososové muchy.
Parádne to lieta
Ďalší deň sa rozhodujeme pre zmenu a chceme si ísť pozrieť rieku Kicu. Tá sa vlieva do Varzugy asi tri kilometre proti prúdu od nášho zrubu a musíme sa tam dostať na člne. Cestou sa ešte zastavujeme kúpiť si povolenky. Lov je povolený len na mušku, ale je tu kúsok miesta pri vtoku do Varzugy pred tým, ako začne platený úsek na licencie, kde je možný aj lov na plandavky alebo vobler.
Tento deň by som chcel skúsiť hlavne muškáriť. Tu na Kice je vidieť z času na čas vyskočiť na hladinu aj lososa. Vyzbrojený už tvrdým prútom skúšam chvíľu chytať aj na plandavku a po asi pol hodine mám opäť záber od lososa. Ryba sa však zase vypína. Začínam byť z toho nervózny. Losos má totiž strašne tvrdú kostnatú papuľu a je problém ho dobre zaseknúť. Záber od lososa nie je častý a keď ešte ryby takto padajú, je to zúfalé.
Radšej sa poberám vyššie proti prúdu za Nórmi, ktorí mi požičali aj dlhú muškárku, a tak mám o zábavu na ten deň postarané. Chvíľu ma trápia s dvojručným lososovým prútom, ktorý má 4,2 metra a špeciálnymi hodmi, ktoré mi však príliš nejdú. Brodím sa do vody ďalej od brehu a hádžem klasicky ponad hlavu. To už je pre mňa pohodlnejšie a s takýmto dlhým a silným prútom to parádne lieta.
Je dobojované!
Našťastie sa dá celkom dobre brodiť, aj keď farba vody je taká červeno-hrdzavá a nie je dobre vidieť na dno. Hĺbka je väčšinou do pása, takže s trochou opatrnosti sa dá celkom dobre presúvať aj po vode, aby som za sebou nemal žiadne stromy.
O chvíľu už vidím, ako Frode podo mnou zdoláva prvého lososa. Fotím ho a spoločne o pár minút už obdivujeme jeho rybu. Po chvíli si mením prút za jednoručný, na ktorý som predsa len o trošku viac zvyknutý, aj keď ani to nie je žiadne špáradlo, ale 11-stopový prút na osmičku šnúru. Frode ma učí vodiť nástrahy. Muchy hádžeme kolmo na prúd a nechávame ich voľne splavovať. V pokojnejších úsekoch je lepšie malými pohybmi prútom mušku oživovať.
Takmer po hodine neustáleho bičovania vody dostávam konečne záber. Zasekávam, vzápätí vyletí ryba z vody a môžem si naplno vychutnať súboj s takouto veľkou rybou s muškárkou v ruke. Nič väčšie som na muchu nikdy nemal na prúte, a tak lososa zdolávam pomerne opatrne.
Snáď po desiatich minútach sa mi ho darí pevne uchopiť za koreň chvosta a je dobojované. Niekoľko rýchlych fotiek a môže sa vrátiť späť do rieky. Zabrodím opäť tých svojich pár metrov do vody, aby som mohol hádzať cez hlavu, nahadzujem a nechávam muchu splavovať. V hlave mi ešte víria myšlienky na predchádzajúce chvíle, keď tu zrazu dostávam v rovnakom mieste bombu do šnúry. Ryba tam však nie je.
Takto som si to predstavoval!
Premárnený záber ma však dlho mrzieť nemusí, pretože o chvíľu cítim opäť silné zatiahnutie za šnúru. Tohto lososa sa mi darí dobre seknúť a on nič neostáva dlžný svojej povesti. Predvádza sériu niekoľkých skokov a ja si pripadám ako v reklame na rybačku v Rusku. Lieta z vody a snaží sa dostať do hlbšej kaskády. Háčik je zaseknutý našťastie dobre a krásne zdolávanie zakončujeme opäť niekoľkými fotkami.
S Frodem už vtipkujeme, nech ani nepúšťa foťák z ruky, že mu to idem ukázať ešte raz. Neuveriteľné sa stáva skutočnosťou a po pár hodoch zdolávam ďalšieho lososa. Tento je najmenší, a tak je razom z vody vonku. Som šťastný. Takto som si to predstavoval! Slušnosť káže podeliť sa o radosť aj s ostatnými, a tak púšťam na úspešné miesto Nórov. Ja ich už len pozorujem a fotím. V priebehu hodiny sa im darí vytiahnuť ešte dve ryby a niekoľko ďalších vypínajú.
Blíži sa však čas odchodu, kedy sme dohodnutí so sprievodcom, aby pre nás prišiel na člne. Musíme tieto časy dodržiavať, aby sa pre nás vďaka vrcholiacemu prílivu mohol dostať. Aj tak sú všetci spokojní a debata sa celý večer točí okolo dnešného lovu a samotných lososov.
Pre mňa bolo stále záhadou, prečo Nóri idú na lososy do Ruska a chodia sem pravidelne, keď aj doma majú množstvo lososových riek. Odpoveď ma prekvapila. V ich riekach sa loví už množstvo lososov, ktoré sú tam nasadené po rýchlenom odchovaní na granuliach do lovnej veľkosti a chýba im divokosť prírodných rýb. Sú to ryby, ktoré nie sú schopné ani výteru. A preto, nakoľko to sem nemajú ďaleko, dajú prednosť radšej lovu tu v Rusku, aj keď chytajú možno menšie ryby.
Silno mi to pripomínalo situáciu s našimi dúhakmi. Takisto som sa tam rozprával s jedným Rusom, ktorý od uvoľnenia tohto priestoru pre turistov a voľný pohyb, čo je už 17 rokov, prichádza na Kolu každoročne. Za tú dobu, čo tam chodí s partiou po rôznych riekach, videl len dve ryby nad 10 kg, z toho len jednu chytil on. Z toho jasne vyplýva, že chytiť veľkého lososa je skutočne snáď nadľudský výkon. Klobúk dole pred tými, ktorým sa to podarí.
Dokončenie v budúcom čísle.
Stiahnuť článok v PDF formáte.
PrihlásenieRegistrácia 
