Tak ako snáď každý rybár, aj vy ste sa na rybách určite ocitli v situácii, že ste lovili na takú istú nástrahu ako váš rybársky kolega a jemu sa darilo a vám nie. Určite vám vŕtalo v hlave, prečo to tak je. Pri pretekoch som sa s podobnou situáciou stretol naozaj mnohokrát. Prečo na to isté jednému išlo a druhému nie?! Rovnaká voda, rovnaká nástraha a veľmi podobné miesto.
info
Kategória: Prívlač
Vyšiel v čísle: OKTÓBER 2008
Počet strán v magazíne: 2
Od strany: 66
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Aj ja som rybár, ktorý veľmi neochotne strieda nástrahy. A aj keď sa mi zo začiatku nedarí, vymýšľam s tou istou nástrahou čo sa len dá, aby som rybu presvedčil. Často sú to naozaj iba maličkosti, ktoré rozhodnú o tom, či budeme úspešní alebo odídeme s dlhým nosom. S veľkou pravdepodobnosťou sa dá tvrdiť, že v správaní dravcov existujú zákonitosti, ktoré by sme teoreticky mohli využiť vo svoj prospech správnym výberom a vedením nástrahy. Tak ako väčšina predátorov, či už sú to levy, tigre, vlky a v neposlednom rade aj ryby, si takmer vždy vyberajú korisť podľa určitých pravidiel a zákonitostí, ktoré majú geneticky zakódované, alebo časom a skúsenosťami získané.
Prečo práve ony?
Prečo takmer všetky dravce uprednostňujú pri výbere koristi jedince nejakým spôsobom hendikepované? Sú to predovšetkým choré, slabé alebo poranené zvieratá, prípadne mláďatá. Prečo sú práve ony tou najohrozenejšou a predátormi najčastejšie likvidovanou skupinou? Z pohľadu predátora je to práve preto, lebo slabšie a choré jedince sú najľahšie uloviteľnou korisťou.
Tak ako mňa, určite aj vás napadla otázka, na základe čoho vie dravec z kŕdľa rybiek vyselektovať práve tú chorú a zranenú? Je pravda, že každá chorá alebo zranená rybka sa správa trochu inak. To, čo my často ani nepostrehneme, je každému dravcovi nad slnko jasné, pretože od toho závisí jeho život po mnohé generácie a práve toto pravidlo musí dokonale ovládať.
Zbytočná strata energie pri love zdravej alebo ťažšie dostupnej koristi ho neraz môže stáť aj život. Veď aj medzi predátormi platia tvrdé pravidlá prírody a prežívajú iba tí najsilnejší. A aj predátor, ktorý rastie pomalšie, sa veľmi rýchlo mení na korisť v kanibalistickom súperení svojich súkmeňovcov.
Prvoradá úloha
Takže asi prvoradou úlohou, ktorú by sme mali pri vedení našej nástrahy zvládnuť, je napodobenie ľahkej koristi, teda chorej či zranenej rybky. Aby sme mohli takéto správanie napodobniť, tak najskôr musíme vedieť, ako sa takáto korisť naozaj správa.
Chorá, či zranená rybka robí veľmi často rôzne trhané pohyby, striedané pádmi a únikmi. Občas sa rybka vynára až ku hladine a lapá po vzduchu, po čom nasleduje voľný pád veľakrát až na dno. Aj keď rotačka pravdepodobne nie je vernou kópiou zranenej rybky či iného živočícha, ale takéto vedenie každej nástrahy určite zaútočí na lovecký inštinkt dravca. Skúsme preto aj rotačku viesť nepravidelne, striedajme rýchly pohyb s pomalým, urobme občas na hladine vlnku, prípadne ju nechajme padnúť až na dno a po krátkej prestávke vyštartujme ako rybka v kŕči. Pri vedení v prúde občas rotačku iba podržme v prúde, prípadne ju pár centimetrov spustime späť.
Aj keď rybu možno hneď nevyprovokujeme k záberu, určite takýmto vedením nástrahy u rýb minimálne vyvoláme zvedavosť, na čo reagujú väčšinou jej prenasledovaním. Jednoduchšie povedané - rybu si rotačkou dotiahneme takmer pod nohy. Potom skúšame väčšinou rotačku vymeniť za gumu, prípadne inú nástrahu. Táto taktika veľmi dobre funguje pri love ostriežov a občas takto nachytáme na hruškách aj pekného zubáča či šťuku.
Reflexívny záber
Tak ako som už spomínal, život dravca a jeho úspešnosť pri love veľakrát závisí naozaj od rôznych vrodených a získaných inštinktov. Práve preto mnoho záberov od starých a opatrných rýb prichádza ihneď po dopade nástrahy. My rybári vtedy tiež hovoríme, že ryba reflexívne zabrala.
Aj stará a opatrná ryba loviaca pri hladine býva dosť často síce náhodným, ale prekvapivým úlovkom hneď po dopade nástrahy. Prečo sa práve v tomto momente stáva veľa kapitálnych rýb úlovkami aj rybárov začiatočníkov? Odpoveď je ľahšia, ako by sme si predstavovali.
Všetci veľmi dobre vieme, že ryby vidia iba určitý uhol, výrez skutočnosti nad sebou. Čím je ryba hlbšie pod hladinou, tým vidí väčší výrez na hladine. Je nám jasné, že čím dlhšie vidí stará opatrná ryba našu nástrahu, tým sú naše šance na úspech menšie. Keď zoberieme do úvahy skutočnosť, že ryba v hĺbke 1,5 m vidí na hladine približne 3-4-metrový výsek, je nám všetkým jasné, že má dostatok času na to, aby si prečítala všetky nápisy, prípadne porátala aj bodky na rotačke. Moment prekvapenia, ktorý by podmienil nejaký reflexívny záber je tak naozaj nepravdepodobný.
Moment prekvapenia
Naopak, predstavme si kapitálneho zubáča, boleňa, pstruha či ostrieža, loviaceho poter tesne 20 cm pod hladinou. Keď dravec loví, pracujú všetky jeho zmysly na plné obrátky. Ľahko si spočítame, že v 20 cm hĺbke vidí na hladine možno tak 40 cm úsek v strede, ktorého je oko dravca, teda 20 cm na každú stranu nad sebou.
Predstavme si, že naša nástraha dopadne 25 cm od hlavy dravca, ktorý je v loveckom amoku. Oko síce nevidelo, ale bočná čiara hlási mozgu dravca pohyb v tesnej blízkosti papule a čo iné môže nasledovať, ak nie reflexívny útok, ktorý bol už toľkokrát úspešný a odmenený chutnými raňajkami či večerou? Tentoraz je to celé úplne inak a po útoku nasleduje zásek rybára. To, že sa z dokonalého predátora stala v okamihu sekundy korisť, si v tomto momente dravec uvedomuje neskoro.
Aj keď sa dlhé roky úspešne vyhýbal nástrahám najväčšieho predátora, teraz ho zmysly sklamali. Zrazu ho prednosti, ako sú jeho rýchlosť a pohotovosť sklamali a podľahol momentu prekvapenia. Asi takto nejako sa loví väčšina trofejných úlovkov.
Úryvok z pripravovanej knihy Ing. Juraja Mrázika, spracoval Martin Urminský
Stiahnuť článok v PDF formáte.
PrihlásenieRegistrácia 
