Začiatok tohto roku sa pre mňa niesol v duchu neustáleho zhonu, stresov a nepokoja, ktorý spôsobil posledný, ale zároveň najťažší semester v škole. Keďže termín štátnic som mal stanovený na 4. júna, musel som sa zmieriť s tým, že začiatok kaprárskej sezóny určite nestihnem...
info
Kategória: Kaprárina
Vyšiel v čísle: OKTÓBER 2009
Počet strán v magazíne: 3
Od strany: 24
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Semester aj diplomovú prácu sa mi podarilo ukončiť v plánovanom termíne, a tak som mal čas absolvovať koncom apríla kaprárske preteky v Maďarsku ADACS CARP 2009, kde ma zlákali kamaráti kaprári. Mnohí známi ma od toho odhovárali, mysleli si, že to nebudem stíhať, že to bude zbytočné rozptyľovanie pred štátnicami, ale každý z nás dobre vie, čo dokáže relax a oddych na rybách. Vedel som, že na pretekoch nazbieram nové sily a úplne si vyčistím hlavu od všedného každodenného života i školy a po návrate sa budem môcť pustiť s novými silami do učenia.
Dilema: čomu sa tešiť viac?
Na pretekoch sa, ako vždy, stretla tlupa zanietených športových kaprárov s rovnakými úmyslami, predsavzatiami a cieľmi. Niektorým sa darilo viac, iným menej a niekomu vôbec. Ale to všetko predsa patrí k pretekom. Čo sa úlovkov týka, drvivá väčšina mala určite väčšie očakávania.
Viacerí sme už na tomto jazere v minulosti kaprárčili, preto sme očakávali podobný scenár priebehu lovu ako inokedy. Dovedna súťažilo 20 tímov (zo Slovenska i zo zahraničia), no skoro polovica z nich nedostala na breh počas pretekov žiadnu bodovanú rybu. Náš tím CT Kaprári.sk sa umiestnil na peknom piatom mieste, keď nám zemiakovú medailu vyfúkli spred nosa behom poslednej noci maďarskí kaprári.
Po návrate z Adacsu som sa už venoval len učeniu, na ryby som nemal čas ani len pomyslieť. Štátnice som zvládol bez väčších problémov a 4. júna sa zo mňa stal inžinier. Hneď po oficiálnom vyhlásení výsledkov som ani sám nevedel, z čoho sa mám tešiť viac. Či z toho, že mám už celé vysokoškolské štúdium za sebou a bránu školy otvorím len v prípade návštevy, alebo z toho, že sa budem môcť hneď počas najbližšieho voľna v práci vybrať niekam k vode.
Prvýkrát z člna
Prvá vážnejšia rybačka, síce len krátka, ale plná očakávaní, sa konala na VN Ružín. Aj keď som zanietený kaprár, rád ponaháňam aspoň párkrát do roka aj všetkých zubatých a dravých obyvateľov našich vôd. Priateľka Peťka mi na promócie kúpila nový prívlačový prút, o ktorom som už dlhší čas sníval, a tak som si k nemu zaobstaral aj nový navijak.
Nevedel som sa dočkať začiatku prívlačovej sezóny, keď otestujem novú výbavu pri vode. Hneď 16. júna sme sa rovno po práci podvečer vybrali k brehom Ružína. Na túto rybačku som sa okrem už spomínaných príčin tešil aj preto, lebo môj rybársky parťák Tomi si nedávno zaobstaral čln s elektromotorom a ja som ešte takúto pohodlnú rybačku bez vesiel neabsolvoval.
Auto sme odstavili na brehu neďaleko známej rekreačnej oblasti, nafúkli čln, naložili potrebné veci a pokúšali sa chytiť nejaké nástrahové rybky. Podarilo sa nám uloviť len jednu veľkú belicu a jednu (viac som nemal) som si priniesol z domu z mrazničky (samozrejme, ulovenú taktiež na VN Ružín) pre prípad, ako nastal práve vtedy, že prídeme k vode až podvečer a všetky rybky už budú poskrývané.
Ešte posledné nahodenia a...
Skutočnosť, že sme mali len dve nástrahové rybky nás príliš netrápila, pretože náš arzenál tvorilo aj dostatočné množstvo kadejakých umelých nástrah. Rozhodli sme sa, že do polnoci sa vydáme prechytávať jednu časť VN a potom o 4. h ráno sa, naopak, vyberieme na opačnú stranu.
Začali sme s umelými nástrahami - voblermi, blyskáčmi, plandavkami, gumami, no ryby okrem jedného menšieho ostrieža, ktorého zdolal Tomi, nejavili záujem. Asi o pol desiatej večer som nastražil moju rozmrazenú rybku, ktorá bola už skoro pol dňa vo vrecúšku a dusila sa vo vlastnej šťave.
Pomalým poťahovaním som prechytával rôzne časti a hĺbky priehrady. Približne o jedenástej som pocítil jemné kopnutie, ale ryba beličku len stlačila a jemne natrhla. Bol som rád, že rybka tam ešte je, a tak som pokračoval ďalej. Polnoc sa blížila a my sme sa pomaly pripravovali na cestu k autu, kde prespíme.
Nasledovali posledné nahodenia, kedy už rybár ani neverí, že by mohlo niečo skočiť. Človek ale nikdy nevie, kedy sa naňho šťastie usmeje. Prút som mal uložený v držiaku na člne, keď som spozoroval, ako sa špička začala pomaly ohýbať. Hneď som zbystril pozornosť, vzal prút do rúk a keďže som cítil slabý ale plynulý ťah, rozhodol sa rázne priseknúť.
Neuveriteľný boj
Ryba zabrala v hĺbke 15 m a počas celého zdolávania som si myslel, že mám zapriahnutého menšieho sumca. Boj to bol neuveriteľný, prút aj navijak pracovali bezchybne, lepší test si asi ani nemohli predstaviť. Prút s gramážou 15-40 g sa ohýbal hlboko pod vodu a keď už ryba bola niekde pod člnom, vytiahla z cievky znovu metre silónu až na dno, kde sa pravdepodobne chcela skryť do nejakých prekážok.
Keďže som si nebol istý, kto je mojim protivníkom, zdolávať som musel opatrnejšie, aby som o rybu neprišiel, aby mi to prípadne neprehrýzla. Asi po 5-tich minútach zdolávania sa ryba konečne ukázala pri člne. Bol to na moje prekvapenie krásny zubáč, dlhý 84 cm s hmotnosťou 6 kg. Vtedy som začal ľutovať, že nemáme so sebou kvalitnejší fotoaparát, iba mobilné telefóny. Ale kto vie, možno keby sme ho mali, nemali by sme s ním čo fotografovať... Spokojní a nabudení krásnym úlovkom sme sa vrátili k autu, kde sme prespali a ráno vyrazili opäť na čln brázdiť vody Ružínskej priehrady.
Z ranného lovu si veľa nepamätám, keďže sme v noci toho veľa nenaspali a patrične, ale primerane oslávili úspešný večerný lov. Okolo pol šiestej som v člne zaspal. Nepodarilo sa nám chytiť už nič, ale aj napriek tomu to pre mňa bolo otvorenie sezóny ako zo sna. Okolo deviatej ráno sme boli už na ceste domov.
Jednoznačná zhoda pri výbere
Mimoriadne úspešné otvorenie dravčiarskej sezóny som mal už za sebou. V práci som počítal dni a hodiny, kedy už konečne nastane zaslúžená dovolenka a ja sa budem môcť vypraviť na moju prvú tohtoročnú výpravu za kaprami. Skúšky v škole už mala za sebou aj moja priateľka Peťka, z ktorej sa pomaly ale isto stáva nový zástanca a priaznivec Petrovho cechu.
Spoločne sme sa tak tešili na deň, kedy už konečne vyrazíme k vode. Jediný otáznik visel nad revírom, kde strávime 5-dňovú rybačku. Prvé tri miesta obsadili štrkoviská Kechnec, Geča a Krásna nad Hornádom. Po predpovedi počasia nám bolo jasné, že sa vyberieme opäť na náš obľúbený revír. Na štrkovisko s režimom bez privlastnenia si úlovku, kde sa loví systémom chyť a pusť.
Jednoznačná zhoda pri výbere bola jednak preto, že štrkovisko máme najbližšie od domova a obaja sme potrebovali pracovne v strede pobytu odbehnúť, ale hlavne sa tam dá prísť a odísť autom aj počas niekoľkodňových dažďov. Je to revír, kde sa ešte stále, aj naproti neustálemu drancovaniu tejto vody pytliakmi a neprispôsobivými „tiež rybármi“, dá najpravdepodobnejšie uloviť pekná ryba.
Najskôr poriadok po neporiadnikoch
Môj Fusík (Ford Fusion) sme nabalili ako to len šlo. Pri vode sme boli už okolo pol ôsmej ráno. Ďalší kapro-parťáci už boli na mieste a všetci sme sa potešili, že miesto, ktoré sme si vybrali, bolo voľné. Opäť nás raz zarazilo smetisko, ktoré tam nechali nejakí „ľudia“ pred nami. Vyzbierali sme celý mech odpadu! Týmto sa chcem vopred „poďakovať“ predošlým obyvateľom tohto miesta - smetiarom. Na podobné prípady sme či už konkrétne na tomto štrkovisku, alebo aj na iných vodách v okolí Košíc zvyknutí.
Ak chcete chytať na vyvolenom, pôvodne peknom, vašom obľúbenom mieste, musíte si ho často upraviť na lov v podobe vyzbierania hromady odpadkov po iných „rybároch“. Čo už, sme na Slovensku a mentalita veľkej časti tohto národa je tam kde je...
Len čo sme upravili a sprístupnili lovisko, začali sme so stavbou tábora, bivakov (bivy city), nafúkali sme člny a pripravili kompletné rybárske náčinie potrebné na rybačku. O krátky čas sa vo vode hrdo týčili 4 bóje na rôznych hranách a nerovnostiach v hĺbkach od 2,2 do 3,5 m.
Vyniesli sme montáže, zakŕmili a o chvíľku už aj sedeli pohodlne všetci v rybárskych kreslách či stoličkách a užívali si pobyt pri vode.
Vyhrali sme obaja
Prvý deň prebehol bez záberu, ale nijako nám to neprekážalo. Túto vodu už nejaký ten rôčik poznáme. Venovali sme sa grilovaniu a hodovaniu, vychutnávali si čerstvý vzduch, kým to ešte ako tak šlo. Počasie sa zhoršovalo, predpoveď na ďalšie dva dni znela: silný vietor a dážď.
Dúfali sme, že to by mohlo byť to pravé orechové, čo by zvýšilo aktivitu rýb po niekoľkých veľmi teplých a dusných dňoch. Rozfúkal sa severný vietor, ktorý hnal vlny s teplou vodou z najplytších častí tam, kde je štrkovisko najhlbšie. Práve tam sme mali nahodené. Nasledujúci deň ráno zdolal Miro bojovného kapríka okolo 6-tich kg. Poobede som sa už dočkal záberu aj ja a podarilo sa mi dostať pred objektív pekného skoro 9-kilového dlhého šupináča. Tomu sa počas zdolávania podarilo ohnúť háčik Hayabusa (čo sa mi stalo prvýkrát) a keby boj trval ešte o niečo dlhšie, tak by bol isto víťazom. Ale takto sme vyhrali obaja: ja mám pekné fotografie i spomienky a kapor si spokojne pláva ďalej.
Podvečer som mal opäť záber. Tak, ako všetky zábery doposiaľ, aj toto bol súvislý plynulý padák. Rýchlo som vlasec dovíjal a párkrát prisekol, keďže ryba si to namierila smerom ku mne. Kontakt s rybou som pocítil až po treťom priseknutí a neustálom dovíjaní.
Aj to sa počíta...
Zo začiatku sa ryba nezdala veľká, stále mierila smerom ku mne. Keď zistila, že čosi nie je v poriadku, zastavila sa, otočila a vydala sa na opačnú stranu hľadať nejaký úkryt, prekážku, miesto, kde by sa vedela zbaviť ťahu, ktorý sa ju snažil odtiahnuť niekam preč. Bolo mi jasné, že niekam cielene mieri a veľmi dobre vie kam. Vtedy som pochopil, že mám zapriahnutú krajšiu rybu.
Po chvíli sa mi ju podarilo otočiť a dostať pomedzi vyvezené prúty k brehu, kde ešte urputne bojovala zopár metrov od brehu a nechcela sa niekoľko dlhých minút odlepiť odo dna. Keď sa to po čase na okamih podarilo a kapor sa konečne aspoň jedným dúškom nadýchol vzduchu, opäť si to namieril ku dnu a boj sa opakoval.
Až tretie nadýchnutie som mu predĺžil na cestu k podberáku, kde mi ho Mirec pekne podobral. Kapor meral 82 cm a vážil krásnych 14,5 kg. Touto rybou sa mi podarilo vylepšiť môj doterajší osobák, ktorý bol 14,4 kg – hoci len o 100 g – ale predsa, aj to sa počíta. Predposledný večer som ešte chytil jedného kaprieho dorastenca, ktorý ma, samozrejme, taktiež potešil a hlavne pobavil.
Námaha stála za to!
Nedá mi, aby som nepoďakoval mojej priateľke Peťke, ktorá každý okamih rybačky vždy prežíva spoločne so mnou s fotoaparátom v ruke, nakoľko ešte nemá povolenie na rybolov a rybársky lístok. Takto už tretí rok získava skúsenosti a budúca sezóna jej, verím, už určite neunikne. No čo viac by si mohol rybár priať, než aby jeho manželka či priateľka zdieľala s ním tento výnimočný koníček? Myslím si, že takéto šťastie má málokto a som veľmi rád, že postretlo aj mňa.
Túto rybačku nám svojou prítomnosťou okorenil aj kapro-parťák Karol, ktorý je taktiež vytrvalým sumčiarom a podarilo sa mu zdolať dva menšie, ale krásne sumce.
Na tejto Carp&Siluro mini tour, charakterizovanej nízkou aktivitou rýb a neustálymi zmenami počasia, to opäť raz natreli domáce boilies hotovkám v pomere 4:0. Z hotoviek sme skúšali rôzne druhy top firiem a ich najvyššie rady boilies. Každá rybačka je o niečom inom a práve na tejto ryby úplne ignorovali každé boilies, ktoré nebolo doma prácne nagúľané. Každému z nás pohorel aj jeho horúci favorit, ktorý málokedy a málokde sklame. Nuž aj o tom je kaprárina, a práve v takýchto situáciách človeka poteší, že námaha, ktorú si s domácou výrobou boilies dá, stála za to.
Na záver mi už ostáva len poďakovať sa nášmu patrónovi sv. Petrovi za krásne darčeky k promóciám...
Rotteno, CarpBusters / Kaprari.sk
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
