Zliezame strminou lesného porastu k rieke, kde máme na mape vyznačený revír Ovre. „Lars hovoril, že je to iba kúsok cez les,“ - utešuje seba i mňa Marek. Strieka z nás pot a komáre sa zlietajú hádam až od Tatier. Za odber krvi nás komáre môžu navrhnúť na zlatú Jánskeho plaketu. Filcové podrážky topánok sa kĺžu a ja lyžujem po vlhkom machu, lámajúc všetky haluze naokolo. Už bez úsmevu sme sa zošmykli na okraj brala. Rieka je sto metrov pod nami v hlbokej rokline. „Mňa je..., musíme naspäť!“ – hovorím a môj hlas zaniká v piskote komárov...
info
Kategória: Muškárenie
Vyšiel v čísle: OKTÓBER 2009
Počet strán v magazíne: 3
Od strany: 30
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Revír Ovre leží hodinu cesty autom od nášho kempingu. Je to posledná „štácia“, pokiaľ môžu vyplávať lososy hnané svojim rozmnožovacím pudom. Losos atlantický cestu do svojich neresísk absolvuje tri - štyri a možno i viackrát za život. Nepatrí k tým druhom lososov tlačiacich sa na neres do kanadských riek, ktoré po vytretí hynú, stávajú sa potravou medveďov a náplňou dokumentárnych filmov o pominuteľnosti a životnom kolobehu.
Stojím ako na huspenine...
Prvýkrát hľadáme rieku až tam, kde sa už končí asfalt a cesta pokračuje prašnou „šotolinou“. V úvode som už naznačil, že dostať sa k rieke nebolo vôbec jednoduché. Kde sa vzala, tu sa vzala, v hlbokom lese, na pokraji poľnej cesty sa pred nás postavila dopravná značka -jednosmerná premávka.
„To snáď nie,“ – vravím Marekovi a s malou dušičkou ťahám ďalej. Na mape iba odhadujeme, kde sa nachádzame, keď vtom zbadám na strome pribitú drevenú rybu a na nej nápis revír Ovre číslo sedem. Opäť nás čaká pochod lesom. Doma by sme určite v takejto hore stretli človeka s košíkom hríbov, no tu z krovia vychádza mladý muž s batohom na chrbte a s udicou v ruke. Podľa zvyškov ohniska táboril pri malom jazierku, ktoré nachádzame ukryté ďaleko od cesty.
Ako by to bolo, nehodiť si zopárkrát do neznámej vody, hlavne keď vidím, že táto žije. Krúžok za krúžkom čerí hladinu a ja po pás zabrodený do mokrade sa so zaťatosťou divokého losa snažím pretlačiť na pokraj plesa. Predo mnou je pás trstín a trávy, na ktorú sa pomaly driapem.
Nikdy som nestál na huspenine, ale určite to takto nejako vyzerá. Všetko sa podo mnou trasie a pri každom kroku sa prepadávam hlbšie a hlbšie. Uvedomujem si, že voda z jazierka podteká podo mnou a ja sa tu určite dlho neudržím. Zvedavosť víťazí nad strachom (aj zdravím rozumom) rýchlo nadväzujem malý vobler Lovec–Rapy.
Záber za záberom, pstruh za pstruhom
Záber nasleduje po prvom nahodení. Zasekávam do prázdna. Ďalší hod . „Je tam!“- oznamujem a vyťahujem výrazne sfarbeného potočáka. Išlo to záber za záberom, pstruh za pstruhom.
„Peter, vráť sa!“ - kričí Marek istiaci ma v močarine iba pohľadom. Má pravdu. Po prvé, nie sme na našej rieke a po druhé, už som zapadol povyše kolien. Brodím sa späť a s veľmi zlým pocitom zdolávam posledné metre v bahnitej vode, ktorá mi skutočne siaha po prsia. Ďalej pokračujeme zvieracím chodníčkom popri potôčiku, ktorý vyteká z močariska a smeruje do rieky.
O chvíľu sa nám naskytuje úžasný pohľad. Vzhľad rieky sa totálne zmenil. Hlboká a ťažná rieka sa mení na horskú riečku s veľkými oblými balvanmi, silným prúdom, narážajúcim do brala a s tíšinami na druhej strane brehu. Mojim nosiskom nasávam atmosféru neznámeho. Už poznám ten pocit. Kde inde už môže byť ryba, ak nie tu?! O minútu nato už skáče na konci udice skoro polmetrový pstruh potočný.
V tom istom čase, päťdesiat kilometrov po prúde rieky, vchádza priateľ Peter do vody a spod nôh mu vyráža ryba. Nebyť toho, že sme na lososej rieke, určite by povedal, že to bola šťuka. Desať hodov z jedného miesta a na fotenie sú pripravené tri ryby. Šťuky. Vzácny to úlovok v tunajších podmienkach.
My sme smelí vojaci...
Nekonečné hľadanie správnej cesty k rieke nám zabralo veľa času. A keďže sme našich priateľov povinní vyzdvihnúť na tom istom mieste, kde sme ich vysadili, vydávame sa naspäť skôr, než sa dokážeme nabažiť pocitu voľnosti v novom prostredí.
Sadáme do auta a vyrážame. Z poľnej cesty vychádzame na hlavnú a tu sa začína problém. Okolie nám je síce povedomé, ale nevieme, či ísť napravo, alebo naľavo. Do GPS-ka zadávam dedinu, o ktorej si myslíme, že by mohla byť miestom stretnutia. Prístroj nám vyznačuje dve dediny s rovnakým názvom vo vzdialenosti pätnásť kilometrov. Každá je však na opačnej strane. Obe sa nám zdajú správne.
To mi pripomína hromženie jedného známeho, ktorý sa po otvorení hraníc v osemdesiatom deviatom vydal diaľnicou za Viedeň, aby si našiel brigádu a zarobil nejaké šilingy. Nemohol sa dohrešiť, prečo už tretia odbočka z diaľnice je do mesta „Exit“...
Ak máte dve možnosti, na päťdesiat percent si vyberiete tú nesprávnu. Preto po hodine blúdenia zastavujeme pred nejakými kasárňami, aby sme sa spýtali na cestu. Neviem v akom veku sa stávajú nórski mladíci profesionálnymi obrancami mieru, ale pri pohľade na decko stojace so samopalom pri bráne ma napadla pesnička: „...my sme smelí vojaci, šable, flinty máme...“ V každom prípade nám cestu ukázali a kamarátov sme našli. Čakali nás už tri hodiny a zimou stratili reč, lebo cestou do kempingu sa s nami nebavili.
Lososy čakajúce na pokyn prírody
Na ďalší deň je naplánovaný revír Midtre Malselv. Rieka je tu široká s pomalým prúdom. Miesto vzdialené tridsať kilometrov od mora je obľúbenou lokalitou miestnych rybárov na trolling. Motorovými člnmi brázdia rieku od brehu k brehu a ťahajú za sebou nástrahy – voblery, veľké plandavky, ale i muchy. Pred dvomi dňami sme boli svedkami ulovenia veľkého lososa práve týmto spôsobom.
Rozhodli sme sa i my objednať si služby profesionálneho rybára s motorovým člnom a loviť týmto spôsobom. Lovíme po dvojiciach a meníme sa po hodine. Sprievodca Einar, mladý trpezlivý rybár, nám naznačil, že momentálne nie je najsilnejší ťah lososov, ale ak chceme skúsiť, môžeme. Dostal správu od svojich priateľov, že v ústí rieky je zhromaždené množstvo lososov čakajúcich na pokyn prírody. Zvyčajne to býva v podobe silného dažďa.
Napriek tomu, že sa posledné dni oteplilo, teplota vody, naopak, klesla. Rieka je totiž napájaná, okrem prameňa, aj roztápajúcimi sa ľadovcami vysoko v horách. Práve naopak, škaredé počasie a silný dážď oteplia vodu a príroda odštartuje lososí peletón.
Mimoriadne vydarený revír
Hladinu rieky križujeme motorovým člnom iba my. Pri brehu sú zakotvené osirelé pramice nórskych rybárov. Úprimne povedané, tušil som to. Už sme dve hodiny bez záberu, až nerátam veľkého lipňa, ktorého chytil Juraj na muchu ťahanú za člnom. Lúčime sa s Einarom a zvyšok dňa vláčime iba na pobavenie, čoho výsledkom je dvadsať slušných porcií lipňa na večeru a jeden potočák cez pol metra.
Sedemdesiat kilometrov od nás má naša partia muškárov pridelený revír Trongen. Chytajú lipňa za lipňom a na polnočnom hodnotení označujú revír za mimoriadne vydarený. A v ten večer sa to stalo. Rišo potichu vystupuje z auta a nad hlavu dvíha prvého lososa. Chytil ho na plandavku. Je to taký malý nepodar, nič mimoriadne, hlavne keď chce s kilovou rybou nakŕmiť štrnásť kamarátov. Losos bol skutočne vynikajúci. Teraz už vieme, prečo divý losos z Nórska má takú vysokú cenu na svetových gurmánskych trhoch.
Druhá časť zájazdu
Šiesta noc je tou poslednou pri rieke Malselv a začína sa druhá časť nášho zájazdu – morský rybolov. Musíme sa však presunúť do dedinky Manndalen vzdialenej stošesťdesiat kilometrov na severozápad.
Skúste naliať dva litre do litrovej fľaše. Dopadne to presne tak, ako my, keď sme sa balili piati rybári do Octavie kombi. Buď bola batožina dnu a pasažieri vonku, alebo opačne. Slováka nezaskočíš a tam, kde je Nór nútený dokúpiť ďalšie auto, Slovák nájde riešenie. V neďalekom lese tomu padli za obeť štyri mladé borovice a na svete je strešný nosič, ktorého nepatentované konštrukčné riešenie by nám mohol závidieť aj seriálový hrdina Mac Gyver. To, čo sa nezmestilo do kufra, ide na strechu. Neférový pokus susednej chatky rozdeliť svojich dvoch stotridsaťkilogramových spolubývajúcich a jedného nám zapožičať na presun do auta, neprešiel. Chceli mať silnú domobranu, tak nech si ju aj vezú. Marian s Vašom zabrali v susednom aute určite tri miesta.
Lúčime sa s Larsom, ďakujeme za skvelú spoluprácu a rukami im mávame so slovami: „Raz opäť tu.“
Tri autá letia za ďalšími dobrodružstvami na mori.
Pokračovanie v budúcom čísle.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
