Dážďovka. Kto by nepoznal tohto zvláštne zvíjajúceho sa tvora, zázračnú nástrahu, ktorá pomôže vždy, keď už všetko ostatné zlyháva. Už ako malí tínedžeri sme na ňu chytali jalce a pažravé ostrieže. Na jar a na jeseň ju možno nájsť v záhrade, na poli, alebo v družstevnom hnojisku. Lete po daždi ju možno nazbierať skoro ráno v zarosenej tráve, alebo v noci pomocou svetla baterky na teplom asfalte a v rozmočenej zemine. Posekaná na kúsky je osvedčenou návnadou v krmive, alebo, ako som už spomínal, priamo na háčiku je zvíjajúcou sa perfektnou nástrahou. V zime ju kúpime v každej kvalitnejšej rybárskej predajni...
info
Kategória: Infoservis
Vyšiel v čísle: OKTÓBER 2010
Počet strán v magazíne: 2
Od strany: 64
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Všetko sa to začalo minulý rok v novembri. Zavolala mi sesternica Miška z Bratislavy: „Ahoj, Vladko. Jeden náš rodinný známy priviedol z Anglicka novú rybársku firmu a hľadá niekoho, kto by mu testoval tie guľôčky, čo vy, rybári, dávate papkať kaprom. Môžem mu dať na teba kontakt?“
A hneď som vedel odkiaľ vietor fúka. Samozrejme, že tie guľôčky boli boilies. Pomyslel som si: ďalší zlatokop, čo bude z našich chudobných rybárskych peňaženiek ťahať euro za eurom... Veď na trhu je už týchto produktov tak veľa, že človek niekedy nevie, čo si má vybrať. Práve preto mi to pripadalo ako zlatá horúčka na Klondajku. Aj tam zbohatol len ten, čo predával lopaty, čakany a potraviny.
Povedal som si, že to skúsim
Nie že by som nemal skúsenosti s chytaním rýb na boilies a rôzne druhy peliet, ale pravdu povediac, nemal som žiadne poriadne výsledky, teda úlovky. Preto som sa vrátil k mojej osvedčenej kukuričke. Táto nástraha mi za ostatné tri roky priniesla také úlovky, že som v jednej rybárskej súťaži o úlovok roka v istom odbornom časopise získal 2 bronzové, 2 strieborné a 1 zlatý odznak. Dokonca som v roku 2008 chytil na medovo nadipovanú kukuričku kapra s hmotnosťou 11,22 kg. Tento úlovok mi na Veľkých rybárskych pretekoch v Hornom Čepeni priniesol prvenstvo a vyhral som osobný automobil. Takže na kukuričku nedám dopustiť!
Ale keďže som za každý špás, povedal som si, že to skúsim. Slovo dalo slovo a dohodli sme si stretnutie. V jeden zimný sychravý deň, bolo to krátko pred Vianocami, u mňa doma v Majcichove vystúpil z auta štíhly tridsiatnik s čiernou briadkou a fúzikmi. Jednoducho bratislavský švihák. Predstavil sa ako Marek Boudný, a tak som ho pozval dnu.
V kozube nádherne praskal oheň a príjemná predvianočná atmosféra sa dala doslova krájať. Do rúk mi vložil katalóg s výrobkami a spustil slávnostnú reč akoby nahranú na magnetofónovej páske. Aká je to firma, aké má perfektné výrobky, ktoré chytajú kapry samé...bla, bla, bla. Keď vtáčika lapajú, pekne mu spievajú, alebo každý kupec svoj tovar si chváli.
Poviem vám pravdu: tej chvíli som to bral jedným uchom dnu, druhým von. „Samozrejme, že to vyskúšam, pravdaže pôjdem na ryby, určite rozdám pár kúskov aj kamarátom.“ Sľuby sa sľubujú...
Čo keď to bude fungovať?
Po Novom roku ohlásil svoj príchod druhýkrát. Tentoraz priviezol so sebou už niečo viditeľné, hmatateľné a voňajúce. Až teraz som to začal brať akosi vážnejšie. Naozaj, takéto výrobky som ešte v žiadnej rybárskej predajni nevidel a to som ich za tie roky prešiel neúrekom. Čo keď to bude naozaj fungovať? Čo keď naozaj toto čudo bude chytať rybu za rybou? Prirodzene, chcel som to ihneď vyskúšať, no príroda bola proti. Dvadsaťstupňové mrazy a tridsať centimetrov snehu nedávali rybolovu žiadnu šancu.
Dni plynuli ako voda a zima nie a nie ustúpiť. Veď ešte 7. marca tu u nás, na západnom Slovensku v okolí Trnavy a Serede, zvieral ľadový pancier väčšinu rybárskych revírov. Nedostatok slnečného svitu a, naopak, nadmerné množstvo snehu nijako neprospievalo dobrej nálade. Ale nič netrvá večne a mrazy začali ustupovať, no do 15. marca som to aj tak vyskúšať nestihol.
Akoby šibnutím čarovného prútika sa karta obrátila už na druhý deň. Od 16. marca prišli prijateľné teploty a onedlho sa začala práca aj v záhradách. Koncom mesiaca mi opäť tancoval mobil po stole. Pozrel som sa na displej a na ňom svietilo jedno slovo: „stanohužovič“.
„Nazdar Stázka, ty aj žiješ?“ - predbehol ma svojim typickým oslovením kamarát. Až teraz som si uvedomil, že sme boli naposledy spolu na rybách v decembri na ramene v Dolnej Strede.
„Stanko môj, nežijem, prežívam. Už by som chcel ísť aj niekam von.“
„Mi o tom niečo hovor“ - skočil mi znovu do reči. „Ja už mám taký absťák, že nahadzujem doma v kúpeľni do vane“. Jeho smiech prezrádzal, že to myslel obrazne.
„No čo, pôjdeme niekam?“
„Ale kam, veď je všetko zatvorené, musíme počkať do mája.“
„A čo si ty spadol z čerešne? Ja to už nevydržím, poďme niekam na súkromák.“
A dilema bola vyriešená
Na internete som si prešiel všetky vhodné lokality a vzhľadom na dobrú reklamu a 20-kilometrovú vzdialenosť od bydliska, som sa rozhodol pre súkromný rybník v Jelke. Ešte som tam nechytal, čo bolo ďalšie plus pre túto vodu. A tak sme sa 19. apríla stretli pri vchode do areálu.
Bránu nám otvorili o siedmej, zaplatili sme vstupné, vypočuli si všetko o tom čo smieme a čo nie, a poď ho loviť nejakú tú šupinku. Na nástenke drevenej chatky som si všimol fotografie rybárov s ich úlovkami. Na jednej z nich som spoznal kamaráta z detstva. Spolu sme vyrastali a s jeho rodičmi sme často chodievali cez prázdniny na ryby. Práve jeho otec, Vladimír Doktor, ma zaučil do tajomstva rybárstva, preto dnes už tomuto sedemdesiatnikovi touto cestou za všetky odovzdané skúsenosti v tejto oblasti ďakujem.
Kamarát Miloš bol na tej fotografii ešte s dvoma rybármi a v náručí držali prekrásneho jesetera, ktorého hmotnosť tipujem na 30-40 kg. Veď zdolať 15 kg kapra, alebo 1,5 m dlhého jesetera, sa nestáva každý deň. Pýchou tohto revíru je jeseter presahujúci 2 metre s hmotnosťou cez 60 kg. Familiárne ho tu volajú Hugo. V minulosti bol počas jednej sezóny ulovený aj dvakrát. Poviem vám, že túto ozrutu by som nechcel dostať na háčik. Prečo? Pretože na veľryby sa chodí s harpúnou a nie s kaprárskym prútom.
„Ty si zabil potápača!“
Na našich stanovištiach č. 1 a 2 sme sa rozbalili, do stojanov uložili prúty a nedočkavo čakali na záber. Čas sme si krátili rozhovorom o všeličom možnom, avšak hlavne o rybách, práci, a o ženách (asi ako každý normálny rybár). Minúty plynuli a na protiľahlom brehu už rybári ťahali prvý úlovok. Bol to nádherný kapor, určite mal okolo 10 kg.
Vtom ma napadla spásonosná myšlienka. Keďže sme mali krmivo už zarobené, rozhodol som sa , že ho trošku „vylepším“. „Priměřene, priměřene, priměřene“... Tak, ako tej českej rozprávke, som doňho lial GP365Detonater. Tento krvavo-červený tekutý posilňovač je určený na priame použitie do krmiva. Pridáva sa ľubovoľne podľa teploty vody. Ak je voda studená - viac, ak je teplejšia - menej. Týmto celoročne používaným prostriedkom som zarobil zmes, ktorá vyzerala príšerne, čo mi potvrdil aj Stano.
Z tejto zmesi som vytvoril gule vo veľkosti pomaranča a nahádzal ich do vody približne na jedno miesto - asi 10 m od kraja. Pripravil som si systém boiliesového viazania na bezuzlový spôsob. Ako nástrahu som použil halibut HPpellet nadipovanú winterised salmon. Na voľný háčik som zavesil živú dážďovku. Dážďovky som si nazbieral dva dni pred našou výpravou, keď výdatne pršalo. Túto kombináciu som nazval „smrtiacou“.
Stano použil tiež halibut pellety nadľahčené plávajúcou „Extreme Floum“. Svoje lovné miesto prikŕmil asi 2 kg boilies a potápavých halibut HPpellet. Znovu sme čakali, či sa niečo zmení. Stano ma zrazu na niečo upozornil: „Človeče, ty si tými guľami asi zabil potápača, pozri sa!“ A naozaj. Na mojom lovnom mieste sa vytvorila krvavo-červená škvrna vo veľkosti 2x1,5 m. Táto červená zmes krmiva zafarbila celý vodný stĺpec – odo dna až po hladinu. Keď už toto nepriláka rybu...
Začali sa mi triasť nohy aj ruky...
Z rozmýšľania ma prerušil ostrý zvuk signalizátora na Stanovom stojane. Píííííííííp! Brutálna jazda, brutálny zásek a brutálne ohnutý prút ako luk. Tak predsa len neodídeme bez záberu. Asi po štvrťhodinke zdolávania pritiahol Stano ku brehu obrovského jesetera a na prvý pohľad bolo jasné, že môj nový veľký podberák bude malý.
Jesetera som preto vytiahol z vody len vlastnými rukami, opatrne som ho položil na podložku a na rad prišlo meranie a váženie. Meter ukázal dĺžku 142 cm a hmotnosť 48 kg. Tá sa mi zdala akási veľká, keď ma vtom Stano upozornil, že pozerám na vonkajší oblúk váhy, kde je hmotnosť vyjadrená librami. Preto sa hmotnosť upravila na prijateľných 23 kg. „Takže, kamarát môj, nadstavil si latku poriadne vysoko“ – povzbudil som ho. Urobili sme si zopár fotiek a krásavec putoval znova do vody.
O pár minút sa na mojom ľavom signalizátore ozvalo nesmelé „kač“. Spozornel som a pristúpil k udiciam. Keď som tam stál niekoľko minút ako soľný stĺp, prestalo ma to baviť a šiel som si sadnúť. Od prútov som bol vzdialený asi na 4 metre, keď sa odrazu asi signalizátor zbláznil. Ozvalo sa prenikavé „kááčč“. Z navijaka mi ubudlo dobrých 30 m silónu.
Zasekol som a začal rybu zdolávať. Nie, toto nie je kapor, to poznám, toto je niečo nové, čo som ešte nepoznal. Výpady, ktoré ryba podnikala, by som prirovnal k amurovi, úniky do strán zase ku kaprovi. Bol som v rozpakoch. Začali sa mi triasť nohy aj ruky, v žilách mi už neprúdila moja krvná skupina, ale čistý adrenalín. Telo si so mnou robilo doslova čo chcelo. Nohy ma prestávali poslúchať, len sadnúť a sadnúť.
To som na háčiku ešte nemal!
Po celom tele ma zaplavilo vzrušenie, naskočila mi husia koža, zalial pot... Aj slniečko pridávalo do toho svoje plus. Myslel som si, že skolabujem. Ďalší výpad, ďalší a znovu ďalší. Prúd s navijakom dostávali riadne zabrať. Vtom sa objavila na hladine chvostová plutva. JESETER! Ryba, ktorú som ešte na háčiku nemal. Hlavou mi blyslo: žeby to bol Hugo? Nie, nie to nie je možné.
Do bezvedomia mi chýbali doslova sekundy. „Povoľ mu, lebo ho odtrhneš“ – prebral ma do reality Stano. Boj trval už dlho a nakoniec som tohto krásavca dostal ku brehu a... nebol to Hugo. Súboj s týmto obrom si neviem predstaviť. Môj úlovok mal 118 cm a vážil 18 kg. Zabral na moju „smrtiacu montáž“. Keď som sa ako-tak upokojil, bol čas už aj na odchod, pretože ma čakala ďalšia povinnosť. Pre našu partiu 5 rybárov som musel zabezpečiť kúpu povoleniek na rybárske preteky - gulášovky v Šintave a Dolnej Strede.
Môžem teda konštatovať: ryby v Jelke sú naučené na boilies a pelety. To je fakt. Preto túto vodu odporúčam dospelým s deťmi, ktorí by si chceli chytiť kapitálny úlovok a nepotrebujú na to ani obrovské množstvá týchto zakrmovacích postriedkov, pretože vzhľadom na veľkosť vody a množstvo loviacich rybárov, ktorí tu zakrmujú boilies a peletami, vám bude stačiť asi 10 ks na celý deň.
Táto výprava sa nám teda vydarila, tak ako aj počasie. Ako sa mi bude dariť „s dážďovkou Willis“ na pretekoch a počas rybárskej sezóny, vás budem, samozrejme, informovať.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
