Batéria v člne má dostatočnú kapacitu a roztáča vrtuľu motora na najvyššie otáčky. Rýchlo pláva k cieľu. Čím viac sa približuje, tým kolmejšie sa vlasec ponára nad rybu. Keď je monofil takmer vo zvislej polohe, opieram sa do prúta. Až v tej chvíli pociťujem veľkosť ryby. Znervóznel som. To musí byť pekný kapor...! Konečne som sa dočkal. Hlavne nech o neho neprídem. Nesmiem urobiť žiadnu chybu. Zapínam sonar, aby som videl, v akej hĺbke sa šupináč pohybuje. Prístroj mi nenaznačuje žiadnu rybu, to znamená, že kapor je priamo na dne. Hĺbka - 15 metrov. Nikde žiadna prekážka. Super. Tu môžeš besnieť...
info
Kategória: Kaprárina
Vyšiel v čísle: OKTÓBER 2010
Počet strán v magazíne: 0
Od strany: 24
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Konečne som sa dočkal. Hlavne nech o neho neprídem. Nesmiem urobiť žiadnu chybu. Zapínam sonar, aby som videl, v akej hĺbke sa šupináč pohybuje. Prístroj mi nenaznačuje žiadnu rybu, to znamená, že kapor je priamo na dne. Hĺbka - 15 metrov. Nikde žiadna prekážka. Super. Tu môžeš besnieť.
Len čo som to dopovedal, ryba vyráža vpred na väčšiu hĺbku. Ťah sa zväčšuje. Loď sa pomaly rozbieha, pritom motor je vypnutý. Na chvíľu som zapochyboval o tom, čo mám na prúte. Kapor, sumec? Sila ryby ešte viac silnie a loď pridáva na rýchlosti. Sústreďujem sa na boj.
Súboj kto z koho
Na sonare je dvadsať päť metrov hĺbky. Rybu už nemôžem vidieť, pretože je vpredu pred loďou, mimo záber sondy. Napnutý vlasec mi signalizuje, že ryba prechádza cez prekážku. Trhavý ťah sa niekoľkokrát opakuje. Znervózňuje ma to. Sú možné dva varianty: buď ryba prešla nejakú vetvu, alebo je to zase sumec a tlčie chvostom do vlasca.
Po ďalších najazdených metroch mi skúsenosti z predchádzajúcich dní jasne naznačujú, že mám na prúte ďalšieho fúzača. V duchu si hovorím - ako je to možné?! Veď som mal záber z miesta kde som nekŕmil?! Všetky pocity, ktoré normálne mávam, tentoraz vystriedal hnev. Priťahujem brzdu navijaka, prút opieram do triesla a celou hmotnosťou tela sa opieram do prúta.
Stojím v špičke člna a v záklone pevne v rukách zvieram prehnutú trojlibrovku. Teraz sa vzmáham už len na výhražné výkriky. Na plné hrdlo kričím do tmy: „Tak sa zastav, ty slizúň! Kam ma to vlečieš?!“ Hlasivky ma bolia, ako revem ďalšie nepublikovateľné slová. Ťah sumca ale nepovoľuje. Je to súboj kto z koho. Súboj na život a na smrť.
Na brehoch jazera vidím, ako sa v bivakoch rozsvecujú čelovky. Svojím krikom som zobudil asi všetkých prítomných kaprárov, vrátane mojich kamarátov. Za svitu mesiaca sledujú moju siluetu v akčnej pozícii. Pomaly sa dostávam nad rybu, ktorá sa drží niekde v dvadsiatich piatich metroch. Prút je ohnutý na maximum. Možno ešte viac. Pripomína mi obrátené písmeno U.
Vydrž prútik, vydrž!
Nočný vánok rozochvieva vlasec, ktorý sa rozozvučal ako struna. Každá časť vybavenia je na hranici deštrukcie. Zrazu prásk! Nocou sa šíri hrozivý zvuk. Čo sa deje? Prút je stále v akcii a v rukách vnímam ťah od ryby. Čo to bolo? Ďalšie cinknutie prezrádza, že sa mi čosi točí na kmeňovom vlasci pri rolničke navijaka. Rozpoznávam keramickú výplň prvého očká. Do hája, prút to prestáva zvládať! Snáď sa nezlomí. Vydrž prútik, vydrž!
Krúžok mi znemožňuje točiť navijakom. Výplň navliekam na prst. Ruku premiestňujem viac nad sedlo navijaka a prst s očkom pritláčam k blanku prútu. Nie je to veľmi pohodlné, ale pomaly môžem točiť navijakom a skúšať odlepiť sumca odo dna. Ako dlho už ma tu ryba vozí? Tridsať minút? Trištvrte hodiny? Neviem.
Dochádzajú mi sily. Pravú ruku už prestávam cítiť. Bolia ma obe triesla. Neviem, kam už by som koncovku prúta zaprel. Snáď päťdesiaty raz skúšam ísť s akciou prúta na maximum. Krútim hlavou nad tým, čo vydrží koncová montáž s háčikom. Neskutočné. Nakoniec sa špička prúta odlepuje od vodnej hladiny a získavam prvé metre. Otáčam kľučkou navijaka a stále sa všetkou silou opieram do prúta, aby som rybe nepovolil ani centimeter späť.
Preklínam všetkých fúzatých...
Registrujem, že na mňa niekto kričí z brehu. Nemám čas vnímať okolitý svet. Sústreďujem sa na súboj. S každým získaným centimetrom vlasca stonám a kričím. Pohyby navijaka sa zrýchľujú. Konečne monštruózna sila povoľuje. Rybu po kúskoch zdvíham ku hladine. Už je jasné, že je to sumec. Vypustené bubliny ho usvedčujú.
Čakám, kedy prvýkrát uvidím jeho mramorované telo. Posledným pomalým ťahom prúta smerom k oblohe vypláva sumčie telo nad hladinu. Pri lodi sa trblieta najväčší sumec, akého som zatiaľ ulovil. Vôbec som nemal predstavu, koľko môže merať a vážiť. Bol to jednoznačne ďalší osobák, takže som chcel zaobstarať pár snímok na pamiatku.
Pri pohľade na moju ruku, roztrhanú od sumčích zubov z predošlých rýb, som ešte na chvíľu zaváhal, či sumca nepustím. Háčiky číslo 4 bez protihrotu išli zo sumčej čeľusti excelentne vyťahovať bez akéhokoľvek dotyku s rybou. Rozhodujem sa inak. Strkám ruku medzi kefy a priťahujem rybu k boku lode. Preklínam všetkých fúzatých. Nadýchnem sa, aby som nabral posledné zvyšky sily a sumca preťahujem cez bok. Z vody sa mi darí zdvihnúť hlavu a časť jeho hrubého tela.
Hoci ťahám naplno, nemám silu, aby som sumca dostal do člna. Navyše sa tento manéver sumcovi nepáči a dáva mi jasne najavo, kto je tu pánom. Zviera papuľu a šklbe hlavou. Stovky jeho zúbkov prechádzajú mojou kožou. Prenikavá bolesť v dlani a pud sebazáchovy povoľuje zovretie ruky. Mohutným špliechancom sumec mizne pod hladinou.
Pocit víťazstva
Z brehu na mňa chlapci kričia, či som na žive. Nadávam a kľajem. Odsekávam im. „Jasné, len som sa tu sprchoval.“ Sľubujem si, že nabudúce zaradím do svojej kaprárskej výbavy aj rukavice. Na ďalších desať minút mám čo robiť, aby som vydumal, ako sumca pritiahnuť a intenzívne premýšľam, ako ho dostanem do lode. Prídem na breh a zdolám ho tam? Nezmysel. Zavolám o pomoc? Nie. Toto je férový súboj jeden proti jednému. Musím ho dostať sám.
Je jasné, že jednou rukou sumca do člna nedostanem. Je príliš ťažký. Musím mu do papule strčiť obe ruky a navyše si pomôcť nohami, ktoré si zapriem o bok lode. Plán je jasný, idem na to.
Sumec je opäť celý na hladine. Pozerám mu do očí. Mierne predsunutá spodná čeľusť ukazuje rad bielych háčikov, ktoré vedia pekne škriabať. Zastrašuje ma. Nechcem už žiadne škrabance. S veľkým rešpektom strkám jednu a vzápätí druhú dlaň do obrovského otvoru. Obe ruky mám v sumčej papuli. Pevne ho držím. Nohy pokrčené a zapreté o vnútorný bok člna sa pomaly naťahujú. Sumca po kúskoch suniem cez bok lode. Zostáva ešte kúsok. Poriadne sa zakláňam a presúvam ťažisko haldy mäsa na seba.
Konečne sa váľam na dne člna aj s fúzačom. Naplnil ma pocit víťazstva. Zlosť už pominula. Obzerám si sumca a až teraz vidím jeho majestátnosť. Pekná rybička. Na trojlibrový prútik slušná práca. Martin Hrdý alias Habakuk, ktorý s nami prežil „sumčie šialenstvo“ tiež netúži po ďalších škrabancoch a vydáva sa spoločne so mnou do inej časti jazera pokúsiť sa chytať kapry.
Skúšame teda tretie miesto
Ideme na to s rovnakou taktikou vnadenia, len s tým rozdielom, že použijem iba boilies a tigrie orechy. Vynechávam všetok partikel a pelety, aby som eliminoval prítomnosť bielych rýb, za ktorými tiahli sumce. Nová taktika prináša novú nádej. Na záber čakáme niekoľko hodín.
Prvú jazdu dostáva Martin. Spoločne vyrážame na loď a rybu zdolávame. Ťah nie je príliš silný. V prúte nie sú cítiť ani žiadne údery do vlasca. Všetko nasvedčuje tomu, že by to mohol byť kapor. Výsledok sa už nedozvieme, pretože ryba padá z háčika. Motivácia a nadšenie v úspech sa týmto záberom veľmi dvíha. Spoločne sa uisťujeme, že sme konečne prišli na správnu taktiku. Naďalej budeme kŕmiť len boilies a výsledok bude jasný.
Za hlbokej noci sa rozžaruje modrá dióda pod jedným z mojich prútov. Je to tu! Konečne som sa dočkal. Strmhlav letím k prútu, skáčem do člna a už bojujem s rybou. Asi už je jasné, že ani tentoraz to nebol kapor, ale ďalší sumec. Nastražujem ovocné boilies a vyvážame mimo kŕmnu zónu. Prichádza záber a o chvíľu sa na mňa pri lodi škerí opäť „slizúň“. Už sa len smejem a premýšľam, kam sa presťahujem.
Prelomená kliatba
Do konca výpravy zostáva šesť dní. Mobilizujem posledné psychické sily. Musím chytiť aspoň jedného slušného kapra. Sťahujeme sa na štvrtú pozíciu. Kŕmim veľmi striedmo. Nevyvážam, len nahadzujem kúsok od brehu. Pohybujem sa veľmi ticho. Bivak umiestňujem ďaleko od prútov.
Počas dňa sa priamo predo mnou ukazuje pár kaprov. Jeden z nich, ten najmenší, je naozaj čulý a niekoľkokrát sa mi ukázal v plnej kráse. Dobre stavaný lysáčik, ktorého odhadujem okolo desiatich až dvanástich kíl. Keď ho zočím už po niekoľkýkrát, v duchu sa k nemu prihováram: „Vieš, teba by som potreboval chytiť, aby som prelomil kliatbu.“
Nasledujúce ráno som sa s ním láskal a fotil. Bol nádherný a neklamem keď napíšem, že bol čarovný. Je to môj zatiaľ najcennejší kapor. Do konca výpravy som už žiadneho sumca nechytil. Kliatba bola prelomená, sumčiar zo mňa nebude.
Rekapitulácia
Z môjho príbehu vyplýva niekoľko otázok. Prečo som nachytal toľko sumcov? O sumca sa nezaujímam zďaleka toľko, ako o životné prejavy kaprov. Moje vysvetlenie teda bude len pocitové a bude logickým vyústením mojich skúseností. Ak zaznamená nejaký odborník na sumce nejaké nezrovnalosti, sú možné a pripúšťam ich.
Na jazere som bol na jeseň keď sa voda pomaly ochladzovala. Počas mojej výpravy klesla teplota vody z 19 na 12 stupňov Celzia. S tým, že sa pár dní držala na teplote 15 stupňov. Posledný týždeň klesla na 12 stupňov. S najväčšou pravdepodobnosťou sumce pri teplote okolo 15 stupňov intenzívne prijímajú viac potravy pre získanie energetických zásob na prezimovanie, podobne, ako je to u kaprov.
Veľkej chyby som sa dopustil nevhodným zakrmovaním, ktorým som prilákal značné množstvo pleskáčov a iného drobizgu. Sumce sa koncentrovali tam, kde mali ľahkú korisť. Kapry sa sumcom, ktoré sú na love, samozrejme, vyhýbajú. Nechcú sa stať potravou alebo prísť k nejakému zraneniu od sumčích kief. Kapry sú našťastie inteligentnejšie ako pleskáče, ale aj sumce. Čím viac sumcov pohromade, tým menej kaprov v ich okolí. Všetky kapry, ktoré som videl vyskočiť v blízkosti miest prevnadených partiklom, sa ukazovali vo vzdialenostiach viac ako sto metrov.
Aj napriek tejto negatívnej skúsenosti metódu plošného zakrmovania nezatracujem. Len si musím rozmyslieť, kedy a na ktorú vodu ju použijem. Sumca sme chytali aj na ovocné plávajúce boilies. Tu nehrá rolu vôňa boilies, mohlo byť aj bez zápachu. Dôležité je, že guľôčka plávala medzi stovkami pleskáčov. Navyše, keď bola reflexná, zábery sa stupňovali. Sumce len otvárali tlamu a nasávali čo im prišlo do cesty. Je to skvelá metóda a sumčiari by z tohto možno mohli niečo opozerať...
Keby som bol sumčiar a zostal na druhom mieste, bez ďalšieho sťahovania a s pomocou repky, peliet a plávajúceho boilies, by som nachytal desiatky sumcov. Spoločne s kamarátmi aj inými európskymi rybármi sme vtedy chytali sumce aj na potápavé boilies mimo kŕmnych miest. Tu vidím najväčší problém, ktorý sumce nám, kaprárom, prinášajú. Veľa druhov boilies a peliet je prepchatých rybou múčkou, čo z nich robí skvelú alternatívnu potravu aj pre sumca.
Uvažujete, že by sa pre kapry mali robiť boilies bez rybej múčky? Nemyslím si to. Kapry mäsové boilies tiež milujú. Bola by škoda ho nepoužívať. Musíme sa ale zmieriť s tým, že sa občas na našom háčiku objaví aj sumec. Stovky ton boilies a peliet, ktoré kaprári počas roka nahádžu do jazera, je skvelým potravinovým doplnkom pre sumca.
V budúcnosti budú sumce žrať boilies viac a viac. Predovšetkým na vodách, kde sú fúzače silnejšie zastúpené. Ďalšie ponaučenie, ktoré vyplýva z môjho rozprávania: už nikdy nebudem odhadovať a špekulovať, akú rybu som mal na prúte, kým ju skutočne neuvidím. Sumec okolo 150 cm na kaprovom prúte už vie urobiť pekné rodeo.
P.S.: Vojto, ďakujem za požičanie prútov. Očko som ti opravil, ale odporúčam ti, aby si si už nekupoval lacné prúty.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
