Príhovor - Tak by to asi malo byť
info
Kategória: Infoservis
Vyšiel v čísle: OKTÓBER 2010
Počet strán v magazíne: 1
Od strany: 3
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Rozmýšľam o tohtoročnej sezóne. Iste nie som sám, čo si myslí, že bola, alebo stále je, mierne povedané, „naprd“. Neviem, čo sa to s počasím tento rok porobilo, ale častuje nás takými výkyvmi, aké si nepamätajú ani tí skôr narodení. Niekoľko povodňových vĺn, náhle striedanie teplôt, špinavé a vysoké tečúce vody.
Tento rok som si takto veru nepredstavoval. Môj záznam o dochádzke k vode zíva prázdnotou. Minulú sezónu som naivne plánoval letné vychádzky za lipňami, chcel som navštíviť rieky Poprad, Dunajec, Hron, Váh. A nič. Nie že by som nejaké rybky nepochytal, to nie, ale ich počet je začiatkom septembra žalostný. Veď predtým som viac rýb vytiahol počas jedného dopoludnia, alebo večerného zberu na sucho.
Apropo, na sucho! Videl niekto z vás toto leto masívne rojenie podeniek, alebo potočníkov? Ja nie. Aktivita na hladine? Takmer nulová. Vari aj tie ryby videli legendárny film 2012 o konci sveta a kašľú na život?
Jedinou spásou bola malá rieka, ktorá tečie poza naše mesto. Muránka! Tok, ktorý bol nielen mojím prvým kontaktným miestom s rybami – pstruhmi a kedysi aj lipňami. Hanba mi, no navštívil som ju aj vtedy keď to šlo, len zopárkrát. No jeden podvečer bol výnimočný. Voda bola mierne „pajcnutá“, trošku vyššia ako by sa bolo patrilo, taká akurát. Aj tak som sa k nej vybral s nedôverou. Bez akýchkoľvek očakávaní, skromne.
Miesto, kde som začal chytať, bolo úplne iné ako som bol navyknutý. Rieka zmenila jeho ráz, no sympatická jamka bola stále na svojom mieste. Jamka, ktorá ma nikdy nesklamala. Vytiahol som z nej pekného pstruha. Z miestečka neďaleko od neho ďalšieho. Presunul som sa k inému miestu, môjmu najobľúbenejšiemu. Vtedy sa udialo čosi, čo mi nahradilo celú sezónu.
Neviem či to bolo mojím vnútorným pokojom, žiadnymi veľkými očakávaniami, alebo že som bol zmierený s tým, že chytím možno handru a hádam sa pritrafí aj nejaký potočák. Ale vtedy som z vody ťahal jedného urasteného pstruha za druhým. Bojovné tučné ikernačky, nahnevané samce s odhodlaním mušketiera. Všetky z nich mali viac ako 30 centimetrov. V dokonalej kondícii a v dobrom zdravotnom stave.
Poviete si, tridsiatky. Na takúto vodu celkom pekné kúsky. Kedysi to bola aj na tejto vode bežná miera, ale v ostatných rokoch pekných rýb ubudlo. A preto som bol šťastný. Lovil som asi len dve hodiny, ale ďalej proti prúdu sa mi ísť nechcelo. Nechcel som si túto chvíľu pokaziť prípadným neúspechom, alebo, ani neviem čím. Bol som spokojný, šťastný a s dobrým pocitom, že aj tu ešte plávajú ryby, z ktorých budem mať možno radosť aj na budúci rok.
Tento podvečer vo mne zanechal veľmi silné spomienky a pekný zážitok. Odvtedy chodím k vode bez očakávaní. Bez nervozity, že to nejde, bez megalomanských myšlienok na veľké ryby a časté úlovky. Tak by to asi malo byť. Prajem aj vám, milí priatelia, veľa pekných chvíľ pri vode. Nechoďte k nej s veľkými očami a možno budete prekvapení, koľko krás a pokoja vám príroda daruje.
Andrej Lábaj
redaktor Slovenského RYBÁRA
Stiahnuť článok v PDF formáte.
PrihlásenieRegistrácia 
