„Ešte máme dvesto metrov k vrcholu, potom stratíme signál“- ozvalo sa z praskajúcej vysielačky. „Do signálu sa vrátime o dvadsať minút, ak ho nenájdeme, nečakajte a volajte záchranárov“ – hlas sa odmlčal a nastalo mrazivé ticho. V hlave som začal skladať anglické vety. Musím nahlásiť na stodvanástku, že máme jedného nezvestného rybára. „Dočerta!“
info
Kategória: Prívlač
Vyšiel v čísle: OKTÓBER 2010
Počet strán v magazíne: 3
Od strany: 36
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Tohto roku sa uskutočnili do nórskeho Snillfjordu dva orbisácke autobusové zájazdy. Prvý v júni, keď až na pol hodinu pršalo stále, druhý v auguste, keď až na pol hodinu nepršalo vôbec.
Chytali od rána do rána
V prvom termíne bola rybačka skutočne ovplyvnená nepriaznivými poveternostnými podmienkami. Keď v priebehu dňa nastala zmena počasia, tak to iba taká, aby sa zo zlého stalo ešte horšie. Tí, ktorí boli v Nórsku po prvýkrát si mysleli, že to tak má byť a chytali bez prestávky od rána do rána. Starí ostrieľaní nórski kozáci, ktorí poznajú aj slnečne usmiaty Snillfjord, tak tí sa nechceli dať zahanbiť a bojovali rovnako srdnato.
Miestne noviny informovali o tom, že takéto množstvo zrážok v priebehu desiatich dní bolo naposledy v roku 1940. Zábery na fotkách pod článkom zobrazovali evakuáciu rybárov, ktorí pri love lososov na rieke Orkla zostali uväznení na malom ostrovčeku. Tento vznikol v priebehu pár sekúnd z vyvýšeného miesta na brehu rieky.
Medzi účastníkmi zájazdu sa nachádzali aj dvaja zanietení lovci lososov. Hneď po príhode si vybalili osobné veci z autobusu a v tom istom momente sa ponáhľali zapožičať si auto z požičovne, aby mohli jazdiť po okolitých lososových revíroch. Všetci, ktorí sa už niekedy pokúšali chytiť lososa v Nórsku, vedia, že je to neľahká vec. Odhliadnuc od ceny povolenky, ktorá sa mi zdala na niektorých revíroch až príliš vysoká, je to jednoducho drina. Len pre zaujímavosť: tí, ktorí si chcú aspoň raz za života chytiť lososa, uvediem, čo to všetko znamená.
Pred rybačkou na dezinfekciu
V prvom rade, každý rybár (Nór, či iný svetobežník) je povinný mať štátnu licenciu na lov na lososových riekach. Tú som priateľom zabezpečil už na Slovensku a stála približne tridsať eur. Najbližšia zaujímavá rieka je Orkla, vzdialená štyridsať kilometrov od kempu. Po prehliadke toku rieky si chalani vybrali revír, ktorý sa im pozdával. Bežne sa denné povolenky predávajú v rybárskom obchode, alebo na benzínových pumpách.
Ono to také jednoduché zasa nie je, lebo predtým vás ešte pošlú na dezinfekciu. Broďáky a udicu vám vystriekajú mne neznámym roztokom a vydajú vám potvrdenie, na základe ktorého si už skutočne môžete kúpiť dennú alebo týždennú povolenku. Tieto stoja od 20 do 45 eur na dvadsaťštyri hodín. Všetky revíry sú súkromné a cenu si určuje majiteľ. Pravidlo, že čím drahšia povolenka, tým viacej lososov, neexistuje.
Jeden z mojich priateľov je muškár (začína-
júci), druhý prívlačiar (vláči sa za rybami už štyridsať rokov). Miro hádže voblery, plandavky a rotačky do vody celý rybársky život a jeho krédom je: „Mne stačí jeden záber za deň a potom nech vyhrá lepší.“ Nepatrí medzi tých, čo po pol hodine vláčenia odchádzajú od rieky so slovami: „Však tu nič nie je“.
Dvaja „lososobíjci“
Tento vzor vytrvalosti bol nakoniec odmenený. Zdolal dva menšie lososy okolo šesťdesiat centimetrov a veľký, viac ako metrový, sa mu vypol pri vylovovaní priamo pod nohami. Neskôr chytil ešte dva morské pstruhy v ústí rieky, ktorá preteká cez kemp, a tým bola jeho nórska misia dokonaná.
Druhý lososobíjca Marian sa iba zasväcoval do chytania obojručným muškárskym prútom. Pre našinca nič jednoduché. Bol vďačný aj za jediný záber, ktorý síce nepremenil na úlovok, ale posilnil jeho odhodlanie, že o rok to lososom ukáže.
Zvyšok autobusového zájazdu sa venoval rybolovu vo fjorde. V tomto termíne sa nechytila žiadna mimoriadne veľká ryba. Veľkosť úlovkov bola pre niektorých sklamaním, pretože sa nám nepodarilo prekonať ani osemkilogramovú hranicu. Čo do množstva rýb, v tom som problém nevidel. Nachytalo sa ich veľa a vo veľkej druhovej rozmanitosti.
Zlomil štyri udice...
Bolo to niekedy na tretí deň júnového zájazdu, keď nám Marian, najstarší člen našej výpravy, predviedol brilantné salto vzad pri nastupovaní do lode. Tento istý kúsok pre veľký úspech znovu zopakoval pri vystupovaní z člna. Štýl mal dokonalý.
Pád do vody a potom chvíľa napätia, či ho záchranná vesta „vyštupľuje“ na hladinu. Následne sa ladne vyhupol do tretiny tela na mólo. Po chvíli oddychu kopal nohami snažiac sa vyčvachtať von tak, ako to videl v manéži s tuleňmi. Rybárska stavovská česť mu nedovolila prijať ponúknutú pomocnú ruku, preto sme mu ani nehodili za odmenu kus makrely.
Nebolo to všetko. V ten deň postupne zlomil štyri udice (nielen svoje) a pochopiac situáciu nás poprosil, aby sme mu už nič nepožičiavali, ale rovno mu namontovali očká na drevené veslo.
I v rybolove bol nenapodobiteľný. V jednej šnúre za sebou bez prerušenia vytiahol dve hviezdice a jednu zánovnú pneumatiku. Vtedy sme prišli na myšlienku, či náhodou nemá nepriateľa šamana a ten pichá špendlíky do jeho woo-doo bábiky. Inak sa to vysvetliť nedá.
Treba spomenúť aj hospitalizáciu Vlada, ktorého som v teplotách viezol do nemocnice, kde mu po troch dňoch hospitalizácie zistili zápal žíl. Veľa si z rybačky neužil, ale my sme dostali informácie z prvej ruky, ako fungujú nemocnice v Nórsku. Jedným slovom povedané – závideniahodné.
Chytil skutočného obra
Augustový termín sa začal veľmi prívetivo. Hneď v prvý deň, v čase keď nám ešte nohy neodpuchli po dlhej ceste autobusom, sa po pár hodinách rybačky vracal do prístavu čistý nórsky nováčik Michal. Z člna vytiahol tresku tmavú, o akej ja už roky snívam. Stošestnásť centimetrov a hmotnosť deväť a pol kilogramu. Som presvedčený, že váženie nebolo celkom „košer“, pretože minuloročná treska čierna dlhá stodva centimetrov, vážená na overenej váhe mala tiež túto istú hmotnosť.
Lakonický úsmev Michala bol veľavravný. Vôbec si neuvedomil, že chytil v triede - treska čierna - skutočného obra. V duchu som si povedal moju obľúbenú vetu: „Opäť chytil ten, ktorý si to najmenej zaslúžil“. Samozrejme, že to nemyslím vždy vážne.
Už viac rokov pozorujem mojich klientov ako sa dokážu do úmoru venovať hĺbkovému pilkrovaniu a na hĺbkach cez dvesto metrov zostanú aj celý deň. Nikdy som k tomuto druhu rybačky neinklinoval. Posádku môjho člna som vždy viedol popri brehoch, kde sme sa venovali prívlači.
Kde sa stala chyba?
Tento rok bol zlomový. Po niekoľkých minútach, keď sme pokusne spustili päťstogramový pilker aj s napichnutým makrelím filetom do hĺbky 180 metrov, prišiel záber. Štyri miene cez päť kilogramov v priebehu štvrť hodiny chytili aj mňa za srdce a niet divu, že presvedčili mojich spolubojovníkov. Od tejto chvíle sme sa hĺbkam venovali niekoľko hodín každý deň.
„No, makaj ,makaj!“- pobádal som Jozefa, môjho spolubývajúceho z chatky. Dodko, jeho trinásťročný syn a môj priateľ Majo, mali zjavne nadvihovania polkilového pilkra plné zuby. Odrazu prišlo jemné potrasenie špičky udice. Všetci sme s napätím hľadeli na koniec Jožkovho prúta. Ďalší záchvev a nasledoval krátky zásek. Ihneď po prvých otáčkach multiplikátora sa udica zohla až po hladinu.
Po desiatich minútach navíjania, keď si už Jožo po tretíkrát preložil udicu z jednej ruky do druhej a Majo s kamerou na oku očakával vynorenie ryby na hladinu, nastalo silné myknutie a ryba sa vypla. Mlčky sme sa pozreli na seba a rozmýšľali, kde sa stala chyba. „Počúvajte, chalani, každý jeden lumb z hĺbky dvesto metrov mal vystrelený airbag“- hovoril som priateľom a myslel tým vytŕčajúci plynový mechúr z papule ryby, ktorá pri zdolávaní nedokázala vyrovnávať zmenu tlaku. Rozhliadli sme sa po vlnách v blízkosti člna a naozaj, neďaleko nás, sa objavilo mohutné telo mieňovca bielolemého (lumba). Osem a pol kila nevyšlo navnivoč.
Bolo to veľmi tesné...
Po ôsmich dňoch rybačky sme vo štvorici chytili cez päťdesiat mieňov a lumbov, z ktorých najväčšie mali od 6-9 kg. Tento turnus išli makrely na prívlač ako šialené. Za hodinu sa ich dalo chytiť cez sto kusov a človeka to pomaly prestávalo baviť.
V posledný deň sa stala udalosť, ktorá mi pripomenula, že ostražitosti a pokory k prírode nie je nikdy dosť. Deň pred odchodom sa rozhodli moji parťáci z chatky nevyplávať na ryby, ale pozrieť sa na kemp z náhornej planiny, na ktorú sa dá vydriapať po dvoch-troch hodinách strmého stúpania v nevyznačenom teréne.
Fotky, ktoré priniesli, boli úžasné. Nádherná príroda, množstvo jazierok a plies plných pstruhov. To som ešte netušil, že sa v tom istom čase na tento „výšľap“ vyberie Fero, starší to pán z vedľajšej chatky. Všetci sa vrátili v poriadku, až na Fera samotára. Bola polnoc, keď sa šiesti odvážlivci rozhodli v tme vystúpiť na vrchol a hľadať nášho „stratenca“.
Fero sa nakoniec vrátil sám. Dotrhaný, zmorený, so zvesenou hlavou, iba päť hodín pred odchodom autobusu. Neviem, či si viete predstaviť moje nervy, ale radosť z jeho návratu prekryla môj hnev. Bolo to veľmi tesné. Ak by meškal čo len päť minút dlhšie, zalarmujem záchranárov. Hory ani vodu neradno podceňovať.
Ďakujem všetkým účastníkom zájazdu za vytvorenie rodinnej atmosféry a vzájomnej tolerancie medzi sebou. Tešíme sa na Snillfjord 2011.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
