Už je tu koniec leta. Píše sa 30. august 2011. Po mojich doterajších vychádzkach k stojatým vodám pociťujem silnú túžbu vybrať sa k rieke. K rieke mojej mladosti – k Slanej. Ale nie do Plešivca, nie na miesta, kde som sa ako chlapec učil narábať s udicou, ale oveľa nižšie po toku. Tam, kde už rieka nabrala vody prítokov a narástla, kde trochu dozrela a zvážnela. Už je načase sa tam vybrať, veď som už na našom dolnom toku Slanej nebol roky...
info
Kategória: Prívlač
Vyšiel v čísle: OKTÓBER 2011
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 38
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Mierim k rieke medzi obce Abovce a Lenartovce, presnejšie nad cestný most cez rieku povyše Lenartoviec, asi do polcesty medzi most a abovské vzdutie. Som šťastný, predsa idem k rieke mojich vysnívaných rýb. Veď idem chytať zo srdca. Idem so šťastným pocitom, že ak aj nič nechytím, tak strávim jeden krásny deň pri vode.
Premeny rieky
Mám dovolenku. Nie je sa kam ponáhľať. Obliekam si neutrálne farby, košeľu sivú ako skala, nohavice zelené ako tráva. Chcem splynúť s prírodou. Po raňajkách zbalím ešte nejaké drobnosti, doplním proviant, veď skoro všetko som nechal nabalené v aute po predchádzajúcej rybačke.
K vode prichádzam po ôsmej hodine ráno. Vystupujem z „približovadla“ a popozerám sa, čo je nové. Na moje prekvapenie rieku nespoznávam. Je zmenená, je celkom iná. Skoro zmenila aj charakter toku.
Zisťujem, čo sa tu v predchádzajúcich rokoch udialo. Priečne sypané kamenné vzdutia toku sú odstránené. Kaskády zanikli, tok je svižnejší a hladina klesla. Vznikli silnejšie prúdy, v okrajových jamách vracáky, spätné toky a aj skoro stojaté vody. Silnejší prúd sa strieda s hlbšou tiahlou vodou. V minulosti to bola kaprovo-mrenová voda. Dnes je oveľa viac živšia.
No, čo už, rieky sa vždy menia. Každý rok jarné vody vymetú jesenné usadeniny, poposúvajú štrkové lavice a vytvoria nové zátišia. Čím je väčšia jarná záplava, tým viac sa zmení koryto. Voda sa pohráva so štrkmi a presúva piesky, hladí veľké balvany a tíško podmýva brehy.
Toto však nebolo dielo prírody, ale človeka vodohospodára. Ešte vidno stopy po ťažkých mechanizmoch. Vyzerá to tak, že bolo potrebné znížiť hladinu vody a následne aj spodných vôd, vytvoriť spád, aby po vybudovaní melioračných kanálov z priľahlých obcí mala voda kam odtiecť v prípade prívalov a dlhotrvajúcich dažďov. Ach, to dnešné počasie a záplavy...
Správna voľba
Pohľad na rieku mi nabúral moje predstavy o plánovanej prívlači. Predpokladal som, že si zahádžem s umelými nástrahami na zubáče alebo na šťuky, alebo že skúsim zaseknúť nejakého prefíkaného boleňa.
Zostal som v pomykove. V aute som mal jeden jemnejší prívlačový prút dĺžky 2,7 m s vrhacou záťažou 5-30 g a s vlascom 0,185 mm, a druhý silnejší prút dĺžky 3 m s vrhacou záťažou 10-40 g a s vlascom 0,22 mm. Čo teraz? Plánoval som vláčiť so silnejšou montážou. Ako tak špekulujem, tak sa rozhodujem dodržať môj plán. Veď aj keď sa rieka zmenila, dúfam, že ryby v nej zostali a nevyparili sa. Verím, že ich všetky nepožrali kormorány.
Možno budem musieť skúšať a experimentovať, pretože som už roky neochutnal túto vodu. Na silnejší prút a vlasec 0,22 mm naväzujem karabínku, predpokladám, že budem často meniť nástrahy a skúšať... Veľa skúšať. Ako sa ukázalo neskôr, bola to správna voľba.
Do vláčkarskeho košíka si dávam povolenku, jednu škatuľku s voblermi a aj druhú s rotačkami, k tomu ešte balenie karabiniek, peán a do vrecka mobil. Na krk si vešiam polarizačné okuliare na šnúrke, ktoré sú mojou neoddeliteľnou súčasťou pri vláčení. Pomocou nich včas uvidím prenasledujúce a útočiace ryby, ktoré by som inak ani nezbadal. Do ruky ešte beriem aj veľký prívlačový podberák s vysúvacou rúčkou. A ide sa...
Zábava
Zliezam po kameňoch a strmom brehu k vode. Nachádzam si stanovište v mieste bývalého priečneho vzdutia. Prúd rieky s plytkou vodou padá do jamy a ďalej pokojne plynie do hlbočiny, pri brehu je plytčina a balvany. Na karabínku vešiam najprv 5 cm dlhý potápavý vobler s veľkou lopatkou. Farbou čierny so žltými pruhmi.
Chytám vobler do ľavej ruky a ohýbam udicu, nastavujem brzdu navijaka. Prvé nahodenie, švihám plochým hodom od pravého boku. Snažím sa vycítiť hmotnosť vobleríka a „dostať“ vzdialenosť do ruky, nahadzovať tesne pod druhý breh. Úplne presne a tesne, iba zopár centimetrov od brehu.
Je dobré využiť celú šírku rieky. Nie je to ťažké, ak už máte udicu „ochytanú“, potom sa už ľahko prispôsobíte nástrahe. Po pár hodoch sa s nástrahou a udicou stávate jedným vyváženým celkom. Po dopade nástrahy na vodu preklápam navijak a okamžite navíjam. Skúšam nástrahu poslať ku dnu. Nástraha po dopade hneď ožíva a chytá pohyb. Je to často moment prekvapenia, na ktorý zvyčajne dobre zareagujú najmä jalce hlavaté. Prácu nástrahy cítim v zápästí a na špičke prúta. Vobler pekne vibruje, vlasec sa neprevliekol cez trojháčik.
Nástraha pracuje dobre, som vo svojom živle a dostávam sa do svojej vláčkarskej „alfa“ hladiny. Jeden hod strieda druhý. Jeden tesnejšie ku protiľahlému brehu ako druhý.
Najprv navíjam rovnomerne, ale po čase začínam s krátkym pozastavením, postupne spomaľujem navíjanie. Presné hody k protiľahlému brehu po pár otočeniach kľukou navijaka prinášajú prvý úspech. Na vobler sa chytil prvý jalec hlavatý. Nie veľký, ale poteší a dodá náladu.
Mením nástrahu
Po hodnej chvíľke už nezasekávam nič. Mením miesto a presúvam sa proti toku. Podliezam vŕbu a brodím cez pŕhľavu, aby som sa dostal k vode. Postavím sa na balvany a rituál sa opakuje. Snažím sa hádzať tesne k protiľahlému brehu. Ale nič... Napriek tomu, že voda vyzerá výborne.
Rozhodujem sa meniť nástrahu. Na karabínku vešiam 5 cm dlhý poľský vobler s veľkou lopatkou vo farbe jalca s oranžovým bruchom. Zopár nahodení a na palici cítim dve-tri jemné ťuknutia. Rozmýšľam, či to iba jalce drgajú do voblera, alebo či ťukám po dne koryta. Tak ho skúsim nahodiť proti toku na druhú stranu a ťahať smerom dole. Bum, už ho cítim. Zdolávam jalca hlavatého, možno má takých 30 čísiel. Veľa námahy mi neurobil.
Zase nahadzujem. Ešte to skúšam nasmerovať presne pod druhý breh, kde pociťujem zábery po pár navinutiach. Už nič, asi som ich dosť vyplašil. Mením opäť miesto a presúvam sa k ďalšej bývalej kaskáde proti toku rieky. Po pár nahodeniach na karabínku dávam striebornú rotačku s veľkosťou č. 2. Nahadzujem a pomaličky ťahám, samozrejme, oveľa pomalšie, keďže je to blinker.
Voda vzala...
Skoro pod nohami mi zabrala ryba, celkom dobre mi ohýna palicu. Po chvíľke zdolávam ďalšieho jalca hlavatého, tentoraz krajšieho, má už cez 35 cm. Po tom, čo som ho pustil na slobodu, presúvam sa zopár krokov nižšie a opäť skúšam šťastie. Pri brehu je pokojnejšia voda, strmo padajúci breh a balvany vo vode. Asi v polovičke navíjania som uviazol. Mykám, skúšam uvoľniť, no nejde to. Probujem našponovať, prstom udržať, preklápam preklápač a potom uvoľňujem. Ale ani protistrela neuvoľní blinker. Smola. Pomalinkým ťahom odtrhávam blinker. Čo už, voda vzala...
Opäť naväzujem karabínku a vešiam na ňu predchádzajúci vobler vo farbe jalca s oranžovým bruchom. Dúfam, že oranžové brucho bude pôsobiť ako atraktor.
Mením miesta a nahadzujem. Nahadzujem a mením miesta. Jeden hod za druhým. Veď to poznáte: čím viac hodov pri prívlači, tým väčšia šanca. S počtom pribúdajúcich hodov a s plynúcim časom rastie aj počet zaseknutých jalcov. Jeden je väčší, druhý menší. Pomaličky postupujem proti toku, už ich mám na konte asi 5 alebo 6. Je to pekná zábava chytať plaché jalce.
Miesto činu
Ako sa tak presúvam proti toku a vláčim, dostávam sa na jedno staré osvedčené miesto, kde sme niekedy s kolegami pred rokmi na plávanú na kostné červy chytali podustvy. Niekedy sa pritrafil aj kapor a na rybku i zubáč. Bol to kedysi dobrý pľac s hĺbkou tak cca 1,2 m. Dnes je tam rýchla a plytšia voda. Breh je veľmi zarastený, skúšam si vyšliapať uličku v burine a vysokej tráve. Na prívlač to bude stačiť.
Pozerám cez polarizačky do vody, ale dno nevidno. Nahadzujem a ťahám. Cez okuliare vidím pri brehu pod vŕbami jalce a beličky v kŕdli. Hops... a už tam visí jalec, zase hlavatý. Odkvačím ho a znovu nahadzujem. Už som prevláčil dve tretiny, keď uviaznem. Do tvrdého. Ten vobler sa už bez kúpeľa nedá zachrániť. O chvíľku ho aj utrhávam. Vlasec sa pretrhol v uzle karabínky. Smola, voda opäť vzala... voda druhýkrát berie.
Smutný opúšťam miesto, idem o jedno vyššie. Ale už neprechovávam veľké nádeje, lebo viem, že vyššie je plytko. Ale čo už, ešte skúsim. Opäť naväzujem karabínku a na ňu vešiam rotačku s okrúhlejším listom. Zopárkrát nahadzujem, ale blinker mi silnejší prúd vody tlačí na hladinu. Cez okuliare pozerám do vody a hľadám blýskajúce sa podustvy. Voda je hlboká akurát tak pod pás a pri brehu do jednej tretiny šírky ani nie po kolená. Kde sú tie podustvy? Veď tu vždy boli. Nevidno ich.
Slnko je už vysoko, asi už minulo jedenásť hodín. Ale ešte skúsim starú rotačku s dlhým vŕbovým listom v medenej farbe. Veľkosťou je to asi číslo 3. V minulosti som ju rozobral a navliekol na ňu ešte biely a červený korálik. Je už zoxidovaná, už som s ňou dlho nechytal. Asi by ju bolo potrebné trošku prebrúsiť, už sa ani neleskne ako nová. Hmmm, nie, radšej nie, pretože na rotačný list som niekedy pred pár rokmi so syntetickou farbou urobil zopár bielych pásikov. Bude rotovať do bielych pásov. Skúsim, veď štíhla rotačka v prúde pôjde viac ku dnu.
Ja mienim, ryba mení
Nahadzujem prvýkrát. Druhýkrát. Tretíkrát. Samozrejme, úplne k druhému brehu a pomaličky navíjam. Asi po pár metroch cítim dvakrát ťuknutie, ale nič viac. To ma povzbudzuje. Aha ho, aj tu sú jalce a ťukajú do veľkej rotačky, nevedia si s ňou rady.
Opäť nahadzujem a navíjam pár metrov. Asi vo dvoch tretinách toku viaznem. Ale nie tvrdo, cítim, že je to ryba a pekne sedí. Ani nezasekávam, ale ani netreba. Dokonca ma to ani nenapadne. V prvej sekunde, keď sa prút ohol, tak som si pomyslel, že je to veľký jalec, možno takých 50 čísiel. Brzda na navijaku vrzne. Ihneď potom nasleduje zvírenie hladiny vody. To už začínam tušiť, že je to niečo väčšie.
Som celý natešený, ostáva to už len nepokaziť. Prút je ohnutý do úplného céčka. Pomaly sa snažím rybu navinúť k sebe, ale tá potvora si to zmyslela celkom ináč. Vyberá sa nižšie pod môj breh. Je problém s ňou v tom prúde pohnúť, aj keby bola tuhá ako poleno. Ešte šťastie, že nie je, a začína plávať proti toku ku mne. Iba smola, že do stredu rieky. A tak sa začíname naťahovať; ryba do stredu toku a ja ťahám zase ku brehu. Bezúspešne. Ryba akoby stále stála na jednom mieste a vybočovala do asi dvoch metrov zo stanovišťa.
Uvidíme, kto si zač
Tak to skúšam viac silou. Brzda je celkom dobre nastavená, trošku tvrdšie, ale pekne reaguje na plynulý ťah. Nelepí sa, už ju nedolaďujem. Asi po pár minútach to torpédo dostávam bližšie ku mne, asi do tretiny šírky toku, ale ešte vždy sa drží pri dne. Ešte trošku viac na plytčinu a uvidíme, kto si zač.
Vo vode po kolená už budem vedieť rybu odhadnúť. Potvora, chce do prúdu do stredu toku, robí ďalší výpad a ja ju zase ťahám do plytčiny. Už ju mám zase v strede toku, keď precitnem, že síce mám podberák otvorený, ale nemám vysunutú teleskopickú rúčku. To je zlé, pretože breh je pomerne vysoký. Ale čo všetko človek nedokáže: s pravou rukou držím udicu s napnutým vlascom, rúčku podberáka strkám medzi nohy a stískam stehnami, kým s druhou rukou otáčam teleskop a vysúvam ho. Uf, podarilo sa...
Ukladám podberák pod nohy, ale čo to? Je stále krátky. Takže už mi zostáva iba posledná možnosť. Skĺzam nohami po strmine k vode a začínam zdolávať rybu v nejakom polo drepe polo sede. Ešteže sa zadkom opieram o breh a nohami zapieram, aby som sa nezošmykol do vody. Ale v tejto polohe mi začína zavadzať dlhá korková rukoväť udice. Nejako ju často opieram o zem a zavadzia mi v zdolávaní. Dokedy to vydržím? Už myslím na to, že v najhoršom prípade celý oblečený vojdem do vody.
Nie, nie je to hlavátka!
Pomaly sa mi darí súpera dostať k sebe. Prvýkrát sa otočila na hladine. Očakávam strieborný chrbát, predpokladám, že to bude pekný zubáč, alebo ešte možno krásny boleň. Po prvom zazretí zostávam prekvapený. Ryba vôbec nehrá do mojich predpokladaných farieb. Čo tam robí tá žltá? Slnko mi svieti akurát do očí. Videl som dobre? Čo som zakvačil kapra za chrbát a ukazuje mi žlté brucho? Zopár sekúnd sa neviem rozhodnúť, čo to môže byť.
Tak ešte chvíľku zdolávam a dostávam rybu na svoju štvrtinu do vody hlbokej po kolená. Už je to potom jasné. Je to lososovitá ryba. Hlavu tlačí ku dnu, chvostová plutva vesluje pod hladinou. Na chvíľku zazriem aj jej čeľusť s vyhnutým hákom. Asi po 10 minútach ju už zdolávam pod nohami. Robí krátke výpady, ale sedí dobre... aspoň si to v tej chvíli myslím. Po 15 minútach už ju mám celkom dobre unavenú a snažím sa ju podobrať. Musím ju podobrať v ťažisku, aby sa ohla do podberáka.
Podarilo sa! Vyťahujem rybu na breh. Je to zeleno-žltý pstruh. Ešte kontrolujem, či nemá polmesiačikovité škvrny a či má bodkovanie na tukovej plutvičke. Nie, nie je to hlavátka, je to pstruh potočný – mliečniak.
Ja som to tušil
Nastalo ticho. Asi aj vtáky stíchli, alebo sa mi to iba zdá. Tak trochu prekvapený, ale veľmi šťastný. Rieka dala... rieka darovala! Dala rybu, darovala zážitok a pocit radosti, šťastia. Rieka niekedy berie naše nástrahy uviaznuté v prekážkach a inokedy dáva prekrásne ryby. Skúša našu trpezlivosť a náš um. A niekedy treba mať jednoducho iba šťastie.
Vyberám foťák a ihneď robím zopár záberov. Ešte sa mi trasú ruky. Iba potom si všímam, že trojhák zaseknutý v rohu papule sa mohol vyháknuť z blinkra. Odopínam rybu z blinkra, z mojej asi najstaršej rotačky. Ešte šťastie, že som ju predtým nevyhodil.
Už v minulosti som predpokladal, že kaskády na dolnom toku Slanej by mali obývať pstruhy. Ja som to tušil. Ale nikdy som nepomyslel na to, že takéto veľké. Po vylovení som zmeral tohto pstruha. Na dĺžku meral 71 cm, hmotnosť mal 3,48 kg.
Čo dodať záverom? Iba toľko, že ani starý „vercajg“ netreba podceňovať. Niekedy ho stačí vybrať zo škatule a použiť. A nezabudnite: kto nechodí na ryby, ten žiadne ryby ani neuloví!
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
