Letné horúčavy už máme za sebou, prichádzajú prvé chladnejšie dni jesene. Je to prekrásne obdobie, keď pri vode už nestretávam kúpajúcich sa ľudí a rýchlostné preteky člnov na vode prestanú byť zaujímavé. Noci sú tiché, chatári a skupinky splavujúc rieky už nenachádzam v tichých kútoch rieky. Pre prívlačiara - samotára je to asi najkrajšie obdobie, lebo to ticho je na nezaplatenie.
info
Kategória: Prívlač
Vyšiel v čísle: OKTÓBER 2012
Počet strán v magazíne: 3
Od strany: 46
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Chodím už roky takto na kamene, pod vymyté brehy a podobné atraktívne miesta a väčšinou lovím na vobler. Na gumu je ešte čas, tento čas je zaujímavý najmä preto, že nočné dravce nájdeme v blízkych partiách brehu, skoro tesne pod nohami. A práve toto chcem tak troška vyzdvihnúť: Pri vode sa stretávam s prívlačiarmi, ktorí sa naučili prekrásne hádzať, ale nevedia chytať. Tridsaťmetrové hody nie sú potrebné! Na vobler som ulovil 90 % zubáčov na menšie vzdialenosti ako 10 metrov. Súčasne však chcem povedať aj to, že nie je potrebné čakať až do tejto doby. Oproti všeobecne známym, ale zlým vedomostiam, zubáče, ale aj ostatné dravé ryby, berú takisto aj počas celého roka. Možnože je väčšie množstvo bielej ryby cez leto, ale to nevadí. Ohľadom lovu s voblerom vám ponúkam niekoľko mojich vlastných skúseností.
Zmena potešila
Pri jednej kamennej hrádzi sme raz našli veľké množstvo menších zubáčov. Chalani tam chytali na gumu, ale mali len malý úspech, všetky ryby, ktoré pochytali, mali okolo 40 cm. Na začiatku sme tam nemali ani my veľké šťastie, lenže raz ma to prestalo baviť a dal som tam 7 cm vobler; namiesto toho, aby som prechytával prúdnicu, pomaly som začal ťahať pred vykameňovaným brehom.
Nespravil som ani 5 hodov a mal som lepšiu rybu, bojovného 67 cm zubáča. Bol som náramne rád, že som prišiel na to, akú zmenu treba urobiť. Po pustení som chytal ďalej a spravil som prekrásnu sériu 55 - 65 cm zubáčov a to pri maximálnom nahodení do 10 metrov. Ryby sa nebáli, mali sme ich pod nohami, lenže po vyhodení do prúdu guma nemala šancu sa dostať medzi väčšie ryby číhajúce pod kameňom.
Dôvodom používania voblerov bolo aj to, že s gumami sme často uviazli na dne a nedokázali splaviť nástrahu až na „horúce“ miesto. Táto hra trvala nejaké tri týždne, potom, po prvých mrazoch, sa zoskupujúce zubáče pobrali ďalej. Počas tohto obdobia som sa veľa naučil. Pri ťahaní nie je potrebné cítiť pohyb, klepkanie voblera, stačí ak cítime len odpor ťahanej nástrahy. To je „pracovná rýchlosť“. Aj keď je zaujímavé nachytať plno rýb, niekedy sa však oplatí troška zmeny a môžeme sa tešiť nádherným exemplárom. A ešte jedna moja skúsenosť: veľké zubáče nad 70 cm sa skoro nikdy nezdržiavajú spolu s menšími.
Bezchybná ryba, akoby z rozprávky
Na konci septembra zdvihnutá hladina rieky vytlačila rybky do jedného tichého kútika rieky. Skoro ráno, ešte v tme a hmle som prichádzal na breh. Zapol som „sonar“ – 5 cm SR od Rapaly. Po niekoľkých minútkach sa ukázali vyskakujúce rybky, len pár metrov pod nohami. Vyhodil som vobler smerom k nim a začal veľmi pomaly navíjať. Vobler som mal už možno len 1 meter od špičky, keď som dostal náramný kopanec a ryba vyrazila do hĺbky. Na moje nešťastie som predtým zabudol uvoľniť cievku, takže jedným ťahom odtrhla aj vobler. Bol to obrovský zubáč, ktorý dokázal odtrhnúť 18 kg šnúru!
Rýchlo som hľadal druhý vobler, ale škatuľu som nechal v aute. To znamenalo pol kilometrový šprint, aby som to ešte stihol pred východom slnka. Našiel som už len 7 cm SR a hybaj naspäť. S trasúcimi sa rukami som naviazal, upokojil sa a nahodil. Hod nemal dĺžku ani 5 metrov! Párkrát som pretočil kľučkou a BUM, je tam. Ďalší veľký zubáč v momente vyrazil do hĺbky, ledva som ho udržal na mieste. Cievku som mal povolenú na jemno, to najmä kvôli záberu, ale potom som ju rýchlo aj zatiahol. Veľa vôle som mu nemohol dať, lebo „tancoval“ na hrane rýchlej rieky a stojatej vody, pričom by mu stačilo len pár metrov a je v konári. Uplynula sekunda, minúta či aj päť, neviem, ale ja som sa kochal pohľadom na prekrásneho 86 cm zubáča. Bezchybná ryba, akoby z rozprávky. Pofotil som rybu a pustil ju.
Prvé slnečné lúče vychádzali nad les, takže som začal baliť. Na druhý deň už voda klesla a ryby zmizli. Bola to zrejme len zhoda okolností, ktorá sa môže zopakovať vždy, keď „pomôže“ aj vodná hladina.
Čo hod, to záber a boleň
Posledné teplé jesenné dni rozohrejú piesok, ktorý malé rybky rady navštevujú. Toto vedia aj bolene, zubáče, ale aj sumce. Zátišia riek počas nocí ožijú divokým šplechotom bielych rýb a loviacich dravcov. Práve sem sme vyrazili s kamarátom; pred západom slnka sme chceli prechytať „bolenie“ hrany, a potom v noci – necháme sa prekvapiť.
Hladina bola na prvý pohľad úplne mŕtva, čo ma skoro odradilo. Ale keďže sme už boli pri vode, začali sme hádzať. A vtedy sme ostali prekvapení: Čo hod, to záber a boleň. Pod tichou hladinou musela prebiehať obrovská vojna o potravu, lebo ak náhodou ryba spadla, v momente tam bola druhá.
Aj s krátkymi 10-metrovými hodmi sme boli úspešní, dokonca ak sme hádzali len tak, pod lakeť a nerobili veľký pohyb palicou. Ryby zabrali aj vo vode, ktorá nemala ani pol metra – a to priamo pred nami. Mali sme za sebou krásnu hodinku lovu s niekoľkými boleňmi na konte. Ale slnko už zapadalo, takže tieto rýchle dravce utíchli a zastalo presne to hrobové ticho, ktoré som očakával.
Po prvej hodinke som to vzdal a išiel si pohľadať nejaké konáre, aby som vedel upiecť slaninku. Ak niečo nejde, tak nech to nejde s plným bruchom, s čím sa stotožnil aj kamarát. Ak to zrátam, trvalo to dobrú hodinku, kým sme sa napchali pečenou slaninou a cibuľou.
Hodiny sa pomaly blížili k desiatej večer, takže sme vyrazili na druhé kolo. A čuduj sa svet, aký to bol rozdiel! Rybiek všade neúrekom a zubáče medzi nimi v prúdiacej časti. Jednodielny prút a krásna dlhá belička. Ani neviem či to bol piaty, či šiesty hod čo som dostal silný úder, ktorý rozvíril hladinu. Zakričal som kamarátovi o 20 metrov nižšie, že to zubáč asi nebude.
Po 10 minútach súboja už mramorové telo ležalo na piesku. Žiadny obor, ryba okolo metra, ale potešila. Na druhý deň som sa vybral na toto isté miesto ešte na obed, aby som si mohol prezrieť, kde a čo sa udialo. V neoprénoch som vošiel do vody a prechádzal cez hranu, v 10-metrovej vzdialenosti od brehu, kde som nahadzoval. Hĺbka vody nedosahovala ani 50 cm, ale rybe to nevadilo. Ticho a pomalé pohyby ukázali svoje možnosti; ryba aj na takomto úseku došla na minimálnu vzdialenosť.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
