Už dosť dlhú dobu poškuľujem po odlišnom love kaprov, ako je všetkým dobre známa klasika, teda prísť k vode, nakŕmiť, nahodiť či zaviezť prúty, položiť ich do stojanu a čakať na záber. Oslovil ma skôr nejaký akčnejší spôsob, kde som aj trochu v pohybe a hlavne, kde nepotrebujem so sebou ťahať celú výbavu, ktorá sa o chvíľu nezmestí ani do dodávky. Stále ma lákal lov, kde budem ešte viac spojený s prírodou a dokážem kapra prekabátiť aj inak, ako len „čakaním na jednom mieste“.
info
Kategória: Kaprárina
Vyšiel v čísle: OKTÓBER 2012
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 8
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 21.04.2015.
Šúľačka sa mi zdala ako najlepšie riešenie, aj keď od začiatku mi bolo jasné, že som sa pustil na veľmi tenký ľad, a že zdolať dajakého kapríka, ktorý ničím nerušený zbiera potravu z hladiny, alebo sa rýpe v riedkom nánose bahna nebude nič jednoduché. Bol som psychicky pripravený aj na prípadné začiatočné neúspechy. Všetky bytosti okolo vody ma majú asi naozaj radi, pretože to, aké prekvapenie mi priniesli hneď na prvej „akčnej“ rybačke mi hádam ani neuveríte.
Ticho sedím na brehu...
Najskôr som mal veľkú dilemu, akú lokalitu si zvoliť na prvú šúľačkovú rybačku. Ani jeden z rybníkov, ktoré bežne navštevujem sa mi nezdal dostatočne vhodný, a preto som hľadal niečo nové. Voľba nakoniec padla na menšie jazero, ktorého brehy boli z deväťdesiatich percent zarastené rákosím a príbrežné partie boli dostatočne plytké. Toto všetko sú predpoklady úspešného lovu s prútom v ruke a pár guľôčkami Pop-Up vo vrecku. Keď som pred polnocou dorazil na breh jazera, bol som očarovaný scenériou, ktorá sa predo mnou rozprestierala. Vo svite mesiaca som ticho sedel na brehu pri nahodených prútoch a pozoroval všetko, čo sa deje na inak úplne pokojnej hladine. Už po pár chvíľach strávených pozorovaním, som mal vytypovaných hneď niekoľko lovných miest, kde som chcel uskutočniť svoj plán, ktorý znel: „Chytiť aspoň jednu rybu šúľačkovou metódou“. Do rána nebol samozrejme ani záber, pretože voda mala skoro tridsať stupňov celzia a ryby len malátne plávali sem a tam.
Pozorovanie je základ úspechu
Ráno som opäť zaujal pozíciu pozorovateľa a sledoval, čo sa kde deje. Celkovo považujem pozorovanie za najdôležitejšiu časť tohto spôsobu lovu. Darmo sa budem predierať rákosím či boriť v bahne, keď ryby na tom mieste jednoducho nebudú. Najskôr je ich treba nájsť. To však ešte stále neznamená, že keď uvidím prvého kapra na hladine, tak mu musím nahodiť pred nos nástrahu a je môj. Až také ľahké to nie je. Je potrebné byť nesmierne trpezlivý, ostražitý a hlavne splynúť s okolím. Keď už objavím dajakú rybku, alebo ako sa to stalo aj mne viac rýb pohromade, je vždy potrebné chvíľu ich pozorovať. Je dôležité veľmi trpezlivo sledovať, ako sa pohybujú, ktorým smerom plávajú či zbierajú potravu, či len tak ostávajú pod hladinou a vyhrievajú sa na slniečku. Všetky tieto otázky musíte mať na sto percent zodpovedané, až potom môžete nahodiť nástrahu do vody. Inak to skončí, tak ako aj u mňa, rozplašením rýb a zvíreným bahnom na dne jazera. Ale poďme pekne po poriadku.
Začiatočnícka chyba
Slnko už bolo vysoko, keď som konečne stiahol úplne nečinné prúty. Jeden som vzal do ruky, do druhej podberák a podložku, v ktorej som mal vysypaných zopár plávajúcich boilies, nejaké náhradné háčiky, malé olovká a kúsok fluorocarbonu. Veľmi ticho som dorazil na prvé vytypované miesto a pozoroval, čo sa deje. Asi desať metrov predo mnou cca 20 cm pod hladinou pokojne stáli tri kapríky okolo 8-10 kg. Jedného som videl tak zreteľne, že som mu mohol spočítať zopár šupín na inak hladkom a do zlata sfarbenom tele. Samozrejme, klasická nerozvážnosť, začiatočnícka netrpezlivosť a vidina parádneho úlovku ma hnala k okamžitému hodu medzi ryby. Ono sa vlastne ani nič iné nemohlo stať, ako to, čo sa stalo. Po dopade malého olovka na hladinu sa ryby rozpŕchli na všetky strany a boli nenávratne preč. Bol som, samozrejme sklamaný, ale mohol som si za to sám. Ako sa vraví, každý sa učí na vlastných chybách a na novo zvolenom mieste som bol odhodlaný urobiť všetko inak.
Prvý kontakt s rybou
Keď som tam dorazil a potichu rozhrnul rákosie, oblial ma pot a srdiečko sa mi rozbúchalo do najvyšších obrátok. Predo mnou sa na slniečku vyhrievalo asi desať rôzne veľkých rýb, kde minimálne u dvoch som bol presvedčený, že sú to jedince nad 15 kg. Pozoroval som ich už asi pol hodinu a môj entuziazmus stále viac a viac opadával, pretože ryby boli skoro úplne nehybné a o nejakom prijímaní potravy sa im iste ani nesnívalo. Vybral som z podložky dve guľôčky žltých fluoro Pop-Up preliatych čistou ananásovou esenciou a hodil ich cca dva metre pred ryby, kde som predpokladal, že sa pohnú. Na moje veľké prekvapenie sa jedna z rýb, odhadom 6 kg, pomaly priblížila k boilies a vcucla ho takou silou, že sa doslova vytvoril malý lievik na hladine. V zlomku však boilies vypľula naspäť a pokojne plávala pomalým tempom ďalej. To už bol slušný „kontakt“ s rybou, aj keď zatiaľ len bez háčika. Hlboko vo vnútri som akosi tušil, že dnes to vyjde a ja si jedného z týchto „mackov“ poťažkám. Opäť som sa však vrátil myšlienkami na zem a pozoroval, čo sa bude diať ďalej.
Záber ako z učebnice
Ryby s pokojom oddychovali. Ich správanie sa však razom zmenilo, keď sa oproti nim objavila skupinka asi štyroch ďalších rýb, ktoré priplávali z pravej strany. Všetky ryby začali trochu viac plávať. Pohybovali sa však stále len v akýchsi kruhoch a vtedy som uveril, že prišla moja šanca. Vytypoval som si jednu tmavú, veľmi dlhú rybu, ktorej dĺžku som odhadol aj cez meter a zameral som na ňu všetku pozornosť. Po dlhšom pozorovaní som bol presvedčený, že to je amur. Takého dlhého kapra som si nevedel predstaviť. To mi však bolo jedno, pretože to podľa odhadu bola najväčšia ryba, aká sa tam pohybovala a ja, samozrejme, „skromný“ rybár, som chcel chytiť hneď tú. Potichu som sa vzdialil od trstín a naviazal veľmi jednoduchú montáž. Na kmeňový vlasec som navliekol malé, 25 g olovko, malý obratlík č.8 a cca 40 cm dlhú montáž z fluorocarbonu zakončenú háčikom choddy č.8. Ďalej už len napichnúť Pop-Up a veriť, že to zoberie. Opäť som rozhrnul rákosie s malou dušičkou, či tam ešte bude. Bol. Stále sa pohyboval v rovnakom kruhu. Veľmi opatrne som nahodil montáž asi 3 m pred neho a čakal, čo sa bude diať. To, čo nasledovalo potom, bolo ako z rybárskej encyklopédie. Keď prišla ryba k nástrahe, na sekundu sa zastavila, na čo ale následne urobila doslovný výpad ako šťuka, ktorá práve zaútočila na svoju korisť. Na takéto niečo som nebol vôbec pripravený a ten výpad mi skoro vytrhol udicu z ruky. Tu už vlastne ani nebolo treba prisekávať.
Prasa v rybacej podobe!
Jednoducho som vyliezol spoza rákosia a pozoroval, ako ryba tlačí pre sebou vlnu smerom k protiľahlým potopeným kríkom a stromom a ako mi mizne z navijaka stále nový a nový kus vlasca. Po vytiahnutí asi 40 m som začínal mať obavu o to, aby sa ryba nezamotala do potopených konárov a preto chtiac-nechtiac, som si prevesil podberák cez hlavu a vkročil do vody rovnou čiarou za rybou. Tá nemala v úmysle vôbec sa vzdať a bojovala naozaj ako o život. Počas brodenia sa za ňou som zažil aj rušné chvíle, pretože som narazil na veľmi riedke bahno a prepadol sa do neho ako do jamy. Úplne vážne som sa začal topiť. Voda sa za mnou zavrela a mne nezostávalo nič iné, len pustiť prút a všakovakými spôsobmi sa dostať zasa na pevnejší podklad. Podarilo sa. Opäť si prehadzujem cez hlavu teraz už mokrý, ale za to v tejto horúčave príjemne chladivý podberák a so zatajeným dychom prosím vodníka nech sa ryba medzičasom nezbavila háčika. Keď zdvihnem prút a dovíjam asi tri - štyri metre silonu, cítim kontakt a silné zatrasenie hlavou. „Je tam!“ vydýchol som si. Celé to pokračovalo ešte asi ďalších 15 minút. Obom nám už dochádzali sily, ale vzdať sa nechcel ani jeden z nás. Postupne sa skracovala aj dĺžka silonu medzi mnou a rybou. Keď som ju mal už skoro pod nohami, stále som si myslel, že ťahám veľkého amura, bol som pripravený na prípadný výpad. To, čo sa zjavilo na hladine mi úplne vyrazilo dych a ešte len vtedy som sa roztriasol od vzrušenia, ale aj strachu. Neviem to nazvať inak, ako že sa mi pod nohami vynorilo doslova prasa v rybacej podobe. Obrovský lysec, akého som nikdy nevidel. Papuľa veľká, že sa do nej bez problémov zmestí tenisová loptička. Môj malý háčik sa tam len mihotal a skoro vôbec ho nebolo vidieť. Potom to už išlo všetko pekne po poriadku. Nasledovali ešte dva menšie výpady a kapor mi bezpečne vkĺzol do podberáka...
V tú chvíľu mi bolo jedno koľko bude vážiť a merať. Bol som prenesmierne šťastný a vďačný za tieto práve prežité chvíle, ktoré neprichádzajú každý deň. Bol to doslovný rybársky sviatok. Tešil som sa ako malé dieťa a kričal na celé jazero. O to bola moja radosť ešte väčšia, keď sa ručička váhy zastavila na čísle 23,1 kg a 110 cm. A ak by vtedy pri mne neboli kamoši a neobdivovali by toto mohutné a zdravé zviera, tak by mi isto vtislo slzy do očí...
Ďakujem...
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
