Príhovor Andyho Lábaja z vydania 10/2015.
info
Kategória: Infoservis
Vyšiel v čísle: OKTÓBER 2015
Počet strán v magazíne: 1
Od strany: 5
Článok si môžeš prečítať zadarmo.
Od malička som našu rieku vnímal ako čosi mystické. Pamätám sa na vlahé večery, ktoré som trávil na jej brehu a sledoval otca pri love pstruhov. Rieka bola na mnohých miestach lemovaná piesčitými plážami, kde sme sa ako deti mohli hrať do sýtosti. Stavali sme hrady, vodné priekopy. Na brehoch sa stretávali rodiny, opekalo sa. Často sme v rieke brodili, samozrejme, bosí. Dnes sa obávam vkročiť do nej aj v čižmách, či sa neporežem o nejaký kus kovu, alebo skla.
Muránka bola nielen „oddychovým“ centrom nášho mesta, žilo tu aj množstvo pstruhov, kedysi aj krásnych lipňov. Jej tok bol oveľa širší ako je dnes, bolo viac vody. Pamätám sa na plechový domček, ktorý stál na jej brehu. Bol pre nás ako perníková chalúpka, ktorá sa zrazu vynorila z tmavých kríkov. Spomínam si na drevené mlynčeky, ktoré sme vyrábali a krútiace sa sledovali vo vode. Dnes podľa mňa niektoré deti ani nevedia čo je to drevený vodný mlynček. Postupne rieka svoje čaro stratila. Zmizla „perníková chalúpka“, zmizli mlynčeky, opekajúce rodinky, deti brodiace v jej čistých vodách. Zmizli lipne, miznú pstruhy, miznú spomienky aj sny.
V poslednej dobe sa akosi roztrhlo vrece s katastrofami riečneho charakteru. Otravy, či už väčšie alebo menšie, extrémne úbytky kyslíka v dôsledku veľkých horúčav. Podobná katastrofa nedávno postihla aj našu riečku. Dve menšie otravy zbavili života niekoľko desiatok pstruhov. Bol to žalostný pohľad. Neušetrila maličké pstrúžiky, ani pekné, takmer 50 cm kusy, ktoré kraľovali v hlbočinách. Neveriacky sme krútili hlavami nad fotografiami, ktoré zhotovil známy, mladý veterinár, ktorého táto otrava dosť zasiahla, nakoľko je to veľký milovník prírody. Inšpekcia životného prostredia s jej takmer totálnym nezáujmom nás všetkých veľmi šokovala. Asi by muselo byť zdochlinami rýb pokryté celé dno rieky. Možno vtedy by začali kompetentní konať. Príroda je však silná a s touto „malou“ otravou sa vyrovnala.
O nejaký čas prišiel šok. Naša riečka dostala ranu pod pás a s ňou aj my, jej ochrancovia, milovníci, rybári. Už to nebolo niekoľko desiatok kusov. Boli to stovky, možno tisíce rýb a iných vodných živočíchov, ktoré zbytočne prišli o život. A s nimi my, rybári o svoje pstruhy, náš „majetok“, finále nášho záujmu, hobby. Je ľahké a zároveň také ťažké súdiť. Ukazovať prstom na vinníka. Ten, samozrejme, nie je známy a ten, na ktorého sa upierajú naše karhavé pohľady, pochopiteľne, vinu popiera.
Ako je však možné, že rieka Muránka s jej prítokmi a krásnou prírodou zaradenou do programu Natura 2000 musí čeliť takýmto atakom? Ako je možné, že úradníci, ktorých prácou je vyšetriť tieto, dovolím si tvrdiť, katastrofy, sú takmer nevšímaví, je im to jedno? Je smutné, že miestni obyvatelia vynaložili pri odstraňovaní katastrofy a následnom šetrení viac námahy ako profesionálni pracovníci, ktorí sú na to určení a platení.
Nechcem sa viac nad týmto problémom pozastavovať. Neprináleží mi to. Nie som ekológ, ani pracovník životného prostredia. Som len obyčajný rybár a bývalý malý chlapec, ktorému evolúcia zničila miesto, kde sa cítil bezpečne a doma. Odvtedy som na Muránke na rybách nebol. Pred riekou cítim akúsi hanbu za celý živočíšny druh, ktorý jej dal takúto „podpásovku“. Určite máte podobné skúsenosti aj vy. Problémom nie sú iba známe rieky ako Poprad, alebo Hron s jej nádormi v podobe MVE. Podeľte sa s nami o skúsenosti a problémami aj z menších riečok, o názve ktorých mnohí ani netušia. Pokúsme sa postupne zachrániť vodu ako takú a najmä jej bezbranných obyvateľov, o ktorých nám všetkým ide.
Stiahnuť článok v PDF formáte.
PrihlásenieRegistrácia 
