Ani nie desať minút po ďalšom nahodení mám záber. Vlastne, len celkom nesmelé potiahnutie šnúry, ktoré však vzbudilo moju pozornosť. Chvíľu čakám, až nasleduje ešte jedno, ráznejšie. Ďalej už so zásekom neotáľam. Chcem zdvihnúť udicu, ale vtom sa mi ju pokúša vytrhnúť z ruky nejaká neznáma sila. Čo to má znamenať?
info
Kategória: Infoservis
Vyšiel v čísle: OKTÓBER 2016
Počet strán v magazíne: 5
Od strany: 54
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 28.03.2017.
Udicu zovriem pevnejšie, nehodlám sa vzdať. Ťahá ma to až na okraj vody. Udica opisuje úžasné krivky, šnúra sa napína… V poslednej chvíli našťastie povoľuje brzda navijaka. Ryba bez problémov ťahá tridsaťkilovú šnúru. Tak toto je určite ONA! Vyza, beluga, najväčšia sladkovodná ryba…
Na súkromnom revíri
Majiteľ súkromného revíru stojí vedľa mňa a spokojne sa usmieva. „Čo som vravel? Sú tu, alebo nie?“ Pravdu povediac, spočiatku som si myslel, že trochu preháňa. Jesetery sa časom stali prakticky bežnou súčasťou mnohých súkromných revírov, ale vyza? To je predsa len trochu iná kategória. A je to aj poznať. Prút je maximálne ohnutý, no ryba vôbec nejaví známky únavy. Pokojne ďalej pláva, akoby ani nebola na háčiku.
Vytiahol som už niekoľko desať až pätnásťkilových jeseterov, ale toto je naozaj niečo iné. Až po nekonečne dlhých minútach zdolávania sa na hladine po prvýkrát objavuje široký svetlý chrbát. Tak preto jej Rusi vravia „beluga“. Oproti ostatným jeseterovitým je skutočne svetlá, skoro biela. Prudko švihne veľkým veslovitým chvostom a opäť mizne pod hladinou. Ryba má ešte stále dosť síl, mne pomaly ubúdajú. Nakoniec ju predsa dostávam na piesčitú plytčinu, kde sa konečne ukáže v plnej kráse. Ako veľké koráliky jej telo na chrbte a bokoch zdobia rady kostených štítkov. Široká papuľa vôbec nepripomína ostatné jesetery. Je to skutočný dravec. Nádherná ryba. No času na obdivovanie nie je veľa. Rýchlo spravíme pár fotiek a opatrne ju zbavujeme háčika. Vzácnu rybu potom, prakticky nepoškodenú, púšťame späť do vody.
Ešte posledné pohladenie na rozlúčku...
Súkromné vody
Súkromné vody majú určite svoje nesporné výhody. Je to predovšetkým možnosť uloviť vzácne, niekedy aj exotické druhy rýb, ako napríklad vyzy, jesetery, ostračky - black bassy, clariasy… Alebo farebné variety rýb, najznámejšie – koi kapry. Veď kto by si nechcel uloviť rozprávkovú zlatú rybičku, hoci aj v podobe oranžového koi kapra? Ďalším lákadlom sú trofejné kusy. Predovšetkým veľké kapry, ale aj sumce a čiastočne aj niektoré ďalšie atraktívne druhy rýb. Úlovok kapra nad dvadsať kilogramov je snom mnohých rybárov. A súkromné revíry ponúkajú túto možnosť, niekedy až príliš jednoducho…
Ďalšími nespornými výhodami „súkromákov“ sú rôzne služby zákazníkom. Ide napríklad o zapožičanie prútov, rybárskej výbavy, nástrah, možnosť spracovania úlovku, bufety, ubytovanie, lov na tri prúty, pomoc začiatočníkom… Aj možnosť kúpiť si povolenku priamo na mieste je často veľkou výhodou.
Africký sumec - clarias je obľúbený v chovoch rýb, ale môžeme sa s ním stretnúť aj na niektorých súkromných vodách. Ideálne však rastie až pri teplote vody okolo 25 OC.
„Čaro rybačky“
Napriek všetkým týmto bonusom súkromných revírov si chodím oveľa radšej zachytať ryby na „klasické“ - zväzové vody. Prečo? Veď na „súkromákoch“ často berú ryby ako na bežiacom páse a niekedy aj trofejné kusy. Doslova, ako na objednávku. Na prvý pohľad úžasná rybačka, ale predsa len tomu niečo chýba. Možno napätie z neznáma, očakávanie, prekvapenie, hľadanie rýb… Budú brať, nebudú? Azda je to práve tá neistota, doslova zaslúženie, vydretie si úlovku. Navštívil som ešte niekoľko súkromných revírov, kde ryby brali, takmer ako cvičené, ale po piatom kaprovi, šťuke, či jeseterovi ma to už prestávalo baviť. Chýbalo mi, neviem, nazval by som to azda „čaro rybačky.“
Deti sú tiež častými návštevníkmi súkromných vôd.
Zväzové vody
S rozmachom súkromných vôd sa stále častejšie ozývajú kritické hlasy na zväzové vody. Prečo nie sú „preplnené“ dvadsaťkilovými kaprami? Prečo sú tu „nezmyselné“ doby hájenia, zákazy lovu, obmedzenia, ako napríklad „len“ päťdesiat kaprov? Prečo nemôžeme loviť aspoň na tri prúty, tri, alebo lepšie štyri trojháčiky a nonstop aj uprostred decembra…? Nechápem tieto hlasy… Veď všetci títo „kritici“ boli odchovaní na zväzových revíroch. A akosi prehliadajú, že cena za celoročnú zväzovú povolenku je v niektorých prípadoch rovnaká, ako cena za dennú povolenku na súkromnom revíri. Že sa často ešte dopláca za každú ponechanú rybu. Že na súkromných vodách je hlavným cieľom zisk z podnikania. Ale to by v žiadnom prípade nemalo platiť na zväzových vodách! Tu je dôležité udržanie pôvodných populácií a ich početnosti, druhovej rozmanitosti rýb, a to aj drobných – športovými rybármi prehliadaných druhov. Ďalej je to starostlivosť o vody, ochrana rýb a revírov pred znečisťovaním a ďalšími nepriaznivými vplyvmi, dokonca aj pred tzv. prelovením samotnými rybármi. To by mali byť prvoradé ciele pri hospodárení na zväzových rybárskych revíroch! A to určite nie je ľahká úloha. Možno aj preto, že tieto vody neslúžia len rybárom. Výroba elektrickej energie, lodná doprava, rekreácia, odbery vôd pre rôzne účely a následné vypúšťanie splaškových vôd v často veľmi zhoršenej kvalite. Úpravy brehov, nadštandardná ochrana niektorých predátorov rýb… Zladiť tieto, často veľmi protichodné záujmy, však vôbec nie je jednoduché.
Problematika hospodárenia na rybárskych revíroch je mimoriadne zložitá a určite sa nedá obsiahnuť v jednom článku, skôr v knihe. Tým netvrdím, že tu nie je priestor na zlepšovanie. To je však námet na zamyslenie pre každého člena rybárskeho zväzu. Sú to predsa „naše vody“! Žiaľ, v poslednej dobe, zdá sa, že kritikov pribúda, ale tých, čo chcú naozaj pracovať, aspoň vo výboroch základných organizácií, je stále menej…
Problémy…
Nie všetky súkromné revíry sú rovnako zarybnené, ani neponúkajú rovnaké služby. Aj na súkromných vodách, podobne ako na zväzových, nájdeme rôznu kvalitu a rôzny „prístup“ majiteľov, hospodárov aj rybárov. Nie raz som bol svedkom úhynov trofejných kusov kaprov, alebo sumcov vďaka necitlivej manipulácii. A to rovnako na súkromných aj zväzových vodách. O nadtrhnutých, opuchnutých papuľkách ani nehovorím. Aj ryby na súkromných revíroch potrebujú svoj pokoj, aby sa mohli pokojne, bez ohrozenia nažrať. Rozumní majitelia súkromných revírov majú vyčlenených na lov len niekoľko dní v týždni, aby sa ryby stihli neskôr aj zotaviť, zregenerovať. Žiaľ, ani krádeže rýb na súkromných a pytliactvo na zväzových vodách, ešte zďaleka nevymizli. A honba za rekordmi už niekedy začína mať až zvrátenú podobu. Zo zväzových vôd sa odnášajú trofejné kusy rýb, predovšetkým kaprov, aby sa výhodne speňažili na súkromných revíroch. Ale aj to sa dá často odhaliť. Ošupenie kapra – lysca je nezameniteľné a na internete, rovnako aj v rybárskych časopisoch, je ich fotiek neúrekom. Navyše tých, skutočne veľkých rýb, nie je až tak veľa… Napriek tomu naďalej dochádza takmer až k drancovaniu aj mimoriadne kvalitných zväzových vôd. Veď matečné ryby sú len ťažko nahraditeľné a ešte ťažšie získateľné. Trvá roky, než dorastú. Ďalšou odvrátenou tvárou súkromných revírov je prenos rôznych ochorení, zavlečenie inváznych druhov rýb, čo sú rovnako stále častejšie problémy aj na zväzových vodách. Je fajn, že máme súkromné aj zväzové vody. Majú svoje neodškriepiteľné pozitíva, rovnako je tu stále dostatok priestoru na zlepšovanie. A to na jednej aj druhej strane. Môžeme si vybrať. Je na každom z nás čo uprednostní. Množstvo úlovkov, trofeje, zážitok, oddych, relax…
Vyzy v Dunaji
Stojím na brehu Dunaja a hľadím do jeho šedých vôd. Ryby neberú, ale mne to nevadí. Spomínam si na úlovok veľkej vyzy zo „súkromáku“. Je to zvláštny pocit uloviť najväčšiu sladkovodnú rybu sveta. Neviem jej miery, hmotnosť, ale bola veľká. Paradoxne však, ešte stále mláďa. Veď vyzy pohlavne dospievajú až v približne dvadsiatich rokoch! Vtedy môžu mať hmotnosť aj okolo sto kilogramov! Ani radosť z úlovku nedokázala vyvážiť smútok nad osudom tejto jedinečnej ryby. V predstavách sa mi vynárajú gigantické vyzy, ktoré kedysi slobodne plávali v našom úseku Dunaja. Prečo sa už takmer vytratili z európskeho veľtoku, ktorý preteká aj našim územím? Prečo už nemigrujú až do slovenského úseku Dunaja, kde boli historicky ich prirodzené neresiská? Reálne sa s ňou môžeme stretnúť už len ďaleko v zahraničí, alebo práve v uzavretých súkromných vodách. Premýšľam nad prácou niektorých nadšencov, ktorí sa snažia aj Slovensko aktívne včleniť do začínajúcich medzinárodných projektov na záchranu tejto monumentálnej ryby, ktorá by raz opäť mohla voľne plávať vo vodách Dunaja. Určite si to zaslúži. A možno raz, s ťažkým prútom a aspoň stokilovou šnúrou, nielen na súkromnom revíri, ale aj na Dunaji…príde záber…
Vyza, unikátna ryba, ktorá si zaslúži našu zvýšenú pozornosť.
Žalostný pohľad na rybu poškodenú nešetrnou manipuláciou.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
