Poznal som každú mláčku, ktorá bola v okruhu môjho bydliska a hľadal som kapry v zabudnutých tôňkach, lomoch alebo pieskovniach. Mal som to šťastie, že v okolí Pardubíc, odkiaľ pochádzam, bolo naozaj čo objavovať.
info
Kategória: Kaprárina
Vyšiel v čísle: OKTÓBER 2017
Počet strán v magazíne: 3
Od strany: 72
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 30.03.2018.
Rieka Labe, Chrudimka, Loučná, rybníky, lomy, pieskovne, odkaliská. Zdá sa, že také množstvo vôd nemôžete ani spoznať a zdá sa, že som sa nemohol lepšie narodiť. Ale za takmer tri desaťročia bol rajón taký preskúmaný, že prišli chvíle, keď som si hovoril kam ďalej? Kam vyrazím?
V sekunde som sa ocitol v inom svete
Nekonečný výber revírov mal svoj koniec, ale život mi zrazu priniesol veľkú zmenu. Pošťastilo sa mi zohnať skvelé priestory pre svoju výrobňu a predajňu rybárskych potrieb v meste Přelouč, kde je nielen dobrá rybárska základňa, ale zároveň aj neskutočný raj pre rybárov, po ktorom som vždy poškuľoval. Sú tu veľké možnosti rybačky na rieke, v rybníkoch, pieskovniach, ale aj na nádherných slepých ramienkach, ktoré mi učarovali asi najviac. Moje zamestnanie si žiadalo stále viac a viac času a neskôr sme sa do Přelouče presťahovali s celou rodinou, aby som nemusel dochádzať. Tá príroda ma skrátka upokojovala. Keď som mal ťažšiu chvíľku v práci, alebo som musel rozhodnúť niečo dôležité, prišiel som k takému slepému ramienku. Hovorí sa mu Starák. Mal som tam svoje miestečko na jednom previsnutom strome, odkiaľ som videl veľkú časť vodnej hladiny. V sekunde som sa ocitol v inom svete. Pár nádychov a výdychov, tep sa znížil a zrazu bol život veselší.
Takto som k Staráku chodil pravidelne a vždy mi veľa dal. Tiež som vedel kde môžem uvidieť nutrie, kde sa trú kapry, kde zas amury zbierajú vŕbové lístky a kde môžem zazrieť loviť rybárika. Žil som so Starákom celý rok. Spoznával som ho viac ako akýkoľvek iný revír a nikdy som si so sebou nevzal prút. Vedel som, že ten deň raz príde.
Bola Veľká noc a vonku bol taký čas, že nebolo hodné ani psa vyhnať. Ani mojim fenkám sa nechcelo na krok von. A ja som cítil, že to je ten pravý deň, keď prvýkrát nahodím na Staráku. Tých pár hodín pri vode ma znova nabilo na niekoľko dní dopredu a zároveň som prepadol loveckej vášni. Podarilo sa mi totiž chytiť dva kapríky. Neboli nejako veľké, asi tak okolo 5 kíl, ale ony vo mne vyvolali niečo, čo pochopí iba rybár. Tá túžba bola taká silná, že som pri revíri strávil každý voľný čas.
Tie kapry boli vlastne nedotknuteľné
Vedel som, že Starák neskrýva obrie ryby, ale človek nikdy nevie. Každopádne som vedel o pár kusoch, ktoré som pozoroval pod vodnou hladinou a tie som mal v pláne loviť. Veľmi dobre som poznal ich návyky a tiež som vedel o troch šupináčoch, ktoré sa neustále držali pod spadnutým stromom. Na ne nebolo možné sa dostať. Z jedného brehu spadnutý strom, z druhej strany leknové pole. Ony boli vlastne nedotknuteľné a čím viac som si to uvedomoval, tým viac som po nich túžil. Boli tu dve šance ako sa k tým rybám dostať. Jednou z nich bolo použiť čln, alebo sa pokúsiť ich presvedčiť, aby navštívili iné miesto. Čln veľmi do úvahy neprichádzal, a tak som sa rozhodol, že sa pokúsim ryby nalákať na iný flek, ktorý bol vzdialený približne 50 metrov. Zdá sa to naozaj kúsok, ale neverili by ste, aké pozorné boli, aby sa nevzdialili od svojho útočiska. Ja som tie kapry videl na rovnakom mieste. Zrejme nemali potrebu sa z miesta vzďaľovať. Cítili sa tam bezpečne a pravdepodobne tam mali aj dosť prirodzenej potravy. Aby som mal šancu ich uloviť, musel by som im ponúknuť niečo, čo bude omnoho lepšie, ako ich prirodzená potrava. A tak som zvolil vôbec to najlepšie krmivo, o ktorom som bol presvedčený, že by s nimi mohlo zahýbať. Každý druhý deň som im išiel hodiť pár hrstí pod previsnutý strom. Po desiatich vychádzkach som začal krmivo hádzať bližšie k miestu, kde som ich plánoval uloviť. Po viac ako dvoch mesiacoch sa mi ryby pravidelne kŕmili na voľnom priestore.
V sekunde mohlo byť všetko stratené
Jeden z kaprov bol omnoho aktívnejší a práve ten preskúmaval terén. Pretože ramienko je dosť zapadané vetvami a zarastené vodnými trávami, zvolil som maximálne jednoduchú montáž. Skrátka som na tridsať päťku vlasec naviazal iba háčik a jednu malú PVA pančušku, vďaka ktorej som nahodil tam, kam som potreboval. Bol letný deň, slnko pomaly zapadalo a ja som kaprom nedal svoj prídel už päť dní. Veril som, že boli pekne vyhladované. Prekŕmil som miesto jednou hŕstkou. Zvuk dopadajúcich guľôčok na hladinu bol pre ne určite signálom k ďalšiemu prestretému stolu. Do tridsiatich minút šiel zo dna kal a tisíce bublín. Nebolo pochýb o tom, že sa pustili do žrádla. Ja som v ruke stískal moju nástrahu a čakal na najvhodnejší okamih. Vedel som, že jedna chyba a všetky moje šance sú v sekunde stratené. Dno bolo zakalené čím ďalej tým viac a to sa zdalo ako najlepší čas pre nahodenie nástrahy. Prehodil som kŕmne miesto a navinul párkrát nástrahu do najväčšieho gejzíru bublín. Držal som vlasec medzi prstami. Ten okamih akoby som nemohol presne opísať. Vlasec sa napínal a ja som sa v sekunde musel rozhodnúť, či zaseknúť alebo nie. Nakoniec nebolo potrebné ani zasekávať, prudký výpad mi skoro vytrhol prút z ruky. Bola tam! Držal som ju napevno, ako to len išlo.
Bol zrazu tak blízko, a pritom tak ďaleko
Kapor akoby sa snažil najprv zavŕtať do bahna a na hladine sa mi objavila mohutná plutva. Zavesil som si podberák na hlavu a vyrazil za ním do vody. Tú rybu som nechcel za žiadnu cenu stratiť. Hlbokým bahnom to išlo však veľmi ťažko a kapor naberal čím ďalej viac nečistôt na vlasec a trhal jedno lekno za druhým. Išiel som si po neho. Nebol ďaleko. V okamihu, keď by ste to čakali najmenej, povolil vlasec. Ešte som dvakrát, trikrát zatočil kľučkou navijaka, akoby som neveril, že je preč. Stál som po pás vo vode a bolo vidieť, ako sa kapor vymotáva z lekien. Bol zrazu tak blízko, a pritom tak ďaleko. Akoby vedel, že vyhral. Pomaly sa blížil k svojmu spadnutému stromu do hĺbky svojho bezpečia. Po ňom zostala iba cestička bublín… Bolo mi viac ako jasné, že tento súboj som prehral a bude trvať mnoho dní, možno aj mesiacov, než sa mi podarí znovu získať dôveru kaprov. Možnože raz áno a navediem šupináča do podberáka. Bolo to moje prianie a o ničom inom som nepremýšľal. Možno tisíckrát som si znova premietal chvíľky z toho vzácneho okamihu, keď sa mi podarilo držať rybu na prúte. Osud to tak chcel a ja som sa zmieril, že ten rok skrátka vyhrali kapry. Prijal som prehru, ale nič som neľutoval. Aj keď som kapra nedržal v náručí, zažil som tam s nimi kus drahocenného času, na ktorý budem vždy rád spomínať. Omnoho radšej, ako na preležané hodiny na ležadle, keď čumíte do steny bivaku a čakáte, kým sa vám rozsvieti dióda na signalizátore s prianím, aby ten kapor mal konečne nad dvadsať. Ťažko sa to bližšie opisuje. Skrátka aj v malej mláčke môže každý z nás nájsť svoj príbeh, dobrodružstvo a kus slobody a tá čerešnička na torte? Tá možno príde v deň, keď to najmenej čakáte. Možno ako mne, keď som v jeden deň podobral dva krásne šupináče. Pravdepodobne to boli starí známi, ale neviem to iste. To však nie je podstatné. Dôležitejšie je, že ten kus nádhernej prírody má ešte svoj neskazený východ slnka. Mám to tam rád…
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
