Žijeme v hektickej dobe, ktorá nie je ľahká, preto zastávam názor, že pestovať koníček, hobby, šport, či akokoľvek to nazveme, je tiež náročné. Únik od každodenných starostí a povinností v podobe niečoho, čomu hovoríme kaprárina, je pre mňa veľmi dôležité.
info
Kategória: Kaprárina
Vyšiel v čísle: OKTÓBER 2018
Počet strán v magazíne: 3
Od strany: 30
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 29.03.2019.
Splynúť s prírodou, hľadieť na trblietajúcu sa vodnú hladinu, dýchať vzácny kyslík a ešte k tomu mať možnosť vyfotografovať sa s kaprom v náručí, je pre nás rybárov a dovolím si odpovedať za nás všetkých, ten najvyšší stav blaha… No nielen kaprárine, nielen rybolov ako taký, ale aj ktorýkoľvek šport či záľuba, ktorú pestuješ – ak ťa napĺňa a dokážeš pri ňom dosiahnuť emóciu v podobe sĺz, si šťastný. Si šťastný a o to predsa ide a práve o tom by mali byť nasledujúce riadky.
Stará trojka
V živote človeka sa odohráva mnoho vecí a udalostí. Niektoré sú veselé, iné zasa smutné, na niektoré by sme najradšej zabudli hneď, no na niektoré – tie veselé – spomíname do konca života a vryjú sa nám do srdca ako tetovanie do kože. Práve takáto radostná udalosť ma postretla a v mojom doterajšom rybárskom živote znamená môj najväčší úspech. Preto sa s vami chcem podeliť o neskutočnú radosť z uloveného kapra, ktorého hmotnosť presiahla magických 25 kg. Moje náramné potešenie znásobuje fakt, že bol ulovený na zväzovej vode, ktorá je z hľadiska cieleného lovu kapitálnych kaprov extrémne náročná. Sezónu 2018 začíname nikde inde ako na obľúbenej Zemplínskej šírave. Na vode, ktorá je našou srdcovou záležitosťou. Na vode, ktorá ukrýva krásne ryby, doslova klenoty a o jednom z nich bude tento článok. Stará trojka v zložení Marek Ivanco, Braňo Vasko a ja sa po krátkej dohode stretávame na brehoch Zemplínskej šíravy, v stredisku Paľkov v stredu 16. mája 2018. Skvele naladení v úplnej pohode a začíname trojdňovú rybačku. Staviame tábor a pri otvorenej fľaši to ide ako po masle.
Správna voľba
Máme vyhovujúce rybárske počasie, je pod mrakom a fúka vietor, čo vyzerá veľmi sľubne. Rutinná práca na vode je za nami. Bójky usadené, zakŕmené a postupne kladieme šesť montáží na rôzne vzdialenosti od brehu. Dno na tomto mieste je prevažne rovinaté, tak skúšame prechytávať vzdialenosti 100 až 500 m od brehu. Ambície nemáme príliš vysoké, lebo radšej ostať milo prekvapený ako sklamaný a povedali sme si, že ak by sa podarila ryba okolo 15 kg hmotnosti, boli by sme veľmi radi.
Vnadíme a chytáme na guľôčku z našej dielne s názvom AQVATIKA, čo sa neskôr ukázalo ako správna voľba. Kapry ju začali brať takmer okamžite a frekvencia záberov prevažne od rýb v rozmedzí 5 až 8 kg gradovala. Ryby sme s maximálnou opatrnosťou a šetrnosťou vypínali priamo na vode pri člne. Predtým sme sa dohodli, že fotiť budeme len kúsky od 10 kg vyššie. S veľkým potešením sledujeme ako im chutí Aqvatika nastražená samostatne, alebo s olihňovou popkou namáčaná v identickom dipe. Famózna „pečeňová pecka“ nás presviedča o svojej kvalite a sile čím ďalej tým viac.
Rybačku si užívame a pripisujeme si aj dve ryby s hmotnosťou niečo cez 10 kg, ktoré si aj fotíme. Pomaly sa blíži polnoc a s ňou aj zákaz lovu do štvrtej ráno. V duchu nadávame a hromžíme na nezmyselné nariadenie prerušiť lov a vyťahujeme šesť prútov z vody. Vraj si ryby musia oddýchnuť tak sa na oddych, respektíve krátky spánok, ukladáme aj my s plánom vstať ráno hneď o štvrtej a pokračovať v love.
Budík mi zvoní pätnásť minút pred štvrtou. No nejako sa mi z pohodlného ležadla nechce vstať. Vstávam až ráno o šiestej a zisťujem, že moji parťáci ešte spia. Čo už, hovorím si, zaveziem prúty, nech to tam majú na raňajky. V priebehu pol hodiny vyvážam oba prúty, počas úplného bezvetria a pokojnej hladiny a dokrmujem kilom Aqvatiky. Hneď potom si zalievam raňajšiu kávu a vychutnávam pohľad na srdce Zemplína – Zemplínsku šíravu. Vtom dosť nečakane, keďže po vyvezení druhého prúta ubehlo necelých 15 minút, sa rozozvučal môj signalizátor. Swinger sa prilepil pod prút a ryba si berie šnúru z cievky. Pokojne a pomaly dvíham prút a sadám do člna, netušiac, čo ma v nasledujúcej zhruba pol hodine čaká.
Je to túúú!
Záber prišiel z miesta vzdialeného od brehu necelých 300 metrov, takže za pomoci benzínového motora som čochvíľa pri bójke. Zisťujem, že šnúra prechádza poza tyčovú bójku a je o ňu „opretá“, preto si počínam veľmi opatrne, aby som neprišiel o rybu. Našťastie je všetko v poriadku, no vtom sa ryba rozbieha na otvorenú vodu veľkou rýchlosťou. Pálim za ňou a dostávam sa kolmo nad ňu s už navinutým šokáčom na cievke, čo znamená, že ryba je už pomerne blízko. Vzápätí identifikujem ťažkú rybu, ktorá sa pohybuje tesne nad dnom a správa sa ako veľmi masívne bremeno. Kontrolujem nastavenie brzdy navijaka a pripravujem si podberák dúfajúc, že ma poteší ryba okolo 15 kg.
Hladina je úplne pokojná, nefúka absolútne žiadny vietor. Ideálne podmienky pre zdolávanie, pomyslel som si a rozhodol sa vypumpovať rybu na hladinu a podobrať ju tak na prvý šup. Zo 7-metrovej hĺbky sa mi ju podarilo pomerne rýchlo dostať tesne pod hladinu a vtedy som zazrel obrovské telo ryby – kapra. Ani neviem ako opísať tento okamih. Oči vypleštené, ruky sa mi triasli, srdce búšilo, adrenalín prevyšoval hádam stonásobnú dávku. Povedal som si „dvacka je tu“ a nekompromisne hneď na prvýkrát som kapra podobral. Vzápätí sa snažím čo najrýchlejšie odopnúť hlavu podberáka od rukoväte a vyložiť rybu do člna‑do vaničky na to určenej.
Pri pohľade na ňu som pochopil, čo ma vlastne postretlo, lebo obrovské telo ryby hovorilo za všetko. Nahlas som si povedal: tak toto má 25. Sedím v člne, sedím a plačem ako mále decko. Nával emócií bol silný. Dvihol som zrak k oblohe a nahlas ako som len vládal som zvrieskol: JE TO TÚÚÚÚ!!! Ten výkrik bolo počuť snáď na celú Šíravu a ten istý výkrik, ktorým som zobudil svojich kolegov, som si zopakoval aj pri fotení. Na brehu ma čakal Marek Ivanco, ktorý už tušil, že priveziem niečo pekné, sa ma opýtal: no čo, nejaká päťtnástočka bude? Vravím mu: brácho toto má dvadsať päť! Údiv a úžas, ktorý nás všetkých ovládol, nemal konca.
Tak pre toto sa oplatí narodiť
Spoločne s Braňom a Marekom vážime gigantického kapra a zrak nás všetkých spočinul na displeji váhy, ktorá po odpočítaní vážiaceho saku ukázala neuveriteľných 25 430 dkg. Radosť, ktorá nás ovládla, sa nedá opísať. Braňo pri pohľade na kapra v ňom spoznáva legendu – BULDOZÉRA. Je to on! Vraví Braňo. Je to Buldozér. Ryba, ktorá má svoje meno, jedna zo šíravských klenotov, ktorá už bola viackrát chytená a práve ona prišla poctiť aj mňa. Je to pre mňa veľká pocta, veľká česť, a hlavne veľké zadosťučinenie. Fotenie si spolu s kolegami užívame a robíme aj nejaké krátke videjko. Pomaly sa lúčime s Buldozérom a s veľkou opatrnosťou a pompéznosťou ho púšťam do svojho živlu s prianím nech ešte dlho žije. Nech svojou výnimočnou stavbou poteší ešte nejedného športového rybára. Odplával pomaly ako veľký pán, ako veľký šéf, bolo to neopísateľne krásne… Po tom všetkom si sadám do kresla s pohárikom v ruke a hlavou mi preblesol azda celý môj doterajší rybársky život. Hlavne obdobie od roku 2005, keď som po prvýkrát v živote položil do vody montáž s nástrahou nazývanou boilies. Uvedomujem si, že sa mi podarilo niečo, čo sa už možno nikdy nezopakuje a čo sa niekomu nepodarí za celý život. Bilancujem rekapitulujem a spomínam. Vravím si – tak pre toto sa oplatí narodiť, tak pre toto sa oplatí žiť. Záverom by som chcel opätovne vyjadriť svoju vďaku a to v prvom rade spoločnosti ORTHODOXCARP, s. r. o., pod vedením Editky Žlnkovej a Jána Fekiača, alias Fekiho, s ktorými už pár rokov spolupracujem a ktorí dokážu vyrábať nástrahy svetového kalibru, čo chytajú takéto ryby. Ďalej chcem poďakovať tímovému parťákovi Marekovi Ivancovi, s ktorým už roky tvoríme skvelú pretekársku dvojicu. Braňovi Vaskovi za skvelé fotky. Stanovi Homzovi a Mariánovi Beľančinovi za to, že boli pri tom a mohli so mnou zdieľať obrovskú radosť. Záverom už len snáď: som šťastný a o to predsa ide...
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
