Toto nebude článok o veľkých rybách, o taktikách lovu, o nástrahách a pretláčaní firiem! Je to pohľad rybára, ktorý pred ôsmimi rokmi povedal dosť Slovenskému rybárskemu zväzu (SRZ) a prestal byť jeho členom – z rovnakého dôvodu ako mnohí iní, ktorí sa už nevedeli pozerať na to, ako a čo sa deje na našich vodách.
info
Kategória: Infoservis
Vyšiel v čísle: OKTÓBER 2019
Počet strán v magazíne: 3
Od strany: 40
Článok si môžeš prečítať zadarmo.
Mnohí z vás si azda povedia: ale prečo nič nerobil, aby sa to zmenilo? Tak na to by som potreboval ďalší článok, aby som to všetko vyrozprával. To, čo teraz píšem, je pre mňa nesmierne ťažké. A verte mi, že som si to dlho ukladal v hlave. Poznám dosť ľudí a aj mňa poznajú mnohí, ktorí vedia, že nikdy nehovorím len tak do vetra. Napokon, určite mi mnohí dajú za pravdu.
Tohto roku som urobil vo svojom živote nejaké zmeny. Jedna z nich začala v mojej hlave už pred tromi rokmi, keď som sa chcel opäť pozrieť na naše miestne a zväzové vody, lebo pred ôsmimi rokmi som odovzdal papiere a povedal – už nikdy viac! Avšak nedalo mi a chcel som sa znovu presvedčiť, ako to je, či sa niečo pohlo k lepšiemu, a možno aj to, či som sa nemýlil vo svojom rozhodnutí.
Rozhodol som sa vyskúšať päť rôznych miestnych a zväzových vôd, samozrejme, každú v inej organizácii. Nechcem a ani nebudem písať lokality, nech si každý urobí obraz o tej svojej sám. Keďže nie som členom, musel som si v prvom rade vyplatiť štátny lístok, aby som si mohol kúpiť hosťovačku…
1. voda
Voda neďaleko môjho bydliska, na ktorej som si kedysi odsedel svoje a kde som nachytal aj krásne ryby. Hosťovačka – ostal som zarazený, kto a ako mohol schváliť takú somarinu, že platí od polnoci do polnoci. Veď, kto už príde rozbaľovať si veci v noci? Cena 20 €?! Veď toľko platím na kvalitne zarybnenej vode v zahraničí! No dobre, čert to ber, kto chce chytať, ten dá. Po príchode som ostal stáť s otvorenými ústami, ako sa môže takto niečo zmeniť za osem rokov. Bolo to naozaj neskutočné: brehy neudržiavané, ale – čo bolo neuveriteľné – všade súkromné móla, chatky, búdy, prístrešky, doslova posiate brehy kadejakými barabizňami, človek si nemal ani kde sadnúť. Išiel som čo najďalej od toho bordelu s vidinou, že sa podarí aspoň nejaká pekná ryba. Nechcem písať čo a ako, lebo som skúsil úplne všetko, čo mi len napadlo, no poviem vám, že za dva dni som nevedel spraviť kapríka, ktorý by dosiahol aspoň 45 cm. Až na tretí deň sa podarili asi posledné žijúce legendy na tejto vode s hmotnosťou 5 – 6 kilogramov. Odchádzam sklamaný, skleslý a nahnevaný.
Ten istý kapor chytený dvakrát za 24 hod., tá istá bójka, tá istá guľôčka. Opäť som sa raz utvrdil v tom, že kapor je teritoriálny a vracia sa na svoje obľúbené miesta.2. voda
Pozbieral som nejaké informácie o vode a vyrazil som. Trochu iná voda, viac miesta na brehu, lenže každé jedno miesto doslova smetisko. Všade, kde som sa pozrel, sa niečo pohadzovalo: obaly od háčikov, bižutérie, vrecúška z krmítkových zmesí, obtrhané vlasce so špeciálnymi montážami našich mäsiarov. Niečo sa vo mne láme… Už som nemal také oči a ani očakávania. Podarilo sa pár menších kapríkov, síce slušne zarybnené K2-K3, no nič väčšie. V piatok popoludní nastalo peklo – všetci, čo skončili v robote doslova nabehli na vodu, aby v čo najkratšom čase nasýtili rodiny. Ja nemám nič proti tomu, keď sa ryba berie, však si za to platia; nech si zoberú, čo im patrí. Zarážal ma však spôsob lovu, krik, prehadzovanie, hádky, každý chcel doslova všetko. Nejako som vydržal do rána, no hneď sa mi naskytol pohľad na „rybársky odpad“, ktorý by nemal mať papiere. Po zdolaní, respektíve surfovaní podmierečného kapríka ho ani nepodobral, ale ťahal po tráve… Našťastie sa sám vypol, lebo si ani nechcem predstaviť, ako by mu to vytrhol von. Keďže som bol vedľa, nemohol ho zobrať, lebo bol očividne pod mieru, nuž dotyčný si ani nešpinil ruky a nohou ho skopol z brehu naspäť do vody. Stačilo – odchádzam domov o deň skôr.
Krásne bolo vidieť, čím sa kapry živia, všetky mali zodraté horné podnebia pravdepodobne od mušlí.3. voda
Pár dní mi trvalo, kým som všetko preglgol, no niečo mi stále hovorilo, aby som sa nenechal odradiť. Idem. Iná voda, iný zväz. Taktika úplný opak – radšej budem sedieť bez ryby, ako sa naháňať za dorastom. To mi celkom vychádzalo a podaril sa mi jeden dlhý šupík, ktorý síce vyzeral skôr ako jalec, ale potešil. Ale pretože nič nemôže byť normálne, keď som ho púšťal, ozval sa sused: nepúšťajte ho, ja si ho zoberiem! Čo? Vysvetlil som mu čo a ako a ryba išla späť. Ráno prišiel celkom nádejný a pekne stavaný lysec, lenže pozor, mám aj druhého suseda a ten to zabil ešte lepšie: dajte sem, veď ten má aspoň päť kíl a lysec – toho netreba veľa čistiť! No tento už dostal svoje a aj odišiel. Nechuť a odpor ma zas dávali dole a odišiel som aj ja.
Zdravá voda sa, samozrejme, prejaví aj na populácii krásnych zdravých rýb, plných farieb a vitality.4. voda
Rozloha 100 hektárov. Chcel som spojiť príjemné s užitočným a prenajal som si chatu priamo pri vode, kam sme vyrazili s celou rodinou na pár dní. Veď nech aj chlapec pričuchne trošku ku kaprárine. Všetko super, voda krásna, všade čisto, keďže majiteľ sa staral o poriadok. Už mi ani nešlo o ryby, skôr o relax a pohodu. Týždeň pred odchodom sa vedľa chytil krásny sumec vyše 220 cm, takže nejaké ryby tu predsa musia byť. Bralo mi to sporadicky, ale vôbec mi to neprekážalo – veď som na dovolenke… Zrazu jazda ako hrom, utekám k paliciam – ja neviem, či priťahujem problémy, no o silon bol zamotaný zdochnutý obrovský sumec, ktorého práve muselo zodvihnúť z dna. Toto už nie je možné, budem mať niekedy pokoj? Neostávalo nič iné, len vytiahnuť na breh obrovské zviera. Bol to ten istý sumec, ktorého pred týždňom zdolali a pustili späť. Nedalo mi a musel som bádať: popozeral som fotky na nete a veru, je to ten istý. Našiel som však fotky, ako mal zarazený Gaf v hube a tak sa s ním fotili a ešte o tom aj písali. Zavolal som majiteľa a oboznámil vedenie zväzu, ktorí potvrdili – tá istá ryba. Viac k tejto rybačke asi netreba dodať. Poslednú noc boli palice vonku na brehu.
Je ťažké vysvetľovať dieťaťu, prečo ten sumec zomrel, najmä, ak mu chcete povedať pravdu. Po zmeraní (cca 220 cm) sme upovedomili MO SRZ a tí rybu odtiahli.5. voda
Posledná zastávka, ďaleko na konci Slovenska. Už príchod ma milo prekvapil, keď som si prečítal tabuľu s odkazom „ryba nad 60 cm musí byť vrátená vode“ a „nutnosť používať podložky“. Super! Brehy čisté, udržiavané, hneď sa mi lepšie dýchalo. Ryba začala spolupracovať hodinu po vyvezení, žiadny dorast, ale krásne sfarbené a zdravé kapríky od 7 do 12 kg. V noci sa podarili aj krajšie, tak – toto môžem. Tu áno. Tu to význam má! Dokonca sa mi podarilo chytiť dvakrát tú istú rybu, z čoho som bol dosť prekvapený, keďže som ju vviezol viac ako 150 metrov a prišiel práve odtiaľ. Odchádzal som spokojný, naplnený, doslova som si vyliečil dušu, a to nie len kvôli rybám… Cestou domov som nemohol prestať rozmýšľať, ako je to možné. Aké priepasti sú medzi našimi vodami – ako sa to niekde dá a inde sa na to doslova kašle.
Čo k tomuto všetkému dodať? V prvom rade si myslím, že minimálne z spolovice môžu za súčasný stav našich vôd kompetentní v miest nych
organizáciách SRZ. Už mi to nedá a musím si trochu pustiť ústa… (možno by redakcia mala problém pustiť to von, takže budem trošku brzdiť slová)
Miestne organizácie SRZ sú obsadené prestarnutými ľuďmi, ktorí žili za čias komunizmu a všetko riešia tak, aby ľuďom len zakrývali oči – žiadne inovácie, žiadne posuny vpred, žiadne nové veci, len samé rodinkárstvo, totálne bez kultúry! Absolútne sa nerieši a neskúma, nehľadá najlepšia ryba, aby bola aj perspektívna do budúcna – nie! Veď načo aj, dostanú, alebo kúpia výrad, alebo bordel, ktorým ľuďom lepia oči, koľko toho zarybnili.
A čo rybári? To je ďalší veľký problém. Polovica z nich tam ani nemá čo robiť – kúpia si povolenku len preto, aby mohli plniť mrazničky. Dobre, majú na to právo. Lenže im to nestačí! Potrebujú sa otočiť dvakrát, však musia dať aj rodine a kamarátom. Ten bordel ani nejdem rozoberať, to je už jednoducho ľudská hlúposť. Ja osobne som totálne znechutený z našich rybárov.
Česť výnimkám!
Prirodzene mi napadá otázka: čo bude o desať rokov? Moja odpoveď? Stále to bude to isté, tie isté zabehnuté koľaje. Jediná zmena bude, že normálny rybár bude odchádzať, bude hľadať pokoj, poriadok a zdravé, pekné ryby… Vlastne, už sa to aj deje. A čo ostane na našich, teda vašich vodách? Ostane tam presne tá „spodina“, čo si hovorí „rybári“, tí, ktorých potrebuje Zväz vo voľbách.
Mne tento malý prieskum úplne stačil, aby som sa znovu presvedčil, že dlhé roky nebudem členom Slovenského rybárskeho zväzu.
Uvedomujem si, že takéto články asi nepatria do takýchto časopisov, ale hádam aj toto je cesta, aby ľudia otvorili oči – je to krutá realita!
Zároveň chcem poďakovať časopisu Slovenský rybár, že nezatvára pred takouto tématikou oči a dokáže zverejniť aj takéto články.
Veľký rešpekt!
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
