Každý rok sa najviac teším na jeseň, keď sa príroda pomaly ukladá k zimnému spánku a mení svoj šat. Listy sa postupne zafarbujú a opadávajú zo stromov, teplota sa razantne znižuje, a to je čas – keď sa vydávam za ostriežmi. V lete majú dostatok živočíšnej potravy, takže väčšie kusy sú len zriedka pri brehoch – skôr sa dajú nájsť v hlbšej vode, hoci ani to nie je pravidlom.
info
Kategória: Prívlač
Vyšiel v čísle: OKTÓBER 2019
Počet strán v magazíne: 3
Od strany: 36
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 27.03.2020.
Moje obľúbené ryby sú zubáč a boleň, ale najviac ma fascinujú a bavia ostrieže. Ich nádherné sfarbenie, bojovnosť a hlavne dravosť. Ostrieže sa zhlukujú prevažne vo veľkých skupinkách, ale časom sa stávajú samotármi. Lovia prevažne po celý deň a ich apetít je niekedy očarujúci, pretože ak ich zaujme nejaká vec, tak ju proste zhltnú – nerobí im problém nasúkať do seba aj kus, ktorý je skoro taký veľký ako oni sami.
Môj milovaný ostriež
Pri ranných takmer nulových teplotách človek niekedy iba pozoruje hladinu vody a kochá sa tým nádherným tichom, krásou, pokojom a relaxom. S prútom v ruke a
batohom na chrbte sa vyberám k mojej obľúbenej pieskovni a teším sa, že ako každý rok narazím na krásne ostrieže, ktoré sa tu v hlbokej vode ukrývajú po celý rok. Voda je krištáľovo čistá, občas na hladine vidím krúžok od kŕmiacich sa malých rybičiek a odrazu – veľký pleskot. Je to tu, ostrieže sa prebudili a majú hlad. Pripravujem si nástrahy. Do čistej vody volím prírodné farby. Vyberám z
krabičky malú
jigovú hlavičku a napichujem môj obľúbený Vibro Worm. Ten ma nikdy nesklamal a môžem povedať, že pre mňa je to v tomto ročnom období najúčinnejšia nástraha.
Nie vždy, ale platí: čím väčšia nástraha, tým väčšia ryba. Ak majú ostrieže dostatok živočíšnej potravy – hlavne v letných mesiacoch, keď je dostatok rybičiek popri brehoch – majú svoje „švédske stoly“ a doslova si vyberajú, čo si dajú a čo nie. Nie raz vidíme väčšie jedince, ktoré si len tak plávajú s menšími rybami pospolu a nezaujíma ich, čo sa okolo nich deje. Snažím sa nahadzovať rôzne nástrahy, skúšam rôzne triky a ryba proste aj tak nereaguje a je apatická. V takom prípade väčšinou volím čo najmenšiu nástrahu. Je to ako s človekom – ak sa naje, už nemá hlad, ale stále platí, že niečo malé si občas zobne; proste chuť je stále.
Ostriež je asi jedna z mála rýb, ktorá je veľmi chúlostivá na zmenu tlaku. Aj minimálna rýchla zmena na nich pôsobí skoro ako na človeka. V takých dňoch som veľmi málo úspešný a neraz sa mi stalo, že som odišiel od vody bez jediného kontaktu. Opačný prípad je, ak je počasie ustálené a tlak sa dlhodobo nemení. Vtedy je reálna šanca uloviť aj väčšie exempláre, pokiaľ vieme, že sa v lokalite vyskytujú.
Postriežka na ostrieža
Jedno jesenné ráno som si povedal, že pôjdem iba na ostrieže. Iné dravce ma akosi v tú chvíľu nezaujímali. Večer som si pripravil pár obľúbených a vyskúšaných nástrah a skoro ráno som vyrazil k vode. Počasie nebolo veľmi ideálne, lebo vietor mal väčšiu silu, ako by som potreboval, ale keď som sa už pripravil, tak nebudem sedieť doma.
Zavčas rána som prišiel k vode. Hladina bola rozhojdaná od vĺn, vietor pofukoval väčšou silou než som zvyknutý, ale niečo mi vravelo, že to musím vyskúšať. Opar nad vodou sa pomaly vytrácal a po chvíľke začalo vykukovať aj slniečko, ktoré svojimi lúčmi pekne zahrievalo celé telo.
Ide sa na to, vravím si a nasadzujem okuliare. Prečesávam pohľadom hladinu i brehy a vidím, že pri jednom strome to vyzerá, že voda bude hlbšia ako inde… Mal som pravdu, bola tam veľká hrana. Voľným okom bolo vidieť, že sa tam mení hĺbka vody, takže tam by sa mohli skrývať. Pripravím si prút a nahadzujem…
Pár náhodov okolo krajov – žiadny kontakt, skúsim zmeniť farbu. Otváram krabičku s
nástrahami a premýšľam, čo by ich mohlo zaujímať. Je tu čistá voda, ostré farby by ich mohli vyplašiť, vravím si, nuž nasadzujem prírodné odtiene. Ďalší náhod smeruje pod spadnutú vŕbu, ale nie som si istý, či je to dobrý nápad. Pomalým pohybom navíjam, občas pocukám a čakám – nič, nič sa nedeje. Vyberám ďalšiu nástrahu a po pár minútach dostávam na breh malého ostrieža. Nebol ani veľmi bojovný, ale potešil, lebo to bol prvý kontakt. Znamená to, že tu asi budú. Hádžem na to isté miesto a ťahám ďalšiu rybu – opäť ostriež malých rozmerov. Vyháčkujem ho a púšťam späť do vody. Z ničoho nič sa pri mne rozčerí voda po výpade veľkej ryby. Uff, tak to ostriež nebol! Vidím malé rybičky, ako sa rozprskli všade okolo. Aha, tak už viem, kde je problém. Je tu väčší predátor, a preto nie je toľko kontaktov, ako som čakal. Zväčšujem nástrahu a prečesávam okolie.
Hľadám správnu taktiku
Po pár hodoch to balím a presúvam sa o niekoľko metrov ďalej. Opäť vidím ďalšiu hranu a teraz sa zdá, že sa dno láme do veľkej hĺbky. Pekne to tu vyzerá, tu by mohla rybka byť – pomyslím si. Opäť dávam menšiu nástrahu a nahadzujem. Na prvý kontakt som dlho nečakal a už ťahám ďalšieho dorastenca. No, tak asi som sa trafil. Vyberám podberák a dávam ho doň. Je to taký môj zvyk: ak chcem chytať na jednom mieste dlhšie a nechcem ich vyplašiť, ak tam sú, tak ostrieže ponechám v
podberáku, aby nevyplašili celú skupinku.
Zábery mám, ale veľa z nich nepremieňam. Niečo je málinko zle, musím prísť na to, kde je asi chyba. Farbu nástrahy nemením, veľkosť nástrahy ponechávam tiež, ale dávam ľahšiu hlavičku. Ďalší hod a navíjam… Hmm, tak to nebolo ono. Druhý, tretí, ďalší a ďalší náhod a nič. Niečo je zle.
Vymieňam záťaž jigovky za väčšiu a o niečo málo zmenšujem nástrahu. Nahodím do jamy a nečakám dlho, keď prichádza prudký razantný kopanec. Áno, to už je lepšie. V podberáku sa už trepoce väčší ostriež. Dobre, takto to môže pokračovať. Hádžem znova do toho istého miesta. Prásk – ďalšia rana. Pecka! Zostava je doladená, na breh sa dostáva dorastenec, odháčkujem ho a hádžem k ostatným do podberáka. Vyzerá to, že som našiel húf a možno sa pošťastí medzi malými aj niečo lepšie, vravím si. Po pol hodine už zábery nie sú také razantné, ale nezúfam a stále hádžem tým istým smerom. Tú istú nástrahu vodím v tej istej hĺbke, nič nemením, proste vytrvávam. Ďalší, ďalší a ďalší náhod, no ostrieže sa mrvia v podberáku. Už ich budem musieť pustiť, aj keď mám veľkú hlavu podberáka, lebo ich je tam veľa na takej malej ploche. Vypúšťam ich a presúvam sa na iné miesto.
Odmena za vytrvalosť
Nahadzujem a pomaly nechám padnúť nástrahu na dno… Hmm, tak tu to padá celkom dlho, tu bude väčšia hĺbka. Ideme na to – pocukám a v tej chvíli veľká tupá rana. Seknem, dofrasa, nedobral to. Rýchlo vytiahnem a hádžem znova. Druhý, tretí, štvrtý hod, ťahám malé ostrieže. Už nie je veľká šanca, že by sa mohlo chytiť niečo veľké, ale baví ma to. Záberov je veľa, proste sa s nimi hrám a skúšam rôzne varianty. Mením farby, zväčšujem, zmenšujem nástrahy, gramáže… Parádny relax, ryby stále spolupracujú, na každú moju zmenu je nejaká reakcia.
Naraz ťažké trhnutie prúta, zásek. Ó, tak to bude niečo väčšie, prút je v parabole, cievka zatiaľ nebzučí, pomaly priťahujem, ryba sa snaží dostať z pasce a cuká sa. Občas cievka zabzučí, priťahujem, šup a je v podberáku, to už je väčší krásavec. Odhadom tak 35 cm. Som nadmieru spokojný. Idem ďalej, nevnímam čas, adrenalín ma napĺňa a chytám ďalšiu a ďalšiu rybku, krásny, fakt krásny deň! Ostrieže sa v podberáku opäť snažia dostať von, úžasný je pohľad na ich nádherné sfarbenie v tej čistej vode. Pozerám sa na ne a vzápätí ďalší kopanec – ups, cievka sa rozbzučí a už to začína – človeče, tak to bude pekné! Pomaly korigujem smer ryby a pribrzďujem ju. Kope. To je nádhera, prút sa ohýba, navijak bzučí. Poľavuje, dotáčam
vlasec, prút je stále našponovaný a ja nestrácam nad vecou kontrolu. Už je takmer pri brehu… Vtedy zbadám pekný veľký červený chvost, ktorý pleskne o hladinu a snaží sa opäť stiahnuť do hĺbky. Cievka znova bzučí, ale je to stále dobré. Po pár minútach už boj oslabuje a dostávam rybu k podberáku. Nádhera, je tam! Sadnem si a iba sa ticho dívam do podberáka. Pekne si tam ľahol na bok – krásavec, veľký, tučný ostriež. Oproti nemu boli ostatní v podberáku ako poter. Neskutočné. Bol som nadmieru spokojný a už sa mi ani nechcelo chytať, iba som sa ticho pozeral na tú nádheru.
Voda nabíja a ryba je bonus
V ten deň sa mi pošťastilo chytiť tri ostrieže, ktoré presiahli hranicu 40-tky. Bol to jeden z tých nádherných dní pri vode, kvôli ktorým tam tak radi chodíme. Cvak, cvak, pár fotiek a znova ich púšťam do svojej vodnej domoviny. Naplnený spokojnosťou a eufóriou odchádzam domov.
Pár je takých dní ako tento, a preto som rád za každú chvíľku pri vode. Aj keď človek nič nechytí, vždy odchádza nabitý a plný energie a spokojný domov. Ryba je už iba bonus, ktorý poteší. Prajem všetkým slušným rybárom, aby mali takýchto dní čo najviac a držím sa úslovia: „to, čo pustíš späť do vody, s tým sa ešte neraz stretneš“.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
