Uloveného sumca sme uviazali a išli sme sa rýchlo prezliecť, lebo sme boli obaja do nitky premočení. Búrka medzičasom prehrmela a zostal po nej len mierny dážď. Rozhodli sme sa, že ideme sumca fotiť radšej hneď, kým sa počasie nezhorší. Desať minút fotenia – a sumec už plával späť v svojej domovine.
info
Kategória: Sumčiarina
Vyšiel v čísle: OKTÓBER 2021
Počet strán v magazíne: 5
Od strany: 62
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 29.03.2022.
Umývanie požičaného Talianovho člna sme ešte na chvíľku odložili, lebo bolo treba sumca zapiť a zároveň sa zohriať. Predsa len, vonku bolo maximálne desať stupňov a voda takisto nebola oveľa teplejšia. Ak sme chceli zostať zdraví, museli sme sa zohriať! Rýchlo sme teda ešte vyviezli úspešnú udicu a išli sme do auta dať si na chvíľku pohov. Strmý breh, na vrchole ktorého sme mali auto, začínal pripomínať šmýkačku a dostať sa hore znamenalo slušný športový výkon. Dolu to išlo ľahšie – po zadku.
Hlboké diery v blate, ktoré nám občas vedia dosť znepríjemniť lov. Ale keď prút hlási záber, rýchlo na blato zabudnete.
„Sekaj to!“
Počasie sa stále nechcelo umúdriť a keď to už vyzeralo, že dážď predsa ustane, tak zasa začalo liať ako z krhly. Rozhodol som sa, že si idem na chvíľu ľahnúť. Na moje „veľké potešenie“ som zistil, že mám na streche bivaku dierku a voda mi kvapká rovno na lehátko. Samé šťastie, vravím si. Dosť, že mám polovicu oblečenia mokrú, ešte budem spať na mokrom lehátku. No fajn! Díval som sa cez pootvorené dvierka bivaku na udice, keď zrazu zasa ten istý Marekov prút sa zohol a cievka navijaka začala spievať… Vybehol som z bivaku, ale nesekal som, lebo som vedel, že Marek nespí, a tak som čakal, nech si rybu zasekne sám. Marek mal v aute príposluch na hlásiče záberu, takže o zábere vedel. Vyletel z auta, obliekal si prsačky a kričal na mňa: „Sekaj to!“ Nuž som sa rozbehol k udici a zasekol som. Marek pomaly zliezal strmú šmykľavku, oblečený v nepremokavej bunde a prsačkách, kým ja som v mikine, teplákoch a plátenných teniskách stál po členky v blate a snažil sa zabrzdiť ďalšiu veľkú rybu.Super kšeft! Ha‑ha! Navyše opäť začalo poriadne pršať!
Hladina Pádu dokáže za pár hodín stúpnuť aj o niekoľko metrov.Tam, kde je zelený čln, bolo ráno sucho a v momente fotenia už tam boli takmer tri metre vody.
V smokingu a gumákoch
Skočili sme rýchlo do gumáku, a po predošlej akcii už sme mali natrénované, čo budeme robiť. Ja som zdolával, až kým sme neprišli po Talianov čln a keď sme sa o neho ukotvili, Marek si prebral udicu. Zdolávačka v daždi má niečo do seba. Snažíš sa, aby trvala čo najkratšie, a tak sme po desiatich minútach vtiahli do člna ďalšiu rybu cez 230 cm. Nádhera! Katastrofálne počasie ryby poriadne rozbehlo, a to nás veľmi tešilo. Teda až na fakt, že ja som mal už druhý set oblečenia kompletne mokrý. Ešte mi ale zostalo oblečenie, v ktorom som mal v pláne ísť do reštaurácie na rezeň, keď pôjdeme cestou domov cez Rakúske Alpy. Zase sa raz potvrdilo, že čím sú podmienky pre rybára horšie, o to sú pre ryby lepšie. Rybu sme uviazali a zasa sme plánovali ísť konečne umyť Talianov čln. Lenže stále husto pršalo, a to sa človeku veľmi nechce vyliezať z bivaku. A tak sme rýchlo vyviezli úspešný prút a išli sa schovať. Marek tentoraz vyviazol zo zdolávačky len s mokrou čapicou, ale ja som sa musel celý prezliecť a nahodiť sa do slávnostného odevu s gumákmi na nohách. Napokon som sa po blate vyšplhal za Marekom do auta, dali sme si pivo a dohodli sa, že ešte chvíľku počkáme, kým bude menej pršať a pôjdeme sumca odfotiť.
Opäť ten istý scenár
Chceli sme sumca fotiť ešte pred zotmením, vrátil som sa teda k sebe do bivaku a snažil sa tam aspoň ako‑tak usporiadať veci. Všetko som mal mokré a špinavé od blata. Týmto je Taliansko známe – keď začne pršať, blato máš až za ušami, a to vďaka tomu, že tam sú takmer všade brehy s veľkým nánosom bahna. Čierne mraky na oblohe urýchlili súmrak a stále husto pršalo. Priznám sa, že sa mi vôbec nechcelo vyliezať z bivaku a ísť fotiť nádherného sumca, ktorý si zatiaľ odpočíval v šesťmetrovej hĺbke, uviazaný o strom. Svätý Peter to zariadil po svojom a v zavretom bivaku som počul, ako začal pískať jeden z Marekových hlásičov. A schválne, hádajte, ktorý… Jasné, zas tá istá udica! A zas ten istý scenár. Vybehol som z bivaku k udiciam a Marek už kričal, aby som sekal. A tak som vo svojich nových džínsoch a štrikovanom roláku zasekol ďalšiu silnú rybu. Marek sa obliekol do prsačiek a po zadku sa zošmykol z blatového kopca. Nasledoval nacvičený scenár a po desiatich minútach už sme vyťahovali Talianovi do člna ďalšiu 230-tku. Neskutočné! Tomu sa hovorí rybačka snov!
Medzičasom sa už zotmelo, a tak sme nechali dva sumce na ranné fotenie. Kým sme sa tešili z úspešného dňa, ani sme si nevšimli, že voda už stúpla asi o pol metra a výrazne sa zakalila. Ja som mal bivak postavený takmer pri vode, takže som bol nútený presťahovať ho asi o dva metre vyššie na blatový svah. V noci hladina Pádu stále stúpala a po hladine začali plávať tony dreva. Do rána už našťastie záber nebol. Tentoraz sme si za jeden deň užili už dosť extrémov…
Dokonalé miesto.
Medzinárodný konflikt o vodu
Ráno sme hneď nafotili sumce – obe ryby boli krásne stavané a evidentne sa už začali vykrmovať pred neresom. Starosti nám však robila voda, ktorá už stúpla asi o dva metre. Keď sme na webe skontrolovali, ako to vyzerá na priehrade nad nami, tak sme zistili, že už majú päť metrov nad normálny stav. To bola dostatočne silná káva aj pre mňa a rozhodol som sa, že bivak presťahujem k autu na roľu, ktorá už miestami pripomínala bazén. Chalani z pláže takisto balili a prevážali celý tábor na vysoký breh oproti nám, kde sme my chytali minulý rok. Nemecká partia, ktorá chytala z pláže asi kilometer nižšie, sa presťahovala k nám na roľu a chceli chytať v prítoku. Tam už ale mali vyvezené prúty naši kamoši, a tak začala hádka o vodu. Nemci prišli za mnou, aby som chalanom vysvetlil, že oni chcú uväzovať trhačky o druhý breh, na ktorom sedeli chalani. Tí ale, samozrejme, mali okolo svojho brehu vyvezené udice. A tak som sa snažil rukami nohami vysvetliť sumčiarom z Nemecka, že chalani si chytajú pod svojím brehom, tak nech si chytajú pod svojím aj oni. Nemci ale stále operovali tým, že oni prišli skôr. A tak ma chodili v polhodinových intervaloch otravovať, ako by som ja s tým niečo mal spraviť…
Mal som dosť vlastných starostí, keď sa ma Marek spýtal, či mám byť o štyri dni späť v Anglicku. Odvetil som, že áno. Musel som sa o štyri dni vrátiť do práce. Marek sa len usmial, ukázal na kolesá auta ponorené v bahne na roli a vraví: „Asi bude lepšie, ak im zavoláš, že prídeš o dva týždne.“ No super! To som si vôbec nemohol dovoliť, a tak som si v hlave nahováral, že máme predsa pred sebou ešte tri dni a keď vyjde slnko, tak roľa vyschne ako nič. Hmmm…, optimizmus je dôležitý v každej situácii.
Marek sa potom vydal poumývať Talianov čln. Po vode už plávali doslova celé lesy a čefalá v nich robili totálne rodeo. Chvíľkami to vyzeralo, že voda vrie. Hladina stúpala každú hodinu a vytvorila nám krásne lovné miesta okolo brehu, kde boli zatopené kríky a rôzny porast. Hneď som o jeden malý strom uviazal trhačku a o chvíľu už som tam kúpal asi kilového čefala. Nemci to už nevydržali a nasrdení zabalili. Naložili veci do auta, ktoré si veľmi múdro nechali na hrádzi a o polhodinku už ich nebolo. Konečne prestalo pršať a mohol som si rozvešať mokré veci po okolitých stromoch, nech mi trochu preschnú.
Tajomný úsmev. Ako Mona Lisa.
„Zaplatíte pokutu!“
Zrazu som si všimol, že k nám kráčajú policajti. No nič, kontrola rybárskych lístkov… Nachystali sme si s Marekom povolenky, ale starší pán v uniforme o ne nejavil veľký záujem. Vytiahol mapu a – hoci sme mu nič nerozumeli – bolo nám jasné, že máme problém. Prstom na mape nám ukazoval územie, na ktorom sa práve nachádzame, a to bolo na mape vyznačené zelenou farbou ako nejaký národný park. Vypýtal si naše občianske preukazy a už nám aj vypisoval každému 1600-eurovú pokutu. Takmer mi oči vypadli z jamiek! Marekovi hneď napadlo kontaktovať Feriho, ktorý vie výborne po taliansky a dal mu policajta k telefónu, aby nám prekladal. Jasné, že sme boli v nejakom chránenom území, ale nikde nebola značka… To policajtov vôbec nezaujímalo, lebo sme si to mali overiť. Tak Ferimu napadlo, že zavolá ešte majiteľovi kempu, u ktorého sme mali čln. Ten sa našťastie s policajtom poznal a za veľmi búrlivej diskusie ho presvedčil, aby nám dal chvíľku času a my sa z miesta vyparíme. A tak nám policajt ukázal šeky a povedal, že o dve hodiny sa vráti a ak tam ešte budeme, tak nám tie šeky odovzdá. Potom prešiel na druhú stranu za chalanmi a povedal im to isté. Oni tam síce nemali auto, ale mali bivaky, a to bol tiež problém.
Unavený sumec už sa chystá späť do hlbín Pádu.
Unikli sme policajtom
Keď policajti odišli, začalo mi byť jasné, že tá roľa asi do dvoch hodín neuschne. Nemali sme ani najmenšiu šancu, že sa odtiaľ dostaneme. V každom prípade sme veľmi rýchlo všetko pobalili a naložili do auta. Premýšľal som, či policajtov na nás náhodou nezavolali nasrdení Nemci, keď sme im nedovolili chytať tam, kde chceli (to sa však už nedozvieme a zostane to navždy v rovine úvah). Marekovi napadlo, že zavolá Ferimu, aby nás prišiel skúsiť na svojom džípe vytiahnuť. Vedeli sme, že je to len nepatrná šanca, ale topiaci sa aj slamky chytá. Feri prišiel a hneď pri zjazde takmer zapadol tiež. Nuž sme od tohto nápadu radšej upustili. Lenže Feri už v Taliansku sprievodcuje asi pätnásť rokov a veľa tam už zažil, tak má na všetko riešenie. Zdvihol telefón, zavolal do kempu a zohnali nám traktor. A skutočne, asi o pol hodiny prišiel mladý Talian na traktore a z role nás vytiahol. Síce s problémami, ale vytiahol! A dokonca ani za pomoc nič nechcel. Dal som mu však do ruky aspoň 40 €, lebo nám práve ušetril 3200 na pokutách. Chalani to zabalili tiež, ale najskôr museli ísť peši po auto do kempu. A to bola dobrá hodinka šliapania. Napokon to ale stihli a do príchodu policajtov tiež z miesta odišli.
Príbrežné partie bývajú často tie najlepšie.
Bez parťáka je to ťažké
Nuž neviem, ako by sme dopadli bez Feriho pomoci, a preto sa mu chcem aj verejne poďakovať. A tak naša druhá výprava za obrami skončila skôr, ako poriadne začala, ale napriek tomu ju hodnotím veľmi pozitívne. Po smole, ktorá sprevádzala Marekove udice na minulej výprave, tentoraz sa šťastie priklonilo na jeho stranu. Hoci je to vlastne jedno! Každá ryba, ktorú spolu chytíme, je tak moja, ako aj jeho. Dovolím si povedať, že bez Marekovej pomoci by som svoju prvú stovku nikdy nevytiahol a rovnako on by mal veľký problém, ak by bol vo víchrici na člne sám a mal by zdolávať jeho stovku. Vždy je to o tímovej práci a ochote ísť do absolútneho extrému, keď ide o veľkú rybu. Bez dobrého parťáka je to vždy ťažké.
Na diaľnici v Taliansku nás ešte postihla ďalšia nepríjemnosť, keď nám pri 130 km rýchlosti rozbil bočné okno kameň, ktorý vystrelil spod kolesa vedľa idúceho auta. Tak sme zas boli o 250 € ľahší. Ale aspoň, že nám netrafil predné sklo, to by bolo vážnejšie. Keď sme prechádzali Rakúskom, napadlo nám, prečo sme vlastne nešli autom do kempu a loďou na vodu, keďže vody už bolo požehnane a nebol určite problém vyplávať z prístavu. Výstraha od policajtov nás však natoľko rozhodila, že sme na túto možnosť úplne zabudli.
Rozliata rieka so sebou prináša aj tony nečistôt.
Vrátime sa, drahí obri
Stále v nás ešte zostával pocit nedokončenej práce. Tri noci, ktoré sme mali pred sebou, by nám zrejme ešte nejaké krásne zážitky pripravili, ale takto to zostalo otvorené a my sme mohli iba skonštatovať, že sa tam musíme znovu vrátiť. Tak hádam –
do skorého videnia, drahí obri…
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
