Začiatok nového roka a mesiace január, február sú pre nás rybárov takzvaným hluchým obdobím, lebo prívlačovať sa síce dá, ale nie je to proste ono... Príroda spí, voda je studená a rybám sa veru nechce príliš spolupracovať.
info
Kategória: Infoservis
Vyšiel v čísle: OKTÓBER 2021
Počet strán v magazíne: 4
Od strany: 76
Článok si môžeš prečítať zadarmo.
Čím viac času trávim doma, tým častejšie sa začínam pohrávať s myšlienkou, že sa pustím do prerábania bytu. A tu zrazu – demontujem starý nábytok, objednávam nový, maľujem, tapetujem a tak ďalej, a tak ďalej… Pípla mi SMS: „Váš nábytok je pripravený k odberu“, a tu prichádza otázka – kto mi to ale prevezie, keďže je toho celkom dosť a k sebe do auta to proste nenarvem…? Ťukám do mobilu, prechádzam svoj telefónny zoznam a zrazu sa stopnem pri mene „Tomáš – kuriér“. Tomáš je chalanisko, čo má svoju dodávku, pracuje ako kuriér a nielenže zásobuje tovarom naše rybárske potreby (kde pracujem), ale je aj zanieteným rybárom. Slovo dalo slovo a ešte v ten deň vezieme nový nábytok ku mne domov. Pri poďakovaní a dákom tom všimnom na naftu, mi Tomáš hovorí: „Revanšuješ sa mi tým, že ma zoberieš na ryby.“ Ja na to: „Ok, nemám s tým najmenší problém…“
Idem na obľúbenú rieku, pridaj sa!
Prešli dva mesiace, postupne som dokončil prerábanie bytu a začínam sa konečne venovať aj rybám. Kalendár ukazuje „Štvrtok 29. apríl“ a tesne pred záverečnou sa u nás v predajni zastaví Tomáš s tým, že potrebuje len dáke boilies, nadväzcovú šnúrku a olová. Pri platení padne otázka: „Nepridáš sa na noc? Idem na tvoju obľúbenú rieku…“ No mňa na ryby veľmi netreba prehovárať, takže pri odchode z práce nakladám do auta aj rybársku výbavu plus posteľ a o necelú hodinu sa spolu rozkladáme na brehu rieky.
Prvý spoločný večer na rybách je celkom akčný, naše nástrahy chutia hlavne pleskáčom a mrenám. O 21.00 vyťahujeme prúty, varíme si večeru, následne balíme základné veci, nastavujeme budíky a zaliezame do spacákov, proste taká tá rybárska klasika. Keď sa ráno zobudím, po Tomášovi ani stopy. Balím prúty, idem domov odniesť psa, zároveň hodiť sprchu a hurá pracovať. Pri rannej káve mu volám, že kedy vlastne odišiel a jeho odpoveď ma šokuje: „No budík som mal 4.30, pretože o 5.30 musím byť na depe a nakladať balíky, ktoré idem v ten deň rozvážať.“ Počas telefonátu sa rovno dohadujeme, že ideme aj dnes na noc.
Je piatok poobede, začiatok víkendu, a nájsť vhodné lovné miesto nám dá celkom zabrať. Našťastie, túto rieku poznám do detailov, čiže po pár kilometroch jazdy popri vode nachádzame voľný flek. Večer a noc majú podobný scenár ako predošlé s tým rozdielom, že ráno vstávam do práce ja, keďže pracujem aj v sobotu. Tomáš mi večer spomenul, že zostane chytať celý víkend, čiže ráno nebalím, iba vyťahujem prúty, nechávam ich na stojane a odchádzam so slovami, že po robote som naspäť.
Okolo 17.45 prichádzam a už z diaľky vidím, že práve niečo zdoláva. Vystupujem z auta, beriem do ruky podberák a podoberám mu jeho prvého riečneho kapra. Hovoríme si „super!“, ryba nabehla na naše kŕmenie, čo ani nie do hodiny potvrdzujem aj ja zdolaním podobného šupináča s hmotnosťou okolo 5 kg. Konečne je prvý máj, takže nemusíme vyťahovať montáže už o 21.00, ale chytáme až do polnoci. Tesne po nej nás kontroluje rybárska stráž, prúty máme vonku, vyškrknutí a osvetlení sme – všetko v poriadku a my spokojne líhame do postelí.
U mňa je víkend iba nedeľa, preto keď nadránom 3.55 zvoní budík, tak miesto toho, aby som vstal a išiel nahodiť, vypínam ho a spím ďalej. Spokojne vyspatý sa o 9.30 vykopem zo spacáku, zbuchneme rýchlu praženicu na raňajky a pomaličky začíname baliť. Popritom však utrúsim poznámku, že najväčšie kapry tu máme nachytané v noci z nedele na pondelok, keď odídu víkendoví rybári a pri rieke zostane ticho a pokoj. Tomáš na to reaguje: „Tak poďme aj túto noc k vode!“ Myknem plecami a ani sa nenazdám, zrazu sme dohodnutí, že sa stretneme o 17.00 u mňa pri dome.
Prichádzame k rieke a ako som predpokladal, sme tu jediní. Tým, že ráno obidvaja pracujeme, nejdeme zbytočne ďaleko od mesta a zložíme sa na jednom z prvých miest v akej‑takej prírode. Nasleduje klasická rutina – rozbaliť sa, nahodiť, urobiť si zopár PVA‑čiek na večer atď, atď, veď to poznáte. V tejto chvíli by mi ešte ani vo sne nenapadlo, že najbližšie tri mesiace sa budeme takto rozbaľovať každý jeden večer a vždy na inom mieste. S Tomášom sme si naozaj sadli, keďže sme obidvaja rovnako „prepnutí“ rybárski blázni a myslím, že už teraz vám je jasné, že podobný scenár mali aj nasledujúce dni, pardon, vlastne – noci.
Čo sa týka úlovkov, tak bežne chytáme mreny, jalce, obrovské pleskáče a také tie klasické riečne kapry do 10 kíl. Po týždni, t. j. siedmeho mája, konečne zlomím hranicu 10 kg+ a ráno pred odchodom do práce zdolávam šupíka s hmotnosťou tesne pod 12 kg, ktorému zachutilo legendárne boilies SK30… Mal som ho nahodené na jednom prúte skoro každú noc. V práci dostávam na testering novú guličku z dielne Starbaits – Spicy Chicken a prekvapuje ma ihneď po nahodení, pretože ani sme sa nestihli poriadne rozložiť a už dostávam jazdu od menšieho kapra (odhadom 5 – 6 kg). V rámci srandy provokačne fotíme kapra s „predpážkou“ a zverejňujem ho na facebooku s textom „konečne 20 kg+“. Zrazu mi doslova horí telefón a my sa smejeme, aké je ľahké oklamať ľudí fotkami úlovku…
Postupne začíname brať to spanie pri vode ako bežnú vec a už sa nedohadujeme, či ideme, ale skôr kam ideme. Je nedeľa 9. mája, po príchode z nočnej rybačky pustím doma práčku, upracem, chvíľu si pospím a okolo 16.30 vyrážam naspäť k rieke. Prekvapuje ma aktivita rýb, zdolávam dva kapry ešte počas poobedia a vravím si, že toto bude dobrá noc. No realita je opačná. Po zotmení síce robíme zábery, ale už len od pleskáčov a jalcov.
Aby som to zbytočne nenaťahoval, takto sme sa venovali kaprom každú jednu májovú noc – samozrejme, že sme dodržiavali dennú dobu lovu 4.00 – 0. 00. Za spomenutie stojí ráno 21. mája, keď mi po brutálnej jazde podoberá Tomáš bojovného šupináča s hmotnosťou atakujúcou hranicu 15 kg. Tento kapor bol môj najväčší počas tejto bláznivej 100-nočnej šnúry spania pri vode. Áno, je pravda, že kaprárina nás baví, ale predsa len sme obidvaja v prvom rade sumčiari.
Ak chceš zažiť niečo bláznivé, opusti svoju komfortnú zónu
Prvého júna sme sa dočkali! Po prvé lovu „nonstop“ a po druhé môžeme sa začať venovať lovu dravcov na živú rybku. A poviem vám, začali sme veselo, tak klasicky „po našom“. Približne o 18.30 sme pri vode, naväzujeme dravcové prúty a keďže chytáme na tečúcej vode, idem si urobiť trhačku na protiľahlý breh. No tu nastáva problém, lebo som zvyknutý na svoj čln dlhý 2,3 m s 5-rýchlostným elektromotorom. Ešte počas dňa si voláme a Tomáš mi oznamuje, že si nemusím čln brať, že on zoberie svoj. Zrazu sedím v člne 3,3 m s elektromotorom Haswing, ktorého rúčka reaguje asi ako plynový pedál v aute. Zisťujem, že toto proste nedávam. Veľký čln, motor, čo má minimálne sekundu rezervu, kým zareaguje (to nenadávam, je to super motor, len fakt si naň treba zvyknúť) plus prúd rieky a ako bonus mám v člne aj svoju jazvečíčku. Točím sa na vode ako na kolotoči, pritom sa mi asi trikrát vyšmykne trhací silon – no, proste, viazanie prvej trhačky v sezóne 2021 je z mojej strany čistá komédia. Ale dáko som to zvládol a ako prichádzam s člnom k brehu, Tomáš na mňa kričí „pozor na sieťku“, načo odpovedám, že ja žiadnu nevidím. Vtedy mi doplo…! Pred vyvezením som si z nej vybral dva nástrahové karasy, hodil ju naspäť do rieky, ale zabudol som ju priviazať. V prvom momente dostanem nervy sám na seba, lebo ak príde záber, nemáme následne čo nastražiť. No po chvíľke sa už len smejeme na mojej zbrklosti a – neviem, či našťastie – no túto noc dravce nespolupracujú a do rána sme bez záberu.
Nasledujúcu noc ideme trošku nižšie dolu po prúde rieky, na miesto, ktoré je síce dosť známe a býva často obsadené, ale prekvapivo nikde nikoho. Celý čas sa podpichujeme, či máme rybky, či sú dobre priviazané a podobne. Je to tu! Presne o 20.30 razantne zahrká rolnička, prút sa začne postupne ohýbať, praská trhací silon a ja zdolávam prvého sumca tejto sezóny s dĺžkou zhruba 120 cm. Urobíme zopár fotiek a následne ho čo najopatrnejšie púšťam naspäť do rieky. Idem znovu vyviezť a klasicky ide so mnou aj moja jazvečíčka Lola, ktorá veľmi obľubuje špekulovať v člne. No tentoraz vymýšľala až natoľko, že sa jej podarilo počas plavby proti prúdu rieky spadnúť z prednej časti člna, a to tak nešťastne, že ju vtiahlo rovno pod čln. V sekunde vypínam motor a ani neviem akým zázrakom sa mi ju podarí na prvýkrát chytiť pod člnom za ňufák a vytiahnuť ju von. Jej aj môj vystrašený pohľad hovoria za všetko!
Večer trávime tak, že kým Tomáš pripravuje toasty na večeru, ja objednávam z internetu záchrannú plávaciu vestu pre psa, ktorá sa po tomto zážitku stáva neodmysliteľnou súčasťou našich nasledujúcich rybačiek.
Doma pred telkou rybu nechytíš (no možno ani pri vode nie)
Počas ďalších nocí skúšame meniť miesta, avšak stále sa držíme niekoľkokilometrového úseku rieky – ako to my domáci voláme – „hore“. Sem‑tam úspešne, sem‑tam bez záberu, no keďže sme sa tomuto úseku venovali aj počas lovu kaprov, čiže už tu „spíme“ viac ako mesiac, chce to zmenu. Dohadujeme sa s kamarátom Borisom, ktorý sa k nám často pridá na noc a ideme to skúsiť trochu ďalej, na jedinú priehradu, ktorá sa na tejto rieke nachádza.
Tesne po vyvezení prútov máme tri zábery, prekvapivo však sekáme do prázdna. Ešteže sme na mieste, kde nie je problém nachytať nástrahové rybky. Postupne sa stmieva a prichádza ten najlepší čas na dravce. Rybky nám pekne pracujú, čo je vidieť na špičkách prútov, len dravcom sa akosi nechce. Je 5.00 a Tomáš s Borisom odchádzajú do práce, kým ja mám ešte polhodinku k dobru. Chalani ešte nie sú ani na konci priehrady a ja dostávam záber na hladinovú trhačku. Zobral to taký klasický dorastenec okolo metra, nuž ho nechcem zbytočne trápiť, fotím ho v tráve pri vode a púšťam ho. Paradoxom je, že trhačku som mal urobenú len pár metrov od nášho brehu a sumcovi vôbec neprekážalo, že tesne pred záberom buchli dvere na dvoch autách, ktoré práve odišli.
Nasledujúca noc je presným opakom tej predošlej. Za svetla ani náznak záberu, avšak po zotmení roztáčame sériu záberov a medzi 22.15 a 4.20 zdolávame šesť sumcov (v dĺžke 110 – 145 cm). Hovorím chalanom, že konečne si pripadám aj tu u nás doma ako v Taliansku, kde sú takéto úspešné noci bežnejšie. Pozriem na Borisa a vidím, ako ho táto veta zaujala. Pýtam sa: „Čo je?“ Odpoveď ma šokuje: „Však poďme na pár dní.“ Začína sa kolotoč telefonátov, vybavovania voľna v práci, zisťovania, čo všetko je potrebné na tranzit a vstup do Rakúska/Talianska, a tak ďalej… Situácia sa mení z minúty na minútu a my do poslednej chvíle vlastne nevieme, či nás po ceste niekde na hraniciach neotočia. Pre istotu kontaktujeme aj nášho kamaráta rybára, ktorý žije v Taliansku a aj vďaka nemu sa rozhodneme, že to ideme risknúť.
Už ani v Taliansku nie je, ako bývalo
Hodinu pred odchodom absolvujeme PCR test a hneď potom ako pípla SMS „negatívny“, nakladáme veci k Borisovi do auta a vyrážame smer Porto Viro. Cestu poznáme obidvaja už naspamäť, no to, čo nespoznávame, sú naše obľúbené miesta pri rieke Pád alebo v okolí na priľahlých kanáloch Bianco a Collettore Padano. Husto zarastené brehy popri vode neexistujú a kraje druhého spomínaného kanála sú vyliate betónom. Sme v šoku z toho, ako sa to tu za ten rok a pol, čo sme tu neboli, celé pomenilo. Pridáva sa k nám posádka druhého auta – Jožko a Miro – a spoločne nám nezostáva nič iné ako stráviť ďalšie dve hodiny jazdou v aute na miesta, ktoré si pamätáme z minulosti. Pripomína to lotériu: jedno miesto nedostupné z dôvodu zákazu vjazdu, pri druhom opravujú most, takže tam celý deň hučia pracovné stroje, tretie nechytateľné, lebo tam kotví veľká loď a podobne.
Unavení, s nie úplne najlepšou náladou stojíme na pumpe, pijeme kávu a rozmýšľame čo ďalej. Jedinou možnosťou je úplne zmeniť región a vydať sa do mesta vzdialeného 80 km, kde máme v zálohe posledné dve miesta, ktoré by vyhovovali 4 rybárom, čiže lovu na 12 prútov (chytá sa tu na tri udice). Paradoxom je, že na ten počet kilometrov, ktoré sme najazdili za posledné dve hodiny, nevidíme pri vode jednu jedinú partiu rybárov. Dosť nezvyčajné, pretože v tomto období tu bežne kempovali a lovili rybári zo Slovenska, Čiech, Nemecka a podobne. Domáci sa lovu rýb na týchto kanáloch nevenujú, predsa len sme kúsok od mora, čo je pre nich atraktívnejšie. Výnimkou je nedeľa, keď sa tu bežne konajú rôzne preteky v love na feeder a deličku.
Nachádzame miesto, ktoré si pamätáme ako pomerne veľkú planinu, no teraz sa tu ledva zmestia dve udice, lebo všetko ostatné pohltila žihľava a burina. Pandémia Covid-19 urobila svoje a zreteľne je vidieť, že rybársky turizmus v Taliansku opadol. Našťastie, máme so sebou aj mačetu a ani nie po hodine „zveľaďujeme“ toto miesto podľa svojich predstáv… Teda, zo začiatku sme Mirovi a Jožkovi pomáhali aj my, ale v záujme úspory času ich nechávame kosiť a ja s Borisom odchádzame na poštu pre povolenky. Všetko vybavené, chalani si postupne zavážajú prúty, ja si zatiaľ chystám základnú výbavu na vábničku a ihneď potom, ako majú vyvezené, sadám do člna a odchádzam vábiť. Čo myslíte, komu sa podarilo uloviť prvého talianskeho sumca tejto výpravy?
Pokračovanie nabudúce.
Jeden z tých krajších.
Deväť rokov verný jednej značke.
Lola a jej klasická starostlivosť o úlovok.
Spánok na čerstvom vzduchu je vraj zdravý.
Ranný výhľad z postele.
140 cm slizu.
Konečne v Taliansku.
Toasty,
to je naše!
Tomášov riečny dlháň.
Bez záchrannej vesty už na čln nejde.
Úsmev, prosím.
V máji boli noci ešte dosť studené.
Touto podložkou ich prešlo celkom dosť.
Jeden z tej stovky večerov na rybách.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
