Tento rok je akýsi iný. Rieka skúpa, kalná, sú horúčavy, ryby sa škľabia v plytkej vode od ucha k uchu, rehlia sa a ja na svojich obľúbených miestach väčšinou zdolávam iba ponožky rôznych veľkostí. Tie zaberajú spoľahlivo tak na prívlač, ako aj na plávanú.
info
Kategória: Infoservis
Vyšiel v čísle: OKTÓBER 2022
Počet strán v magazíne: 5
Od strany: 82
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 28.03.2023.
Všetko sa začalo vo februári, keď som doslova utiekol od Hornádu po zdolaní ôsmej. Neskôr zloba, pár krajších pstruhov na pstruhových úsekoch rieky, no stále mi niečo chýbalo. Bol som mrzutý, máj sa blížil a ja som cítil príležitosť na reštart…
Máj, lásky čas? (skôr infarktu)
Máj prišiel a ja som bol napnutý ako guma v gatiach. Po obsiahlom štúdiu riek a potokov na severe Talianska, čo ma zamestnávalo v podstate od Vianoc, som kolegom v práci vysvetľoval, čo je to pstruh mramorový (Salmo marmoratus), že je to miestny endemit a aké fantastické rieky a v nich tie zvery (rozumej pstruhy gigantických rozmerov) majú Taliani. Všetko do bodky bolo preskúmané, dokonca cez aplikáciu som si zakúpil rybársky lístok na prvý deň rybačky a vybavil štátny, resp. regionálny lístok, povinný pre cudzincov.
Prívlač alebo mucha? Mucha! Úseky riek som zoštíhlil na „No kill“, „Catch and Release“ a „Trofeo“. Lapiť krásavca, zubiť sa s ním ako šťastný rybár do objektívu fotoaparátu, vystískať ho a pustiť. Nič viac, máličko, potreboval som reštart, rybie poláskanie, niečo, čo ma opäť nakopne v tejto sezóne. Prišli rezervácie, vyplatenie „ubytka“ (bolo nutné cálovať dukáty vopred), Flixbusu z Košíc do Budapešti, aj leteniek tam i na rodnú zem späť. Všetko fajn. Zbalil som dva muchoprúty, dve kolečká, muchy a nejakú bižutériu. K tomu všetkému som pribalil aj manželku – nech na mňa dozerá, keď ma to rybisko potiahne do vody.
Nastal deň odchodu, kufor na stred chyže zbalený, je zhruba 21.30 večer. Sledujeme s manželkou telku, kde nejaký magor pobehuje s flintou a strieľa na všetko živé a tak, veď to poznáte… V podstate čakáme iba na príchod taxislužby, ktorá nás odvezie na autobusovú stanicu a rehlíme sa z toho, aké nezmysly dokáže filmový priemysel v dnešnej dobe vyprodukovať a kto dokáže za to vyplatiť dukáty! Choré! No našu zábavu tesne pred príchodom taxíka preruší dcéra, ktorá nám oznamuje, že má vysokú teplotu!
Na ten moment asi nikdy v živote nezabudnem. Aj keď je dospelá, nechať ju napospas možno zubatému SARSu? To určite nie! Stačila sekunda. Rozhodnutie, pohľad do manželkiných očí. Bolo jasné, že výprava je pasé. Oznamujem cez WhatsApp Talianovi, že neprídeme, no ten aj napriek tomu, že komunikoval ako najlepší kamarát, zaujíma polohu mŕtveho chrobáka. V mojich predstavách ho už vidím ako tancuje na stole s mojimi utŕženými dukátmi a v podstate za nič! Cimru môže predať dvakrát! Čo už. Bol som na infarkt! A že Dolce Vita! Ale pre koho?!
Pstruhy
Za pár dní som sa otrepal a vytrepal na pstruhy. Opäť! Ale čo z toho, keď už ich skoro všetky poznám na Hornáde v úseku „Chyť a pusť“? Fera, čo sa drbne za každou rotačkou, Ďura, čo chce iba plandavku, labužníka Laciho, ktorý nedá dopustiť na ružové nymfy od Berkley, aby mu sadli k šatu, či Lojza, ktorý prahne za mini vobleríkmi? O ostatnej zostave, ktorá žužľá iba muchy, radšej pomlčím! Celé zle! Na úseku už poznám každý meter, kameň, volavku, každého chrobáka či užovku. Aj jelenicu, ktorá podvečer vychádza na lúku. Prečo mi to robíš, svätý Petrík, patrón môj?! Veď ma už konečne poláskaj po lebke a dopraj mi byť opäť šťastným rybárom! Dopraj mi reštart! Alebo nie?
Jama
Ten nápad prišiel v pivnici, ktorú som išiel od samého zúfalstva z rýb upratať a našiel som v nej starý zošit z roku 1983 so zápiskami z lovu rýb. Rozmýšľam – svätý Petrík ma skúša, či nebodaj smeruje ma na miesto, ktoré mám v úcte roky? Nenápadné, ryha v rieke s hĺbkou do dvoch metrov (podľa vodnej situácie) a v nej pestrá obsádka rýb. Aspoň bola v tých rokoch. To fakt? To dám! Prešlo pár týždňov zloby. Horúčavy, sucho, ryby umierajú v tonách po celej Európe a rieky plačú. Tieto informácie ma opäť ubíjajú a o rybačku nemám záujem. U mňa na rieke je to podobné – Hornád je v podstate kalný od jari, čo nebývalo, všade volavky, ktoré stoja v plytkej vode ako duchovia skazy, na rieke dokonca začínajú rásť pálky a vodné rastliny, ktoré tu nikdy nerástli. Klimatické zmeny nás predbehli – aj naše myslenie. V centre Košíc našli dezorientovanú vydru riečnu, pár mesiacov predtým, ako sa tu v našej mestskej „destinácii“ udomácnil bobor európsky. Všetko chránené to druhy a čo s nimi? Nefunkčné hate kvôli MVE, ako aj tu v Košiciach a na miestach, kde som niekedy lovil krásne zubáče, dnes rastú vŕby a rieka je na suchu. Celé zle!
Vráťme sa k jame, na miesto, ktoré navštevujem už viac ako štyridsať rokov. Mám na nej ulovené kapitálne ryby – pstruha potočného, jalca hlavatého i mrenu severnú. Nechválim sa, skrátka sa to tam podarilo a som tomu miestu za to vďačný. Na druhej strane bolo to pred viac ako štyridsiatimi rokmi! Dnes je to stále krásne miesto, kde sa dá s určitosťou parádne zachytať „plavačkou“ podustva, mrena či jalec (po novom aj kapor a karas). Tiahla jama, ktorá si razí cestu stredom rieky a hlavne v zimných mesiacoch je útočiskom rôznych druhov rýb, no nie je klasickým zimoviskom. Po jej stranách aj v zime nájdeme aktívne podustvy v plytkej vode pri priaznivom počasí.
Je dvadsiateho augusta – vyrazil som na ňu. Beriem šesťmetrový bič Shimano, súkam naň hlavný vlasec 0,12 mm bez nadväzca. Neviem, čo ma v jame čaká, preto odlovím bez jemných nadväzcov, na ktoré nedám dopustiť. No dnes môže prísť aj kapor, a tak to riešim takto. Dvojgramový plaváčik, broky, a tak ako vždy. Kostné červy na hák a idem na to. Horúčava, 32 stupňov, pred búrkou, tak rozmýšľam, či ten bič bol dobrý nápad. Bol, lebo iný nebol!
Prvý náhod – rieka v jame ledva tečie, plavák sa posúva po centimetri, čo tu nie je obvyklé. No po preplave asi jedného metra, prichádza záber. Takto, milí moji čitatelia, viem, že čakáte niečo v zmysle – zdolával do tmy… Nie, prvá rybka bola statočná belička, po novom európska. Nové červy a nič. V rieke stojatá voda? Bola! Takmer! Na konci jamy prúd, reku, tam bude všetko šupinaté. Montáž putuje tam a po prvom preplave razantný záber – konečne, rybka bojuje. Výsledok – jalec hlavatý cca 27 cm. Neskôr druhý a tak. Nič výnimočné. Po hodine balím. Reštart nevyšiel, nič výnimočné ma nezaujalo. Akože, rybky fajn, no jalčeky 27 cm nabudia? Určite nie.
Zamýšľam sa. Nie je to vina môjho obľúbeného miesta, skôr tých klimatických zmien, ktoré prišli o trochu skôr, ako sa očakávalo. No aj ľudia majú veľa na rováši. Mestské výpusty kanalizácií sa tvária akoby nič, no sú stále „živé“, na pstruhovom úseku Hornádu trativody, s ktorými sa nič nerobí. No mňa ako rybára to ubíja! Aj pohľad na kalnú rieku, ktorá kedysi hýrila životom – dnes bitá nepriazňou iba smutno tečie. V myšlienkach sa mi vyroja krátke sekvencie zdolávania tých krásnych rýb z minulosti v tejto jame. Marcová mrena v strede jamy, na jej konci ten kapitálny pstruh a jalec. A samozrejme, stovky iných rýb z tohto miesta v rôznom ročnom období. Aspoň to ma teší, že som bol pri tom…
Stačilo!
Neviem, čo bude zajtra, neviem kedy a ako sa dostanem z tohto stavu negativizmu. Možno o mesiac, keď sa ponorím do ostatku dažďového pralesa na Mauríciu a pokúsim sa na niektorej rieke byť úspešným rybárom a zaknihovať nové druhy rýb, a možno opäť na hlavátke na Liptove. Zatiaľ iba prešľapujem na mieste, dennodenne pri ceste do práce pozorujem môj obľúbený Hornád, ako v meste stráca dych a mení sa na nepoznanie. V máji som mal šesťdesiatku a určite môžem porovnať rieku Hornád z mojej mladosti a rieku dnes. Rieku, kde som trávil denne svoj voľný čas s prútom, dnes v podstate obchádzam. Už sa pomaly nedokážem pozrieť do jej vody, ktorá pripomína skôr splašky ako to krásne zrkadlo z minulosti. Čím ďalej, tým viac uvažujem nad ukončením členstva v SRZ.
Ďakujem za všetko, páni, zodpovední za naše toky, ďakujem aj vám, kompetentným, ktorí vytvárate nezmyselné príkazy, zákazy i rozporuplné rozhodnutia na škodu nás všetkých, nielen rybárov. Občas vstaňte zo svojich pohodlných stoličiek a prejdite sa okolo riek, ktoré máte na starosti a zahľaďte sa na ne férovým okom, tak ako ja. A ak sa vám náhodou zahmlia oči slzami, ako mne v poslednom čase často, pochopíte tie nerozvážne činy, ktorých účastníkmi ste práve vy! Pevne verím, že pochopíte. Ak nie, navštívte mesto Košice a ja vás vezmem k tej rieke, z ktorej je dnes torzo, aj keď sa tak netvári. Zachytáme prívlačou ponožky, hygienické utierky a handry a dáme si foto! Navštívime pstruhový revír na sídlisku, ktorý zrejme nemá obdoby v celej Európe, miesto, kde sa pokrivil zákon a „pečiatkou zodpovednej osoby“ sa odrazu z kaprového revíru stal revír pstruhový! Wau! Stále málo?
Dáme si safari a zoberiem vás na rameno rieky Hornád v centre Košíc, kde najväčším predátorom je už bobor, alebo na iné, spodné rameno, kde padol československý hmotnostný rekord v úlovku ostrieža zelenkavého, no málokto o tom vie. Ja som bol pri tom. Rameno žilo lopatkami, pĺžami, šťukami, ostriežmi, úhormi a aj inými druhmi rýb. Dokonca som tam ulovil svoju poslednú ovsienku. Žiaľ, dnes košická rybárska organizácia už o toto miesto nemá záujem, rameno je zarastené stromami, voda takmer neexistuje a v zárastoch žijú asociáli.
Je toho naozaj veľa, čo ma trápi a podobne aj rieku Hornád, na ktorej som vyrástol ako rybár. Netvárme sa, že sa nič nedeje, pokúsme sa niečo zvrátiť, niečo, čo zanecháme tým mladým po nás. Viem, majú mobily, počítače, Facebook, Instagram či Tik‑Tok a sú nad vecou, no namiesto toho, aby húfne odpadávali z toho, kto dlhšie zadrží dych a odpadne (ako to frčí práve v týchto dňoch), nech odpadávajú z toho, ako my starší, skúsenejší prinavraciame život riekam, ramenám a jazerám.
A možno raz vstanú znudení od počítača či mobilu, ktorý tak pevne držia celý deň v rukách, čakajúc na ktoviečo, a prihovoria sa: „Otec, nepôjdeme podvečer na ryby na Hornád? Zdá sa mi, že voda je už čistejšia“…
Zabahnený prítok do lososovo-pstruhového revíru 4-0841-4-1 Jazero Košice.
Ponožiek nachytáte prívlačou v meste veľa.
Fotografia zo splavu v mestskej časti Nad jazerom, kde je Hornád na suchu – vpravo MVE.
Záhradkársky trativod – Veľká Lodina – lososovo-pstruhový úsek Hornádu.
Handry na kameňoch pod výpustom v meste Košice/Južné nábrežie.
Znečistenie je evidentné.
„Maskovaný výpust“.
Za všetkým hľadaj človeka.
Moja „jama“, vždy plná prekvapení.
Opäť 4-0841-4-1 Jazero Košice, miesto, kde nájdete jalca hlavatého aj podustvu severnú, nie pstruhy (násady sú za 4 dni von).
Špina z výpustov decimuje osádku rýb na Hornáde v meste.
Mŕtva kanalizácia ústiaca do rieky?
Človek a jeho činy ničia krásnu rieku.
Stopa ľudí bez domova po hygiene.
Ešte raz lososovo-pstruhový revír. Máte chuť si zachytať?
Takýto záber s určitosťou o pár rokov už nebude možný, či?
Naše milované pstruhy si to nezaslúžia.
Moja obľúbená jama, kde postačí dlhší bič a „prsačky“.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
