V tomto príspevku chcem poukázať na dramatický úbytok nie rýb, ale rybárov navštevujúcich túto kedysi perlu medzi európskymi riekami.
info
Kategória: Muškárenie
Vyšiel v čísle: OKTÓBER 2023
Počet strán v magazíne: 3
Od strany: 14
Článok si môžeš prečítať zadarmo od 27.03.2024.
Spodný tok Oravy bez rybárov
Príčiny tohto stavu, že na rieke Orava v spodnej časti už prakticky okrem lovcov hlavátky nerybárči nik, sú známe a my radoví členovia SRZ s tým asi veľa nespravíme. Trápi ma však nečinnosť Slovenského rybárskeho zväzu, ako nerieši túto situáciu. Rieka Orava na svojom spodnom toku už dlhšie nespĺňa charakter lipňového revíru. Možno podľa charakteristiky podhorského toku áno, ale praktický výskyt lososovitých rýb hovorí o niečom úplne inom. Tu treba určite prehodnotiť úživnosť toku, teplotu vody počas letných horúčav, ako aj znečistenie. Tieto faktory určite prispeli k tomu, že pstruhov potočných a lipňov je v tomto „lipňovom“ úseku už ako šafranu a posledné náhodné jedince sa väčšinou zdržujú už iba pod prítokmi do Oravy. Tento revír je ako‑tak zarybnený aspoň bielou rybou, no problém je, ako ju loviť v lipňovej vode inak ako muškárením, keďže v lipňovej vode je prakticky povolené použiť okrem muškárenia už iba plávanú, ale ako nástraha pripadá do úvahy asi len kukurica.
Doba sa zmenila, rýb ubúda a my musíme pružne reagovať na meniacu sa klímu, ale tým, že iba všetko zakazujeme, ryby do riek nevrátime. Pamätám, že za starého členenia bola Orava rozdelená oveľa lepšie a spodný úsek bol hojne navštevovaný rybármi loviacimi na ťažko jalce a mreny, na červy sa kolo brehu lovili ostrieže, na potočníky podustvy, čo je v lipňovej vode už zakázané…
Sivoň – nepôvodný druh, a predsa poteší srdce rybára.
A jediné, čo tieto zákazy vyriešili je, že dnes je úsek nielen bez pôvodných rýb, ale aj bez rybárov. Tých pár lipňov a potočákov, čo tu ešte prežíva – a je dobré, že tu ešte sú! – treba chrániť, o tom nik nepochybuje, ale takýmto spôsobom tu o pár rokov už nebudú. Na všetko treba v dnešnej dobe peniaze a ak si ich my rybári nezarobíme aj tým, že predáme povolenky, tak ako budeme hospodáriť a chrániť druhy, ktoré nám vymierajú pred očami? Ochranári si mylne myslia, že tým, že zakážu nasádzať pstruha dúhového do rieky v 4. stupni ochrany, kde sa už pôvodným druhom rýb nedarí, a tým ich zachránia, sú na veľkom omyle… Robia presný opak, lebo prázdna rieka nielenže nepriláka rybárov zo zahraničia, ale odradí aj domácich, aby si na takýto revír kúpili povolenku – a bez peňazí sa hospodáriť nedá! Treba si uvedomiť, že tie pôvodné druhy rýb, ktoré v tomto revíri ešte sú, je zásluha práve rybárskych hospodárov tým, že sa tam spomenuté ryby umelo vysadzujú. Tok rieky aj vyschýnajúce prítoky im už nedávajú veľa možností sa prirodzene vytrieť. Bohužiaľ, taká je realita.
Smutná rieka…
Rybárska ulica – také pomenovanie nesie ulica v Dolnom Kubíne pod Záskalím. Určite si svoje meno dakedy zaslúžila, veď v minulosti tam bolo denne vidieť rybárov, čo lovili z brehu na čerešňu jalce alebo pod prúdom stál zabrodený plavačkár a čakal, kedy mu mrena alebo podustva stiahnu pod vodu plaváčik,
v pláni sem‑tam číhali na zbierajúce lipne muškári. No tohto roku som tam rybára nestretol a ani som nevidel (netvrdím, že tam tohto roku rybár nebol, ale ten úbytok návštev bije do očí). Už aj nerybári sa ma pýtajú, čo sa to deje, veď v minulosti sa tu v krištáľovo čistej vode prevaľovali na dne rieky mreny, podustvy. Prečo je tá rieka teraz stále kalná?
Spodná Orava je ako-tak zarybnená aspoň bielou rybou.
A aká je tá rieka bez rybárov smutná…
Koľko sa predalo na lipňovú Oravu hosťovacích povolení pre cudzincov? Odpoveď na túto otázku nepoznám, ale kompetentní to vedia určite presne a myslím si, že to číslo vysoké nebude. Môj otec kedysi predával dlhé roky povolenky na lipňovú Oravu 2, čo bol najlukratívnejší lipňový revír Rady na Slovensku, a predával ich stovky ročne, a to ich nepredával sám, tých predajcov povoleniek bolo vtedy viac. Koľko sto tisíc korún sa vtedy na povolenkách zarobilo, plus na ubytovaní cudzích rybárov? A ryby boli v Orave aj preto, lebo sa zarobilo práve na povolenkách a zisk šiel na zarybnenie. Všetko, aj zarybňovanie je o peniazoch, ale na Slovensku je prekážkou vždy to nešťastné „ale“. Škoda. V iných štátoch už dávno pochopili, že v riekach, kde sa už lipeň a pstruh potočný neudržia, nasádzať ich tam nemá zmysel, tak idú cestou nasádzania pstruha dúhového, ktorý znesie aj teplejšiu, aj znečistenejšiu vodu. Práve lov pstruhov dúhových dnes v Slovinsku (a nielen tam) priťahuje rybárov aj spoza hraníc a s tým spojený predaj hosťovacích povolení im prináša finančný efekt, ktorý môžu použiť na nákup drahých násad lipňa a pstruha potočného s tým, že ho vysadia tam, kde má šancu prežiť. Pstruh dúhový nemusí slúžiť iba ako podradná ryba na naplnenie mrazákov. Sú tu revíry CHAP alebo možnosť upraviť lovné miery. Chodím rád na súkromný revír Svitské pstruhové jazero, kde si rybár môže privlastniť dva dúhaky za vychádzku vo veľkosti od 30 do 40 cm, ale bežne tam lovíme ryby cez 40 cm, a pritom tam je denne nemalá návštevnosť rybárov, samozrejme, s patričným finančným efektom. Prečo takto nedokážeme hospodáriť na niektorých prázdnych revíroch SRZ? Nebolo by už načase, dať si dolu ružové okuliare a prestať sa klamať a priznať, že na určitých tokoch povinné zarybňovanie druhmi, čo tam už nedokážu prežiť, je mrhanie peniazmi, ktoré potom chýbajú tam, kde ich vieme efektívne využiť?
Pstruh potočný je na Orave už ohrozený druh.
Nová doba globálneho otepľovania potrebuje nový prístup
Povolenku do prázdneho revíru si nekúpi nik, nech je napohľad akokoľvek príťažlivý, ale do revíru, kde si môže rybár uloviť aspoň dúhaka, prípadne aj iný nepôvodný druh rýb, áno. Viem, že nie každý bude s takýmto názorom súhlasiť a vyslúžim si aj kritiku, ale mne to pripadá, akoby chcel gazda tvrdohlavo na púšti pestovať zemiaky alebo pšenicu, a pritom všetci vedia, že tam okrem kaktusov nič iné nevyrastie. Určite by veci pomohlo presunúť viac kompetencií na jednotlivé MO SRZ, veď miestni rybári a hospodári vedia najlepšie, čo je na nimi obhospodarovanom revíri to najlepšie. Plošné direktívne rozhodovanie z centra kdesi v Bratislave alebo v Žiline nemusí mať – a prax ukazuje, že ani nemá – na riešenie vždy požadovaný účinok.
Pstruh dúhový – jedni ho zatracujú, pre druhých je to vítaná športová ryba.
Viem, že kritizovať vie každý a je to veľmi jednoduché, omnoho ťažšie je stav zmeniť k lepšiemu, ale ako to spraviť inak, aby naše prázdne rieky znova ožili? Zatiaľ je to z roka na rok horšie a my problém síce poznáme, ale tvrdohlavo sa držíme noriem a zákonov, ktoré globálne otepľovanie a zmena klímy k horšiemu už dávno preverili ako neúčinné a dnes skôr škodiace ako prospešné stavu. Nová doba si pýta nové riešenia, kedy sa konečne zobudíme…?
Orava v Záskalí.
Celá fotogaléria k článku
PrihlásenieRegistrácia 
